OBSAH

Úvod.........................................................................................................................3
Etika cnosti...............................................................................................................3
Etika povinnosti........................................................................................................4
Etika zodpovednosti..................................................................................................5
Utilitaristická etika....................................................................................................6
Prípadová štúdia........................................................................................................7
Použitá literatúra.......................................................................................................8

Úvod

Etika – (z lat.slova ETHOS obyčaj, mrav a charakter) filozofická náuka o správnom konaní, ktorá súčasne zdôvodňuje jeho správnosť. Etika sa zaoberá spôsobmi správania a konania, ktoré určujú činnosť jednotlivcov v spoločnosti. Takisto sa usiluje nájsť odpovede na otázku ako má jednotlivec konať vo vzťahu k sebe, svojmu okoliu a iným ľuďom. Predmet etiky - skúmanie spoločenských noriem, hodnôt a vzťahov ktoré regulujú správanie a konania spoločenských subjektov vzhľadom na iných ľudí, spoločenské subjekty ale aj na sám konajúci subjekt.

Cicero od tohto pojmu odvodil slovo MORALISS-mravný, morálny. V slovenčine toto slovo znamená mravnosť. Hegel toto slovo chápe ako morálne vedomie. Morálka je filozofia, ktorá poukazuje na vzťah človeka k svetu, k druhým ľuďom, k prírode a k spoločnosti. Človek ovláda etickú teóriu, často nekoná podľa nej, ale skôr reaguje na vonkajšie podnety.

Všetci osvietenci verili v spoločnú vieru v pokrok, ale ich politické názory sa značne odlišovali. Osvietenstvo prinášalo šancu, že by budúcnosť mohla poverčivú interpretáciu ľudskej existencie nahradiť racionálnym vysvetlením existencie človeka a prírody.Etika cnosti

Cnosť – z lat. slova virtus - schopnosť človeka konať na základe určitých hodnôt. Je to získaná vlastnosť človeka konať morálne. Vedomý postoj človeka, ktorý získava svojou skúsenosťou. Cnosť je dobro a neresť je zlo. Z toho vyplýva, že sa rozlišuje morálne dobro a morálne zlo, ale v rozlišovaní sa zavádza nový termín morálne-indiferentné. Pod týmto pojmom sa chápe, že život, zdravie, krása a bohatstvo nie sú dobré, a taktiež, že bolesť, chudoba a dokonca ani smrť nie sú zlé. Je to iba súčasť prírody. Človek by mal byť cnostný preto, lebo cnosť je jeho prirodzená povinnosť.

Aký však musí byť človek, aby bol cnostný? Stoicizmus má jednoznačnú odpoveď. Musí byť múdry. Všetko sa riadi vesmírnymi zákonmi, ktoré človek môže poznať rozumom. A keď spozná, že sa nimi môže riadiť, získava cnosť- vedenie (necnosť je nevedenie). Cnostný život je jednoducho život podľa rozumu, a teda aj mravne žiť je rozumová činnosť, ktorá vedie človeka k cieľu- k blaženosti (eudaimoniá). Len cnosť je dobro, jediné dobro, a sama postačuje k blaženosti. A k nej teda nepotrebujú ani prísľub posmrtného života, ani oporu nepoznaného boha, stačí im, ak je človek múdry, pretože múdry človek je cnostný človek. Múdrosť však nebola jediná cnosť, ktorú uznávali, no bola najdôležitejšia. Stála nad štyrmi ďalšími hlavnými cnosťami, a to boli: rozumnosť (fronésis), odvážnosť (andreiá), miernosť spočívajúca v sebaovládaní (sófrosyné) a spravodlivosť(dikaiosyné). Keďže všetky akoby vychádzali z jednej, kto je múdry, automaticky má aj všetky cnosti, a kto nieje, nemá ani jednu. Ľudské konanie by sme nemali posudzovať podľa výsledku, ale podľa zámeru, úmyslu. Pretože poriadne jednanie (katorthóma) je to, ktoré konáme s cnostným úmyslom. Začiatočné predstavy boli teda veľmi prísne a v konečnom dôsledku úplne nereálne. Veď keď si zoberieme vtedajší názor, že na svete sú iba múdri ľudia (teda morálne dokonalý) a hlúpi (teda úplne zlí, bez akejkoľvek cnosti),a medzi týmito dvoma kategóriami neexistuje už nič, je zrejmé, že tento názor nemal praktické uplatnenie.

