Filozofia existencie vznikla v Nemecku po 1.svetovej vojne (koncom dvadsiatych rokov), kedy pod vplyvom podstatných sociálnych premien spojených so vstupom
kapitalistickej spoločnosti do obdobia imperializmu dochádza k prudkým zmenám v spoločenskom vedomí, k vzniku apokalyptických nálad a všeobecnej neistoty.

Stúpenci tohto smeru sústreďujú pozornosť na individuálne otázky o zmysle života, viny a zodpovednosti, rozhodovania a voľby, vzťahu človeka k svojmu poslaniu a k smrti. Záujem o problematiku vedy, morálky, náboženstva a filozofie dejín prejavujú len do tej miery, pokiaľ má styčné body s týmito otázkami. Táto
filozofia sa zaoberá problémom kritických krízových situácií a pokúša sa skúmať človeka na jeho „krížovej ceste“.

Existencializmus je filozofiou človeka, ľudskej existencie. Vychádza z presvedčenia, že ľudská existencia je prvotná, vopred neurčená, nedeterminovaná nijakou
podstatou, nijakou vopred sformulovanou „dušou“, ktorá určuje jej charakter. Človek je vo svojej existencii absolútne slobodný, nezávislý od nikoho a ničoho, sám zodpovedá za realizáciu svojej slobody, za všetky voľby, ktoré v živote uskutočňuje. Podľa existencialistov je človek plný nepokoja a zúfalstva, ktoré naň dolieha z vedomia zodpovednosti za uskutočnenie určitých volieb v živote. Človek a jeho vnútorný svet, cez ktorý možno dosiahnuť pochopenie druhého človeka, je predmetom existenciálnej filozofie.

Existenciálna filozofia stavia radikálne proti sebe svet individuálnych zážitkov a svet zobjektivizovaných ľudských výtvorov. Rovnako sa stavia do opozície voči vede,
voči jej cieľom ako aj racionalistickým metódam.

Existencializmus býva právom nazývaný „filozofiou krízy“. Stotožňuje krízu kapitalizmu s krízou rozumu a humanity, pokladá ju za prejav „svetovej katastrofy“ a „súmraku civilizácie“. Existencialisti zastávajú názor, že katastrofické udalosti v dejinách obnažili labilnosť, krehkosť a neprekonateľnú konečnosť každej ľudskej existencie a to nielen individuálnej, ale aj rodovej, historickej. Preto za najadekvátnejší a najprenikavejší poznatok o povahe človeka uznávajú vedomie vlastnej
smrteľnosti a nedokonalosti, ktoré má každý jedinec. Predstava o smrti ako o samozrejmej absolútnej hranici akéhokoľvek ľudského konania zaujíma vo filozofii existencie také isté miesto ako v náboženstve. Podobne ako v náboženstve hlása existencializmus názor, že človek sa nesmie vyhýbať vedomiu svojej smrteľnosti. Tento motív sa výrazne prejavuje v existencialistickom učení o „hraničných situáciách“, t.j. bezvýchodiskových, extrémnych životných okolnostiach.

Nemecký existencializmus

Dejiny existencializmu ako sformovaného filozofického smeru môžeme datovať od roku 1927. V nemeckom existencializme sa existencia označuje slovom „Dasein“,
čo predpokladá prítomnosť človeka „tu a teraz“, v tomto vymedzenom časovom úseku. Podľa toho sa úloha skutočnej filozofie definuje ako analytika bytia človeka, zastihnutého „tu a teraz“, s jeho aktuálnym prežívaním. 

V existencialistickom svetovom názore splývajú tri filozofické tendencie:

1. filozoficko-teologické úvahy (Kierkegaard)
2. iracionalizmus filozofie života (Nietzsche, Dilthey)
3. fenomenológia (Husserl)

Zakladateľmi a hlavnými predstaviteľmi existencializmu v Nemecku sú Martin Heidegger a Karl Jaspers.