Spýtal sa ho teda Pilát: „Tak predsa si kráľ?“
Ježiš mu odpovedal: „Tak je, ako hovoríš, som kráľ. Ja som sa na to narodil a nato prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas “
Pilát na to poznamenal: „Čo je pravda“?

Úryvok zo Svätého písma, ktoré isto mnohí z nás počuli, počúva či bude počuť každoročne pri návšteve chrámu počas veľkonočných sviatkov. Koľkí z nás sa ale hlbšie zamýšľali nad danými slovami? Uvažoval niekto o tomto dialógu vo svojom skryte , alebo to považoval za zbytočné trýznenie duše planými myšlienkami?

Otázka Poncia Piláta, rímskeho miestodržiteľa v Judei sa akoby nesie už takmer dvetisíc rokov éterom Univerza: „Čo je pravda?“

Vyslovená otázka, ktorá už veky zamestnáva učencov, filozofov, vedátorov rozličného druhu, nám poukazuje na fakt, že nie všetko, čo za pravdu považujeme, ňou aj je a naopak aj tá najodlišnejšia vec, ktorá zdanlivo s problémom pravdy a nepravdy, s problémom pravdy a lži nesúvisí, nemusí mať od nej ďaleko.

Ľudstvo už od prvopočiatku svojho uvedomenia sa hľadalo odpovede na otázky bytostne spojené s ním samotným. Hľadaním pravdy bolo a bez rozdielu stupňa vývoja spoločnosti, uplynutého času a iných zmien ktorými prešlo, neustále zostáva posadnuté dodnes.

Bola pravda prediskutovaná filozofmi, z duchovnej stránky zo stránky hmoty, no jej ustálenú formu jej cez to všetko nikto nedokázal dať

Mnohí sa hľadania pravdy vzdali podotknúc, že nejestvuje nič čo je univerzálna – všadeprítomná a vše objímajúca pravda. Nejestvuje pravda len niečo, čo sa podobá našej predstave pravdy.

Je teda slovo pravdy také neskutočné, nám vzdialené? Určite, v očiach a „rukách“ ľudí sa dá aj tá najčistejšia pravda prekrútiť, pozmeniť „správnym“ smerom prifarbiť, pod nevinným rúškom spravodlivosti možno ukryť aj iné než tie čisté ciele čo je nakoniec aj prípad veľrady a Kristových žalobcov.

Ale opäť by som vyzdvihol Židov a nevyčerpateľnú pokladnicu mnohých vedení Talmud, o ktorom sa hovorí, že ak Tóra nemá začiatok, Talmud nemá konca. V Talmude možno vidieť po stáročia sa preháňajúce boje filozofov, škôl, a názorov na rôzne aspekty ľudského života, hoci i na také, ktoré zdanlivo s človekom nesúvisia.

Pre pochopenie pravdy možno opísať príbeh, kedy sa žiaci Šamajovi a Hilelovi hádali tri roky o výklad niektorých zákonov. Prví vyhlasovali: „Naše poňatie je lepšie“. Druhí odpovedali: „Nepopierame, avšak len to naše je pravdivé “. Nakoniec zaznel hlas z neba: „Máte pravdu všetci, lebo odovzdávate jedni aj druhí živú pravdu Božiu“. A napriek tomu dal prednosť Boh interpretácii žiakom Hilelovým.

Na tomto príbehu je zaujímavé to, že obaja zúriví a tvrdohlaví protivníci hovoria v podstate rovnakú vec. Hlásali teda aj tú istú pravdu? Ako sa môže Boh zastávať oboch zároveň? Ideovo – myšlienkový rozdiel oboch škôl je veľký. Pravdu môže mať jedna, alebo druhá strana. Nie však jedna i druhá zároveň.

Ak sa nad tým zamýšľame nie je snáď pravda jediná a nedeliteľná? A ak je jedna vec pravdivá, znamená to, že opak pravdivý nie je? Ako možno rozumieť tomu, že sa k problému legendy vyjadruje aj samo nebo?

Ak sú totižto obe tézy rovnako pravdivé, ako je možné, že v očiach „Neba“ víťazí Hilelova škola nad protivníkom? Čo im dáva právo privlastniť si v onom spore nálepku pravdivý? Zákon aj Boh sa priklonil na ich stranu, pretože sú prívetivejší, tolerantnejší a skromnejší. Nikdy nezabudnú citovať argument protivníka, než začnú rozvíjať argument svoj.

Je teda veľký problém zodpovedať na Pilátovu otázku, čo je pravda. Pretože toto slovo má oveľa väčší rozmer, než si sami dokážeme mnohokrát predstaviť. Pravda je závislá na poznaní a vedení každého jedného z nás. Preto sa nedá zovšeobecniť. Avšak určité aspekty pravdy uznáva každý z nás. Nikoho nenapadne, aby popieral fakty o vôli, živote, či smrti.

Pravda zrejme závisí aj od vnútorného a duchovného rozmeru. A preto ten, kto je zrelší, nech nevnucuje svoje názory a svoju pravdu iným. Nech má každý snahu dospieť k univerzálnym pravidlám sám. K pravde totiž prináleží schopnosť rozlišovať správne vedenie od múdrosti. A medzi vedomosťami, čiže vedením a múdrosťou je značný rozdiel. Vedomosti sa totižto získavajú oveľa ľahšie než múdrosť, ktorá však nie je nijako závislá na vedomostiach, aj keď sú oboje do istej miery identické a navzájom prepojené.

Zdroj múdrosti sa skrýva v princípe príčiny, alebo inak povedané i v Bohu, vo všetkých úrovniach hmotného aj mentálneho sveta. Múdrosť teda nezávisí ani na rozume a pamäti, ale na zrelosti, čistote myšlienok a úrovne dokonalosti každého jednotlivca. Je to vlastne určitý vývojový stupeň každého samostatného „Ja“.

Ak teda vychádzame zo sporu oných žiakov možno povedať, že skromnosť, tolerancia, prívetivosť vo zvláštnej symbióze s múdrosťou je istý predpoklad vyššieho stupňa vývinu duše človeka, ktorý ho predurčuje univerzálnejšie vystihnúť pojem pravdy. Onej éterickej hmoty, tak silnej a zároveň krehkej, vše objímajúcej i vše napĺňajúcej, ktorá sa pýta a zároveň aj odpovedá, ktorá nás sýti a hasí smäd zároveň, po ktorej prahli mnohí no nie všetci k nej našli cestu.