Tiež Scotus nechce rozlišovať medzi poznávaním pojmu Boha negatívnym (negatívna teológia Areopagitu) alebo pozitívnym spôsobom, pretože negatívne vymedzenie nejakého pojmu stále, zahŕňa i pozitívne vymedzenie (napr. nekameň = všetko okrem kameňa a pod.). „Ak totižto o Bohu niečo popierame, činíme tak, aby sme odstránili niečo nezlučiteľné s tím, čo sme o ňom predtým tvrdili“(/1/,219). Skôr sa teda prikláňa k pozitívnemu vymedzovaniu pojmov.

Ak chce pokračovať vo svojom bádaní, musí Scotus nájsť jednoduchý pojem, o ktorom bude jeho rozum schopný usúdiť, či existuje alebo nie. Preto otázke, či Boh je, musí predchádzať otázka, čo Boh je. Takisto pri otázke, či Boh je, musíme najskôr ako sa pokúsime na ňu odpovedať, rozumieť výrazom tohto výroku. Ide mu predovšetkým o poznanie prirodzeného pojmu Boha, teda nie pojmu, ktorým sa zaoberá teológia, ale pojmu, ktorým sme schopný poznať esenciu Boha v našom súčasnom stave (s obmedzeniami, kt. sú dôsledkami dedičného hriechu).

Hlavnou otázkou teda ostáva: „..môže si človek behom pozemského života utvoriť nejaký jednoduchý pojem taký, aby ním chápal Boha?“(/1/,220).

Scotus tvrdí, že sme schopní Boha poznať nielen na základe jeho atribútov, ale sme schopní vytvoriť si o ňom i pojem, ktorým by sme chápali, čo Boh je. Takýto (kviditatívny)pojem je pre nás nevyhnutný, aby sme vôbec boli schopní pripísať mu jeho vlastnosti (kt. vlastnosťami u Boha v pravom slova zmysle ani nie sú, pretože v ňom splývajú). Tiež tvrdí, že sme schopní nájsť pojem Boha, ktorý by nebol pojmom stvorených vecí analogický (boli názory, že atribúty pripisované Bohu sú analogickými pojmami na základe podobnosti so stvorenými vecami, v takom prípade by šlo o rozličné pojmy, a na základe podobnosti by sme nedokázali poznať niečo, čo je iba podobné, teda odlišné).

Jednoznačným pojmom Scotus myslí taký pojem, ktorý by svojou jednotou vytvoril spor, ak by sa o ňom vypovedalo kladne a zároveň záporne. Tento pojem môže tiež byť stredným členom sylogizmu tak, že musí spájať krajné termíny (nemôžme tak ako stredný člen dosadiť napr. výraz matka (i keď ide iba o mnohoznačné slovo, nie pojem)ak nemáme jednoznačne určený pojem tohto výrazu). Tak pojmy ktoré si vytvárame, musia byť isté a jednoznačné, ak sa však zdá, že pojem môže obsahovať zložku, ktorá by mu dala charakter dvojznačnosti alebo viacznačnosti, ide už o pojmy odlišné, v ktorých však ostáva, pojem o ktorého jednoznačnosti sme si istí, naďalej zahrnutý.

„Jeden pojem nemôže byť zároveň istý a pochybný. Tak sa jedná buď o ďalší pojem, alebo sa nejedná vôbec o pojem a v tom prípade nejde o istotu strán pojmu“.

Ak by sme predpokladali dva pojmy, stále v takomto prípade pôjde podľa Scota o dva odlišné veci.
Scotus je presvedčený, že pojmy sa v našom živote vytvárajú prirodzenou cestou tak, že sú dielom našich predstáv (fantasmata), ktoré sú obrazmi predmetov a činnosťou rozumu (podriadenie Aristotelovým kategóriám). Touto prirodzenou cestou si však nemožno vytvoriť pojem, ktorý by vzhľadom k predmetom nebol jednoznačný. Tak voči analógii môže tiež Scotus namietnuť, že.. „stvorený predmet taktiež nemôže dať podnet ku vzniku jednoduchého a vlastného pojmu nestvoreného“(/1/,225).

Podľa Scota, Boha nemožno poznať ako niečo jednotlivé, teda ani pojmom, ktorý by bol vlastný iba jemu. Ak sú pojmy jednoznačné, potom si možno pojem Boha vytvoriť len takým spôsobom, že sa z pojmov stvorených vecí odstráni ich nedokonalosť, teda že sa im pripíše najvyššia dokonalosť a tak sa môže prisúdiť Bohu (ak som to správne pochopil. Na základe analógie by sme si nedokázali utvoriť žiaden pojem Boha.

Môže sa navonok zdať, že Scotus sa ženie do pasce panteizmu, čo určite nebolo jeho cieľom, ale nie je to tak. Potrebovali by sme však viac priestoru, aby sme sa podrobnejšie a analytickejšie mohli venovať jeho argumentácii. Dúfam však, že sme si urobili aspoň predbežný náčrt, akým sa Scotova metafyzika uberala.