Deväťdesiat rokov potom čo pápež Lev XIII. vydal encykliku Rerum novarum, chce pápež Ján Pavol II. venovať svoju encykliku Laborem exercens práve ľudskej práci a poukázať na to, že len človek vykonávaním práce napĺňa svoju existenciu na zemi, pričom poukazuje na prácu ako na účasť človeka na Božom stvoriteľskom diele z poverenia samého Boha. Prezentuje prácu pre človeka, a nie človeka pre prácu a sám zdôrazňuje:

„ Teda človek ako osoba je subjektom práce. Ako osoba pracuje, vykonáva rozličné činnosti patriace k pracovnému procesu a tie – bez ohľadu na ich objektívnu povahu – majú pomáhať uskutočňovať jeho človečenstvo a plniť povolanie byť osobou, ktoré mu je vlastné z dôvodu samého jeho človečenstva.“

Ten kto vykonáva prácu je vedomý a slobodný, čiže o sebe rozhodujúci, a v tom má práca svoju etickú hodnotu. Aj napriek námahe spojenej s prácou, práca je vždy dobrom pre človeka a jeho dôstojnosť. Pápež Ján Pavol II. zdôrazňuje, že práca je základom formovania rodinného života, ktorý je prirodzeným právom a povolaním človeka. Práca je v istom zmysle podmienkou, ktorá umožňuje založiť si rodinu a tak sa postarať o jej hmotné zabezpečenie. Cez rodinu vníma aj jej výchovný rozmer v zmysle, že práca robí človeka človekom. Deti majú vyrastať v atmosfére práce, lebo práca sa podieľa na formovaní človeka. Popri tom práca v rámci zapojenia rodiny do národa má slúžiť na rozmnožovanie bohatstva celého ľudstva.

V časti, v ktorej sa zaoberá konfliktom medzi prácou a kapitálom poukazuje na rozpor medzi malou skupinou podnikateľov alebo vlastníkov výrobných prostriedkov a veľkou skupinou ľudí, ktorí za nízku odmenu pre nich pracujú. Čo je spojené s vykorisťovaním a zanedbaním bezpečností práce a nedostatkom starostlivosti o robotníkov a ich rodiny. Riešenie problému vidí v „socializácii“, o ktorej sa však dá hovoriť iba vtedy, keď každý prispením svojou prácou sa môže považovať za spoluvlastníka (napr. zamestnanecké akcie a pod.). Je dôležité aby človek nestratil vzťah a zodpovednosť k výsledkom a kvalite svojej práce a zároveň mal povedomie, že pracuje „na svojom“, lebo človek sa cez prácu zameriava na osobné hodnoty.

V súvislosti s prácou pápež skúma práva a povinností pracujúcich, ktorým venuje IV. časť encykliky. Súhrn ľudských práv tvoria prirodzenosť človeka a predstavujú základnú podmienku mieru v súčasnom svete. Samotná práca je základná povinnosť a záväzok človeka, jednak z príkazu Stvoriteľa, z ohľadu na vlastné dobro človeka a z ohľadu na blížnych. Pápež píše: „Človek má pracovať z ohľadu na blížnych, zvlášť z ohľadu na svoju rodinu, ale aj z ohľadu na spoločnosť, do ktorej patrí, na národ, ktorého je synom alebo dcérou, z ohľadu na celú ľudskú rodinu, ktorej je členom, pretože je dedičom práce predchádzajúcich generácií a zároveň spolutvorcom budúcnosti tých, čo prídu po ňom v priebehu dejín“.

Pápež Ján Pavol II. tu nastoľuje vzťah medzi priamym alebo nepriamym zamestnávateľom a zamestnancom. Pod nepriamym má na mysli predovšetkým inštitúcie, ktoré upravujú pracovno-právne vzťahy a zásady a také inštitúcie, ktoré tvoria celé spoločensko-ekonomické prostredie okolo priameho zamestnávateľa, čiže osobu alebo inštitúciu, s ktorou zamestnanec priamo komunikuje a uzatvára pracovnú zmluvu, na takej úrovni aby boli zachované jeho ľudské práva. Pápež však upozorňuje medzinárodné organizácie na vytváranie týchto podmienok aj v krajinách, ktoré sú chudobnejšie, a v ktorých sú nevýhodnejšie podmienky na prácu.

Nepriamy zamestnávateľ má povinnosť zabezpečiť prácu a zároveň mať na zreteli tých, ktorí sa nedokážu o seba postarať. Pápež tu zdôrazňuje potrebu plánovania a vytvárania pracovných miest, správnu organizáciu ľudskej práce a s tým spojenú problematiku štruktúry vzdelávacieho a výchovného systému. V tejto súvislosti rozoberá kľúčový problém sociálnej etiky – spravodlivý plat za vykonanú prácu a cituje:

„spravodlivosť spoločensko - hospodárskeho zriadenia, a v každom prípade aj jeho spravodlivé fungovanie, treba definitívne posudzovať podľa toho, ako sa v tomto zriadení ľudská práca spravodlivo odmeňuje. Z toho vyplýva, že spravodlivá mzda sa vždy stáva konkrétnou previerkou spravodlivosti celého sociálno-ekonomického zriadenia a jeho spravodlivého fungovania“.