V úvode treba hneď poznamenať, že Scotus považoval za prvú, hlavnú a nezávislú disciplínu metafyziku. Metafyziku považoval za vedu, ale nie v terajšom slova zmysle. Za vedu považoval kvalitu rozumovej činnosti, ktorá umožňovala veci poznávať. V takomto zmysle teda považoval vedu jednoducho za súbor výrokov alebo nakoniec iba jeden jednoduchý výrok, ktorý odhaľoval esenciu tej ktorej veci. Ak teda odhalíme, čo ktorá tá vec je, odhalíme jej esenciu, teda akoby jej čosť. Náš rozum má teda podľa Scota schopnosť prenikať k esenciám vecí, ale v súčasnom stave je naše poznanie závislé na zmyslovom poznaní, ktoré je nedokonalé a obmedzené. Táto závislosť, je podľa Scota nie prirodzená, ale je dôsledkom dedičného hriechu.

Metafyziku považuje za najdôležitejšiu vedu preto, lebo jej predmetom je súcno ako súcno, a súcno je potom predmetom všetkých ostatných vied. Metafyziku z časti povyšuje i nad teológiu, a to najmä z toho dôvodu, že iba metafyzika je schopná podať adekvátny dôkaz existencie Boha, nezávislý na zjavení a viere a nedokonalým spôsobom dokonca stanoviť, čo Boh je. Teológiu delí na dokonalú a nedokonalú, ktorá je nám vlastná. Nedokonalá teológia nepostihuje Božiu esenciu náležite a priamo, je odvodená zo stvorených vecí.

Metafzyika nadto ešte poukazuje, že sme schopní prekročiť prah zmyslovosti, a to na základe transcendentálnosti našich pojmov, ktorú prvorado dokazuje.

Ďalšia vec, ktorú si treba ujasniť, je, že Dunsa Scota možno považovať za umierneného realistu. Znamená to asi to, že veril , že veciach reálne existujú okrem iného akési metafyzické zložky, konkrétne natura communis, teda spoločná prirodzenosť a haecceita, teda individuálna diferencia (totosť), ktoré sa potom podieľajú na výstavbe a význame všeobecných pojmov tak, že abstrakciou zbavíme obsah pojmu toho, čo mu prináša jeho koexistencia s haecceitou, ktorá tvorí individuálnu prirodzenosť jednotlivých vecí. Platón a Sokrates patria pod pojem človeka, teda natura communis je tu zreteľná. Haecceitu naše zmysly vo veciach nepostihujú, pretože tá vo veciach splýva so spoločnou prirodzenosťou a ukazuje sa až vo všeobecných pojmoch.

Vráťme sa ale k pojmu súcna. Súcno na rozdiel Akvinského nevníma Scotus ako všetko, čo je, ale skôr ako všetko, čomu byť neodporuje.

„Jednou z najcharakteristickejších Jánových náuk je téza, že súcno nie je pojem analogický, ako mnohí tvrdili, ale jednoznačný(/1/,76). Je jednoduché predstaviť si príklady jednoznačných a mnohoznačných mien(napr. človek, resp. matica a pod.) Scotus je však presvedčený, že aj keď mená mnohoznačné môžu byť, ich významy, teda pojmy, musia byť stále jednoznačné. Významy konkrétnych mien sa meniť nemôžu. Zvláštnym prípadom mnohoznačných mien sú mená analogické (ide o spriaznenosť významov s centrálnym pojmom, napr. zdravý človek, zdravý vzduch) pri ktorých máme väčšiu tendenciu myslieť si, že ich pojem je rovnaký, resp. dvojznačný. Podľa Scota však ide stále o rozdielne pojmy.

„Pojem nekonečného súcna (resp. Boha) nemáme podľa neho (Scota) vopred, tak ,že by sme ho mohli dodatočne zrovnávať s pojmom súcna získaným abstrakciou zo stvorených vecí a vytvárať si na základe toho nejaký pojem analogický, ale naopak: najprv si vytvoríme pojmy o veciach dostupných zmyslom, na základe ktorých si vytvárame transcendentálny pojem súcna a tak až ďalším vymedzením tohto pojmu (pridaním modu nekonečnosti) získavame zložený... pojem súcna nekonečného“.

Scotus tvrdí, že náš rozum je závislý na našich zmysloch, a teda poznávať môžeme len z toho, čo je naším zmyslom prístupné. Náš rozum (odvoláva sa na Aristotela) je obmedzený a jeho kapacita nie je schopná postihnúť prirodzenou cestou esenciu nekonečného súcna, resp. Boha. „ Tak ako sa má sovie oko k slnečnému svetlu, tak sa má náš rozum k tým veciam, ktoré sú svojou prirodzenosťou najzrejmejšie“(/1/,218).Tiež Scotus nechce rozlišovať medzi poznávaním pojmu Boha negatívnym (negatívna teológia Areopagitu) alebo pozitívnym spôsobom, pretože negatívne vymedzenie nejakého pojmu stále, zahŕňa i pozitívne vymedzenie (napr. nekameň = všetko okrem kameňa a pod.). „Ak totižto o Bohu niečo popierame, činíme tak, aby sme odstránili niečo nezlučiteľné s tím, čo sme o ňom predtým tvrdili“(/1/,219). Skôr sa teda prikláňa k pozitívnemu vymedzovaniu pojmov.

