Martin Heidegger

(* 26. september 1889, Meßkirch – † 26. máj 1976, Freiburg im Breisgau)

- nar. sa v Nem.
- začal študovat teológiu, ale coskoro prešiel na filozofiu
- po štúdiách pôsobil ako asistent Edmunda Husserla, neskôr sa stal jeho uninástupcom

Heidegger preberá svoju metódu skúmania od Husserla, ale vnáša do nej veľa podstatných zmien. Predpokladom Husserlovej fenomenologickej metódy je téza, že poznanie nie je činnosť, nie je konštruovanie predmetu, ako to predpokladal napr. Kant, ale že poznanie je vnímanie. V tomto bode Heidegger nasleduje Husserla. Fenomén je podľa neho to, čo je „seba v sebe samotnom sa ukazujúce“.

- po nástupe nacionálneho socializmu pôsobil ako rektor na uni - no len krátko, odstúpil a utiahol sa do ústrania 
- po 2. SV nemohol z polit dôvodov prednášať, neskôr sa k pedagogickej a verejnej činnosti vrátil
- najvýznam. dielo: Bytie a čas (1927) - stal sa ním slávnym a uznávaným
- hl. diela: Čo je metafyzika (1929), List o humanizme (1947), Holzwege (1950),Nietzsche (1961)

- od r. 1975 vychádza súborné vydanie jeho diel, prednášok, neuverejnených rukopisov, kt. má zahrnovat 80 zväzkov
- prístup k jeho dielu stažuje jeho osobitý jazyk - pracuje s pôvodom slov a pátra po ich pôvodných významoch (to spôs. tažkosti najmä pri prekladoch)

Bytie a čas

V tomto diele autor formuloval najzávažnejšie otázky svojej doby: otázku dejín a dejinnosti, človeka a jeho osudu, jeho reakciu na súčasný nepochopiteľný a znepokojujúci svet. Heidegger sa ani tak nesnažil ukázať východisko zo vzniknutej situácie, ale aspoň filozoficky zdôvodniť tento stav. Snažil sa pochopiť dejiny a  dejinnosť človeka inak a „ontologicky“ ju vyložiť. To je však podľa jeho názoru možné len pomocou fenomenologickej metódy.

- bytie = zákl.  celej fil. - tvrdí, že doterajšia fil sa odohrávala v „zabudnutosti bytia"
- preto sv. fil koncepciu nazýva fundamentálnou ontológiou
- nezaujíma ho, že súcno je; bytie je najvšeobecnejší pojem, a preto je nedefinovatelný
- on sa pýta, co je vlastne zmysel bytia - na to sa môžeme pýtat len prostredníctvom súcna, kt. vie o sv. bytí - takéto konečné súcno nazýva pobyt
- jediné súcno, kt. o sv. bytí vie, je clovek - poznávať vlastné bytie = existovať
- ľudské bytie je existencia, kým vš. ostatné veci iba jednoducho sú
- iba človek je existenciálne schopný pochopiť bytie
- svojím zmyslom svet závisí od človeka a človek sv. existenciou závisí od sveta

Autentické bytie

- človek o sebe vie, že je, a že je konečný - jeho bytie je „bytím k smrti"
- človek má pred smrťou úzkosť, preto je jeho existencia sústavná starosť
- človek vie, že v okamihu smrti sa ocitá sám, v opustenosti a osamelosti
- človek prikladá existencii nesmiernu cenu (je krátka a konečná)
- človek nikdy nie je úplne v prítomnosti, ale obzerá sa do minulosti a hľadí do budúcnosti
- autentické bytie = starosť o existenciu

Neautentické bytie

- má starosť o vlastnú existenciu, zaujíma taký postoj k svetu, kt. je výlučne existenciálny
- sv. existenciu môže človek uchopiť al. premeškať
- jeho vzťah ku skutočnosti je „praktický": vytvára svet s ohľadom na vlastnú existenciu
- človek veci vôkol seba napĺňa zmyslom, vedie ho k tomu starosť o existenciu
- starosť je pre Heideggera „matka sveta" čas a priestor - človek ich vymedzuje z hľadiska sv. existencie
- čas - to, čo sa rozprestiera medzi narodením a smrťou
- priestor - to, kam umiestnujem sv. „náčinie", teda to, čím udržujem sv. existenciu
- iba v neautentickom bytí môžeme hovoriť o čase a priestore vo fyzikálnom zmysle, t. j. vtedy, keď nám nejde o porozumenie nášho bytia, ale keď skúmame veci
- vedecké skúmanie nemá pre existenciu „praktický" zmysel, v skut. veci nepoznáva, len na sa na ne zvonku pozerá

Poznanie

- poznanie = naplnanie zmyslom, tvorenie zmyslu
- nie je to len pasívne prijímanie poznatkov, ale tvorivý akt
- v skut. autentickom bytí, v starosti o existenciu nie je nepravda, kým v prepadnutosti svetu zase nie je pravda
- „bytie v pravde" je bytím starosti o existenciu a v neunikaní do „neautenticity"
- v neskoršom obd. sa sústredil najmä na problematiku jazyka, resp. reči ako prostredia, v kt. sa nám „vyjavuje" bytie.