Morálka a etika

Morálka, ako základný historický jav je základnou formou spoločenského vedomia. Plní funkciu koordinátora a regulátora správania človeka. A to za spoluúčasti spoločenskej disciplíny a iných regulátorov správania ľudí, právnych noriem, štátnych nariadení a podobne.

Morálka vyjadruje obsah správania, medziľudských vzťahov, mravov, morálnych noriem. Mravy človeka sú kontrolované vlastným svedomím, verejnou mienkou, posudzujú sa podľa kritérií dobra a zla, podľa napĺňania morálnych noriem, princípov a ideálov.
Morálka je súhrn morálnych princípov, noriem, pravidel, mravných ideálov, mravných vzťahov, mravného správania a konania jednotlivca, skupiny, spoločnosti.
Morálka má triedno – historický charakter – z toho vyplýva, že nositeľom mravného vedomia je v určitom období určitá společenská trieda, ktorá určuje charakter morálky. Súčasne sa však vo všetkých obdobiach zachováva istá kontinuita niektorých morálnych požiadaviek spätých s niektorými formami vzájomných vzťahov ľudí.
Morálne správanie : Kantove iniciované deontologické chápanie morálky : morálna hodnota konania nezávisí od dôsledkov, ale od zámeru, od toho, či je vôľa vedená princípom povinnosti. Chovať sa morálne znamená prispôsobiť sa súboru etických noriem, nech už sú to normy osobné, náboženské, či zdieľané spolu so sociálnou či profesnou skupinou.
Nemorálne správanie: Byť nemorálny znamená nedodržovať všeobecne uznávané normy. Čin môže byť nemorálny podľa jedného súboru noriem a morálny podľa iného.

Delenie morálky:

A) heteronómna - morálka založená na mravných normách uložených človeku a ľudstvu zvonku, napr. morálka založená na biblickom desetere božích prikázaní
B) autonómna - nezískava sa prebratím určených zásad, ale na základe reflexi

Morálka pôsobí v dvoch rovinách :

A) vo všeobecnej : kedy sa rozvíjajú pozitívne hodnoty z minulosti
B) v konkrétnej : môže prispievať k rozvoju už existujúcim kvalitám

Funkcie morálky :

1. regulatívna – normy, hranice, inštitúcie
2. hodnotiaca – (normatívna) človek si na základe vyhodnotenia konkrétnej situácie stavia normy, ktorými sa mieni riadiť
3. porovnávacia – musí poznať zásady společnosti, v ktorom chce pôsobiť
4. hodnotová – orientuje človeka vo výbere hodnôt, ktorými sa chce v živote riadiť
5. prognostická – túžby a želania
6. motivačná
7. informatívna (komunikatívna) človek prostredníctvom iných ľudí preniká do ich morálneho prostredia a spoznáva ho
8. výchovná – výchovný moment pri formovaní človeka


Základné pojmy:

Morálne princípy – sú jednou fomou morálneho vedomia, v ktorých sa v najvšeobecnejšej podobe odrážajú morálne požadavky. Ak mravné normy predpisujú, aké konkrétne činy má človek uskutočňovať, princípy vo všeobecnej forme odhaľujú obsah morálky ako podklad pre čiastkové normy správania.

Morálne normy – sú formou spoločenskej disciplíny, ktorá sa uskutočňuje v každodennom spoločenskom bytí ľudí. Sú praktickým vyjádrením morálnych princípov spoločnosti. Určujú, čo majú ľudia robiť, ako majú konať a správať sa. Morálne normy usmerňujú správanie človeka na mravné cnosti.Vystupuje ako požiadavka, ktorá môže byť sformulovaná ako príkaz, pravidlo, poučenie.

Morálna požiadavka – je najjednoduchší prvok mravných vzťahov medzi osobnosťou a spoločnosťou. Môže vyť vyjádrená formou príkazu pre jednotlivca a uskutočnenia
konkrétneho činu. Morálna požiadavka sa vo forme mravných vzťahov premieta ako povinnosť, česť, zodpovednost, dôstojnosť, svedomie. Pri rešpektovaní morálnej požadavky uskutočňuje človek určitú povinnosť v súlade s morálnymi normami správania sa , a so všeobecnými morálnymi princípmi..Morálna požiadavka je vyjádrením povinnosti.

Morálne pravidlo – je forma plnenia požiadavky. Napríklad požiadavka úcty k žene je vyjadrená formou pravidla zdvorilosti, taktnosti, ochoty, jemnosti.

Mravná črta – predstavuje mravné kvality skupiny ľudí, kolektívu, spoločnosti ale aj jedného človeka.

Mravná vlastnosť – predstavuje mravnú kvalitu u jedného človeka.

Mravný ideál – je pojem morálneho vedomia, v ktorom sa mravné požiadavky kladené na ľudí vyjadrujú vo forme vzoru mravne dokonalej osobnosti, predstavy o človeku, stelesňujúce všetky najvyššie morálne kvality. Ideál ukazuje konečný najvyšší vzor ktorý sa má človek usilovať dosiahnuť.