Ak chce pokračovať vo svojom bádaní, musí Scotus nájsť jednoduchý pojem, o ktorom bude jeho rozum schopný usúdiť, či existuje alebo nie. Preto otázke, či Boh je, musí predchádzať otázka, čo Boh je. Takisto pri otázke, či Boh je, musíme najskôr ako sa pokúsime na ňu odpovedať, rozumieť výrazom tohto výroku. Ide mu predovšetkým o poznanie prirodzeného pojmu Boha, teda nie pojmu, ktorým sa zaoberá teológia, ale pojmu, ktorým sme schopný poznať esenciu Boha v našom súčasnom stave (s obmedzeniami, kt. sú dôsledkami dedičného hriechu).

Hlavnou otázkou teda ostáva: „..môže si človek behom pozemského života utvoriť nejaký jednoduchý pojem taký, aby ním chápal Boha?“(/1/,220).

Scotus tvrdí, že sme schopní Boha poznať nielen na základe jeho atribútov, ale sme schopní vytvoriť si o ňom i pojem, ktorým by sme chápali, čo Boh je. Takýto (kviditatívny)pojem je pre nás nevyhnutný, aby sme vôbec boli schopní pripísať mu jeho vlastnosti (kt. vlastnosťami u Boha v pravom slova zmysle ani nie sú, pretože v ňom splývajú). Tiež tvrdí, že sme schopní nájsť pojem Boha, ktorý by nebol pojmom stvorených vecí analogický (boli názory, že atribúty pripisované Bohu sú analogickými pojmami na základe podobnosti so stvorenými vecami, v takom prípade by šlo o rozličné pojmy, a na základe podobnosti by sme nedokázali poznať niečo, čo je iba podobné, teda odlišné).

Jednoznačným pojmom Scotus myslí taký pojem, ktorý by svojou jednotou vytvoril spor, ak by sa o ňom vypovedalo kladne a zároveň záporne. Tento pojem môže tiež byť stredným členom sylogizmu tak, že musí spájať krajné termíny (nemôžme tak ako stredný člen dosadiť napr. výraz matka (i keď ide iba o mnohoznačné slovo, nie pojem)ak nemáme jednoznačne určený pojem tohto výrazu). Tak pojmy ktoré si vytvárame, musia byť isté a jednoznačné, ak sa však zdá, že pojem môže obsahovať zložku, ktorá by mu dala charakter dvojznačnosti alebo viacznačnosti, ide už o pojmy odlišné, v ktorých však ostáva, pojem o ktorého jednoznačnosti sme si istí, naďalej zahrnutý.

„Jeden pojem nemôže byť zároveň istý a pochybný. Tak sa jedná buď o ďalší pojem, alebo sa nejedná vôbec o pojem a v tom prípade nejde o istotu strán pojmu“.

Ak by sme predpokladali dva pojmy, stále v takomto prípade pôjde podľa Scota o dva odlišné veci.
Scotus je presvedčený, že pojmy sa v našom živote vytvárajú prirodzenou cestou tak, že sú dielom našich predstáv (fantasmata), ktoré sú obrazmi predmetov a činnosťou rozumu (podriadenie Aristotelovým kategóriám). Touto prirodzenou cestou si však nemožno vytvoriť pojem, ktorý by vzhľadom k predmetom nebol jednoznačný. Tak voči analógii môže tiež Scotus namietnuť, že.. „stvorený predmet taktiež nemôže dať podnet ku vzniku jednoduchého a vlastného pojmu nestvoreného“(/1/,225).

Podľa Scota, Boha nemožno poznať ako niečo jednotlivé, teda ani pojmom, ktorý by bol vlastný iba jemu. Ak sú pojmy jednoznačné, potom si možno pojem Boha vytvoriť len takým spôsobom, že sa z pojmov stvorených vecí odstráni ich nedokonalosť, teda že sa im pripíše najvyššia dokonalosť a tak sa môže prisúdiť Bohu (ak som to správne pochopil. Na základe analógie by sme si nedokázali utvoriť žiaden pojem Boha.

Môže sa navonok zdať, že Scotus sa ženie do pasce panteizmu, čo určite nebolo jeho cieľom, ale nie je to tak. Potrebovali by sme však viac priestoru, aby sme sa podrobnejšie a analytickejšie mohli venovať jeho argumentácii. Dúfam však, že sme si urobili aspoň predbežný náčrt, akým sa Scotova metafyzika uberala.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Univocitný pojem súcna u Jána Dunsa Scota