Etika povinnosti

Povinnosť charakterizujeme ako normu, ktorá je spojená s vedomím mravnej záväznosti a ktorá je spoločnosťou viazaná na človeka. Je to niečo, čo mám realizovať, alebo tiež nemusím. Pokiaľ ju realizujem je moje konanie hodnotené ako mravné - cnostné, pokiaľ ju nerealizujem moje konanie okolie hodnotí ako nemravné. Mravná povinnosť platí pre každého, ale je možná len tam, kde je možnosť jej naplnenia.

Podľa I. Kant konanie človeka určuje všeobecný mravný zákon, povinnosťou človeka je ho dodržiavať. Predmetom Kantovej filozofie boli tri problémy: mravný zákon, kategorický imperatív a postulát mravnosti. Rozlišuje maximy ako subjektívne zásady a imperatívy –všeobecne platné pravidlá.

Normatívna etika – skúma normy, ktorými sa vo svojom mravnom rozhodovaní ľudia riadia. Zaoberá sa otázkami týkajúcimi sa povinnosťami (čo by človek mal robiť) a hodnôt, ktoré mravným rozhodnutím vyjadrujú (čo utvára „dobrý“ život).

Zameriava sa na nejaký výrok a pýta sa: „Je správne toto robiť?“. Napr. Deskriptívna etika by iba uviedla počet potratov, ktoré boli v danej spoločnosti prevedené. Normatívna etika sa naviac pýta: „Je vôbec správne ísť na potrat?“ Do teórie etiky patria aj diskusie o jazyku, ktorým o morálke hovoríme a ako sa dá tento jazyk odôvodniť tzv. metaetika. V priebehu 20. stor. sa filozofovia začali zaoberať jazykom. Namiesto otázky: „Je toto správne?“, sa začali pýtať: „Čo znamená, keď poviem, že je niečo správne?“ alebo „Čo robím, keď toto tvrdím?“. Bola to reakcia na prúd myslenia, ktorý hlásal, že všetky výroky o morálke sú v skutočnosti bezvýznamné. Metaetika predštartovala snahu zistiť, čo ľudia svojimi výrokmi myslia. Bolo by len bezduchým moralizovaním, keby sa nepoukázalo na to ako morálne normy, hodnoty, pravidlá regulujú rozhodovanie, ale hlavne konanie ľudí. Americký bádateľ A.Etzioni poukazuje na to, že morálka je menej finančne nákladným, ako i donucovacím regulátorom správania sa, ako i iné možné regulátory, hlavne štát s právom a zákonmi. Verejná mienka, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou života spoločnosti, spätá s morálkou, je často účinnejšia ako zákon. K filozoficko-etickému zámeru skúmania sveta prináleží nová skutočnosť, ktorá sa zakladá na postihnutí podstaty javu. To, čo je povinnosťou v jednom stave spoločnosti, nemusí byť povinnosťou v inom stave spoločnosti. A rovnako to, čo je považované za cnosti v jednom stave spoločnosti, nemusí byť považované za cnosti v inom.