Paul Feyerabend, ktorého dielom, konkrétne Rozpravou o metóde, sa budeme v tejto práci zaoberať, skúmal predovšetkým vývin vedy, jej krízy ako aj striedanie vedeckých teórií. Už názov práce nás vnáša priamo do stredu problému rozobratom v prvej kapitole.

Feyerabend hovorí, že „neexistuje jediné pravidlo, akokoľvek samozrejmé a akokoľvek pevne zakotvené v epistemológii (teória poznania), ktoré by nebolo v tej či onej dobe porušené.“ (FEYERABEND, P.: Rozprava proti metodě. Praha, Aurora, 2001, s. 26.)

Naviac tieto porušovania nie sú náhodné, ale systematické a nutné k pokroku a novému poznávaniu. Ďalej sa autor zmieňuje o prípadoch, kedy argument stratí svoj charakter a stáva sa brzdou pokroku. Uvádza príklad učenia sa detí. Ich znalosti jazyka, pohybov, vnemov a logického sveta nie sú výsledkom rozumu, ale rastu a procesu indoktrinácie.

Je takmer nemožné poraziť výsledky vymývania mozgov akýmkoľvek argumentom. Z toho vyplýva, že aj najzarytejší racionalista bude nakoniec nútený prestať s myslením a prejsť k propagande a násiliu. Tieto techniky hrajú v našom živote častokrát väčšiu rolu, ako sme ochotní sami pripustiť. Autor to dokazuje na analýze vzťahu medzi ideou a činom, myslením a jednaním. Jasné a zreteľné pochopenie ideí musí predchádzať ich zreteľnej formulácii. „Najskôr máme nejakú myšlienku či problém, potom jednáme, tj. hovoríme, staviame alebo búrame.“ (FEYERABEND, P.: Rozprava proti metodě. Praha, Aurora, 2001, s. 29.). Tento spôsob je však odlišný od spôsobu vývinu detí.

Ako príklad neštandardného poznávania autor uvádza vývoj kopernikánskeho názoru od Galileiho do 20 storočia. Začal sa silným presvedčením, ktoré ide proti vtedajšiemu zaužívanému názoru. Presvedčenie sa šíri a nájde podporu v iných presvedčeniach na tú dobu rovnako, ak nie ešte viac nerozumných. Potom sa výskum odkloní a začne sa fáza výroby nových dát, ktoré sa týkajú nových teórií a vzniká ideológia. Tá je už dostatočne bohatá na to, aby ponúkla nezávislé argumenty na podporu ktorejkoľvek svojej časti a je dostatočne mobilná, aby takéto argumenty dokázala nájsť vždy, keď je to potrebné. Teórie sa stávajú jasnými až potom, čo sa ich nesúdržné časti používali dlhú dobu. Takéto zdanlivo nezmyselné a nemetodické predohry sa ukazujú ako nevyhnutné prvé podmienky jasnosti a empirickej úspešnosti. (FEYERABEND, P. Praha, 2001)

Pokiaľ by sme mali snahu všeobecne popísať vývoj tohto druhu, bolo by potrebné zneužiť existujúci jazyk, ktorý na to nie je pripravený. Ale, ako hovorí autor, bez trvalého zneužívania jazyka by nebol možný žiadny objav či pokrok.
Na záver sa autor zmieňuje o tom, že idea fixnej metódy či fixnej teórie racionality spočíva na naivnom názore človeka a jeho spoločenskom okolí. Existuje teda len jediný princíp pre ľudí túžiacich po duševnom bezpečí v podobe jasnosti, presnosti, a tým je princíp anything goes.