Pripúšťala sa síce možnosť zmeny tohto stavu, no zo sveta zla sa do sveta dobra nedalo dospieť postupne, ale obrátenie muselo byť okamžité. Extrémizmus sa prejavuje aj v ďalšom názore. Hlúpy človek mal všetky zlé vlastnosti, ako neresť, nešťastie, chudobu a aj škaredosť v plnej miere. Múdry, ako je už zrejmé, mal zase všetky dobré vlastnosti- šťastie, slobodu, bohatstvo a aj krásu, samozrejme, tiež v plnej miere. A kto už raz dosiahol cnosť, ten nemôže nekonať dobré skutky. U cnostného človeka sa už predpokladá dokonalý úmysel vykonať cnostný skutok. Ľudia sa prirodzene začali pýtať, kde sa dajú nájsť takíto cnostne dokonalí ľudia, no a na túto tému sa zachovala poznámka, že múdrych je málo a bude ich stále menej. Všetci ostatní, a teda väčšina ľudí sú vraj neslobodný blázni bez cností (afrón).Všetky tieto prvotné predstavy o mravnosti boli neskôr už Zenónom zmiernené, pretože bolo celkom evidentné, že človek má city, ktoré nemožno ignorovať. A tak aj múdri človek mohol mierne a racionálne prejaviť svoje emócie, ale nesmel dovoliť aby príliš zaberali miesto v jeho rozume.Etika povinnosti

Povinnosť charakterizujeme ako normu, ktorá je spojená s vedomím mravnej záväznosti a ktorá je spoločnosťou viazaná na človeka. Je to niečo, čo mám realizovať, alebo tiež nemusím. Pokiaľ ju realizujem je moje konanie hodnotené ako mravné - cnostné, pokiaľ ju nerealizujem moje konanie okolie hodnotí ako nemravné. Mravná povinnosť platí pre každého, ale je možná len tam, kde je možnosť jej naplnenia.

Podľa I. Kant konanie človeka určuje všeobecný mravný zákon, povinnosťou človeka je ho dodržiavať. Predmetom Kantovej filozofie boli tri problémy: mravný zákon, kategorický imperatív a postulát mravnosti. Rozlišuje maximy ako subjektívne zásady a imperatívy –všeobecne platné pravidlá.

Normatívna etika – skúma normy, ktorými sa vo svojom mravnom rozhodovaní ľudia riadia. Zaoberá sa otázkami týkajúcimi sa povinnosťami (čo by človek mal robiť) a hodnôt, ktoré mravným rozhodnutím vyjadrujú (čo utvára „dobrý“ život).

Zameriava sa na nejaký výrok a pýta sa: „Je správne toto robiť?“. Napr. Deskriptívna etika by iba uviedla počet potratov, ktoré boli v danej spoločnosti prevedené. Normatívna etika sa naviac pýta: „Je vôbec správne ísť na potrat?“ Do teórie etiky patria aj diskusie o jazyku, ktorým o morálke hovoríme a ako sa dá tento jazyk odôvodniť tzv. metaetika. V priebehu 20. stor. sa filozofovia začali zaoberať jazykom. Namiesto otázky: „Je toto správne?“, sa začali pýtať: „Čo znamená, keď poviem, že je niečo správne?“ alebo „Čo robím, keď toto tvrdím?“. Bola to reakcia na prúd myslenia, ktorý hlásal, že všetky výroky o morálke sú v skutočnosti bezvýznamné. Metaetika predštartovala snahu zistiť, čo ľudia svojimi výrokmi myslia. Bolo by len bezduchým moralizovaním, keby sa nepoukázalo na to ako morálne normy, hodnoty, pravidlá regulujú rozhodovanie, ale hlavne konanie ľudí. Americký bádateľ A.Etzioni poukazuje na to, že morálka je menej finančne nákladným, ako i donucovacím regulátorom správania sa, ako i iné možné regulátory, hlavne štát s právom a zákonmi. Verejná mienka, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou života spoločnosti, spätá s morálkou, je často účinnejšia ako zákon. K filozoficko-etickému zámeru skúmania sveta prináleží nová skutočnosť, ktorá sa zakladá na postihnutí podstaty javu. To, čo je povinnosťou v jednom stave spoločnosti, nemusí byť povinnosťou v inom stave spoločnosti. A rovnako to, čo je považované za cnosti v jednom stave spoločnosti, nemusí byť považované za cnosti v inom.Etika zodpovednosti