Morálna činnosť – chápu sa ako činy ktoré sú podmienené určitým morálnym cieľom. Činnosť človeka, ktorá je v súlade s morálnymi normami a požiadavkami sa označuje ako morálna činnosť.
Morálne hodnotenie – má dôležitú funkciu v morálnej činnosti. Morálne hodnotenie je odobrenie alebo odsúdenie rozličných činností v podobe súhlasu, kritiky, lásky, nenávisti a podobne. Morálne hodnotenie sa opiera o všeobecne uznávané morálne názory.

Morálka osobného života – je jednou zo základných sfér pôsobenia morálky, ktorá zahŕňa celú oblasť životnej činnosti človeka.

Moralizovanie – je hodnotenie niektorých spoločenských javov bez analýzy objektívnych zákonitostí vývoja spoločnosti a skutočností, založené na subjektivných želaniach a predstavách. Aplikuje sa spravidla formou mravného poučovania a rozhorčovania.


Morálka ako spoločenský jav má aj svoju štruktúru:

a) morálne vedomie
b) morálne vzťahy
c) morálna činnosť

Veda o morálke sa nazýva Etika. Etika je teda veda o morálnom vedomí, morálnych vzťahoch, morálnych činnostiach. Zdôrazňuje ľudské správanie v rôznych situáciách.

Etika – slovo etika pocházka z gréckeho slova ethos – zvyk, mrav. Je jedna z najstarších disciplín filozofického myslenia. Jej predmetom skúmania sú dejiny mravnosti, všeobecné
etické a morálne teórie, morálka, etické kategórie a pojmy. Etika ako teória morálky skúma teoretické otázky o pôvode a podstate morálky, o úlohách morálky, o morálních vzťahoch, činoch a vedomia, otázky zmyslu života.


Podľa Kanta etika (v jeho slovníku morálna filozofia) je teóriou mravného konania, je objasňovaním a zdôvodňovaním jeho základov, teda „vyhľadaním a stanovením najvyššieho princípu morality“, najvyššej normy pre správne posúdenie mravov a pre odvodenie praktických pravidiel konania (imperatívov určujúcich konanie). Podmienky platnosti morálneho zákona nemôžu byť odvodené empiricky, ale rozumovo, ešte pred každým konaním. Len tak je garantovaná jeho univerzalita (na všetky rozumné osobnosti sa vzťahujúca) a bezpodmienečná (absolútne nevyhnutná) platnosť.S termínom etika sa dnes stretávame nielen v jej pôvodnom význame, vo význame morálky (teda filozofickej disciplíny zameranej na zdôvodnenie základov morálky, jej pôvodu, podstaty, obsahu, funkcií, resp. ako kritického skúmania princípov a súdov priraďujúcich naším činom morálnu hodnotu), ale aj vo význame synonyma samej morálky v jej hodnotovo-normatívnej podobe, t.j. ako súboru pravidiel a morálnych hodnotových súdov v ich každodennom význame a použití (orientujúcich naše správanie, naše činy v smere toho, čo považujeme za dobré, resp. čo odsudzujeme ako zlé). V bežnom jazyku sa napokon termíny morálka a etika často nerozlišujú, pričom sa nimi mieni všetko, čo sa týka mravov. Keď chceme posúdiť nejakú situáciu, či je etická alebo neetická mali by sme mať na zdôvodnenie nášho konečného záveru aj dobrý etický argument.


Dobrý etický argument obsahuje 3 rôzne prvky:
- fakty,
- hodnoty
- logiku samotného argumentu.

Inými slovami:
a) Mali by sme poznať fakty týkajúce sa situácie, ktorú posudzujeme. Čo o tej situácii hovorí zákon? Pokiaľ je predkladateľ argumentu človek, ktorého mravná dilema postihuje veriaci, potrebuje vedieť, čo k danému problému hovorí dané náboženstvo. Mali by sme tiež poznať skutočné fakty o tom, čo sa deje, motívy zúčastnených osôb a predpokladaný výsledok toho, čo sa deje, teda v prípade, že sa dá nejaký výsledok očakávať. Potrebujete tiež vedieť, či existujú nejaké konkrétne okolnosti, vďaka ktorým je táto situácia jedinečná.
b) Mali by sme dôkladne zvážiť normy a hodnoty, podľa ktorých by mala byť situácia posudzovaná. Čiže pokiaľ zastávame názor, že niečo je či nie je správne, musíme jasne formulovať, na základe čoho sme k tomuto tvrdeniu dospeli a ktoré hodnoty z toho vyplývajú. V opačnom prípade môže byť pre nás ťažké pochopiť, prečo niekto iný, kto má k dispozícii rovnaké fakty, došiel k úplne odlišnému záveru o tom, čo je a nie je v danej situácii správne. Čo jednému pripadá banálne, môže byť pre druhého podstatné.
c) Mali by sme si tiež uvedomovať povahu svojich tvrdení a protiargumentov, ktoré by proti nim bolo možno použiť.Mravnosť a mravné potreby osobnosti. Mravnosť (morálka, étos) je postoj človeka, spočívajúci na slobodnom rozhodnutí voči mravnému zákonu.