Má osobnostný charakter.

Základom morálnej voľby človeka je jeho osobné presvedčenie a jeho svedomie. Nech by bol motív pri uskutočňovaní morálnej voľby akýkoľvek, človek sa nemôže zbaviť zodpovednosti za svoje konanie, ktoré bolo výsledkom jeho voľby, ale jeho následky človek nemusel do podrobnosti predpokladať. Etika zodpovednosti požaduje nielen sledovanie vyšších princípov a noriem, ale predovšetkým požaduje, aby subjekt vo svojom rozhodovaní uvažoval o dôsledkoch svojho konania a o prevzatí zodpovednosti za tieto dôsledky. Diskusiu o etike zodpovednosti vyvoláva aj fenomén difúzie zodpovednosti. Podobne ako tolerancii aj zodpovednosti sa dá učiť.

Etike zodpovednosti sa stavia do protikladu tzv. etika zmýšľania. Etika zmýšľania, podobne ako normatívna a situačná etika, požaduje morálne konanie, ktoré sa nezaoberá dôsledkami svojho konania, ale vychádza z určitého princípu, ktorý je platný univerzálne alebo vždy pre daný prípad. Etika zmýšľania požaduje, aby sa človek dal viesť v každej situácii, ktorá od neho vyžaduje „moral point of view“, subjektívnym zmýšľaním, svojim presvedčením, vlastnými morálnymi pohnútkami. Inými slovami, subjekt sa spravuje vyššími princípmi, vznešenými pohnútkami, ušľachtilými motívmi. Aktér konania pritom nezohľadňuje, k akým dôsledkom povedie jeho rozhodnutie. Napríklad podľa Kanta človek sa má v každej situácii správať podľa princípu kategorického imperatívu, bez výnimky.

V politike by sa taktiež mala uplatňovať aj tzv. etika zodpovednosti, ktorej obhajcom je najmä Max Weber, a ktorá politikom odporúča uvažovať nielen o cieľoch, ale aj dôsledkoch svojich činov. Politik by mal mať svoju charizmu, mimoriadne vodcovské schopnosti, vášeň, temperament a cit pre úsudok, ktoré mu dopomôžu rozvinúť jeho vlastný osobnostný potenciál a najmä profesionalizmus, ktorý by nemal fungovať na úkor mravnosti.

Zodpovednosť by sme mohli rozdeliť aj podľa: KTO, ZA ČO, PRED ČÍM,

KTO:Individuálny subjekt, Skupinový subjekt.
ZA ČO: Za všetky zapríčinené účinky, Za všetky dôsledky, ktoré boli predvídateľné, Za všetky náročky spôsobené efekty, Za všetky neoprávnené aj keď nie náročky spôsobené efekty.
PRED ČÍM: Svedomie, Boh, Skupina, Spoločnosť, Budúce generácie, Príroda.Utilitaristická etika

Jej hlavnou myšlienkou je zabezpečenie maximálneho šťastia pre čo najväčší počet ľudí. Utilitaristická kultúra je kultúrou konzumnej spoločnosti, najvyššou hodnotou je honba za zvyšovaním životnej úrovne. Morálna voľba sa uskutočňuje na základe bilancie výhod a strát, hľadá sa rovnováha medzi uspokojením a utrpením. Mravné je iba to, čo prospieva (prináša blaho) iným – spoločnosti. Smeruje k čistej mravnosti: od individuálneho šťastia k šťastiu obecnému, spoločenskému. Základné princípy utilitarizmu definované Hoffem: „Princíp dôsledku, princíp užitočnosti, princíp slasti, sociálny princíp“, Millom: „Podstatou jeho etiky je mravný cit, ktorý sa u človeka vytvára v kolektíve, v jednote, solidarite“. J. S. Mill zaviedol princíp kvalitatívneho hodnotenia blaha (pôžitky zmyslové a intelektuálne, na voľbu vplýva verejná mienka) a princíp altruizmu. Podľa neho ľudské konanie vychádza z morálneho, estetického a sympatizujúceho aspektu a utilitarizmus ako morálna hodnota nie je daná obsahom ale dôsledkom konania. Konanie nemá morálnu hodnotu, posudzuje sa podľa konzekvencií. Sociálny princíp dobra-hodnota konania je určená mierou prospechu pre spoločnosť a nie len pre indivíduum.

Práca etických filozofov vychádza z presvedčenia, že existujú isté druhy konania, ktorým by sme sa mali vyhýbať a konania, ktoré by sme mali uprednostniť alebo by sa dokonca mali stať všeobecným pravidlom nášho jednania. Filozofi sa zhodnú na tom, že by bolo lepšie, keby sa niektoré veci vôbec nestávali alebo aspoň nie tak často a že by bolo lepšie, keby sa iné veci stávali častejšie ako sa stávajú. Ale nezhodnú sa na tom, o ktoré veci ide.Prípadová štúdia

Juraj je chemický inžinier, ktorý si nemôže nájsť zamestnanie. Má manželku a dieťa. Rodina aj dieťa trpí prílišným pracovným vyťažením manželky, ktorá musí živiť rodinu. Jurajovi sa naskytne práca v chemickom laboratóriu, ktorý sa zaoberá vývojom chemických a biologických zbraní. Pritom je Juraj presvedčený pacifista.

Z hľadiska etiky cnosti: Menovaný Juraj by mal konať na základe určitých hodnôt a riadiť sa morálkou. Juraj by si mal dať otázku čo sa stane ak zoberiem uvedenú prácu? Z toho vyplývajú následné reakcie. Ak zoberie uvedenú prácu určite pomôže manželke a rodine či už po stránke finančnej tak po stránke psychickej. Voči eventuálnemu zamestnávateľovi a hlavne voči svojej osobe by asi konal zle, keďže je presvedčeným pacifistom. Klamal by sám seba čo by malo zlý vplyv na jeho psychiku. Bol by neustále v začarovanom kruhu.

Z hľadiska etiky povinnosti: Treba vychádzať z presvedčenia, ktoré Juraj má a to je, že je pacifistom. Povinnosť mu káže aby prácu zobral, ale z mravného hľadiska treba vychádzať z jeho presvedčenia. Tak isto sa treba pozerať na uvedenú skutočnosť z dvoch rovín. Mal by sa zamyslieť nad otázkou „Je správne uchádzať sa o uvedenú prácu?“ Racionálne by si sám mal odôvodniť čo robí a prečo to robí.

Z hľadiska etiky zodpovednosti: Záleží na jeho osobnostnom charaktere. Základom by malo byť už spomínané jeho presvedčenie a z tohto by si mal určiť hodnoty pre svoj ďalší život. Ak by uvedenú prácu zobral mohol by mať čisté svedomie a niesť následky svojich činov voči sebe samému, svojej rodine a nakoniec aj pred svetom ako takým?

Z hľadiska etiky utilitarizmu: Uvedená teória má priniesť šťastie pre maximálny počet ľudí. Je to otázne či by priniesla šťastie Jurajovi, jeho rodine a svetu vôbec. Možno určitej malej skupine ľudí, ktorí by mali meteriálno-ekonomický zisk ak by Juraj niečo vyprodukoval niečo výnimočné. On sám a ani jeho okolie by šťastný neboli a keď tak len na malú chvíľu pokiaľ by si uvedomili aké to bude mať dôsledky.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk