Veľkosť Hegelovho mena v dejinách filozofie je do značnej miery dôsledkom i jeho pokusu hľadieť na prírodný, historický a duchovný svet ako na určitý proces. Vníma svet ako niečo, čo je v stálom pohybe, mení sa a pretrváva vo svojom vývine. Bolo by azda neadekvátne tvrdiť, že forma v základe takejto teórie, či predstavy, po prvý krát uzrela svetlo sveta až pričinením Hegela, no nepochybne šírka a hĺbka jej prepracovanosti je aj napriek jej často až mystickým a ťažko uchopiteľným momentom stále udivujúca a ocenenia hodná. Poznanie je podľa Hegela historickým procesom a pravda, ktorá má byť výsledkom poznania sa tiež vyvíja a mení.
Heglov dialekticky vnímaný svet je svetom jednoty, je absolútnom, totožnosťou bytia a myslenia. Myslenie Hegel nevníma iba ako subjektívnu ľudskú činnosť, vníma ho ako prazáklad všetkého existujúceho. „ Hegel tak skúma rozum a myslenie ako od človeka a ľudstva nezávislý absolútny základ všetkého jestvujúceho: prírody, človeka, všesvetových dejín“(/4/,279).

Hegel bol spinozista a tvrdil, že myslenie (rozum) nieje nič , čo by bolo mimo sveta. Myslenie je vo svete. Svet je svojou povahou rozumový, duchovný. Je známy Hegelov výrok: všetko skutočné je rozumové, všetko rozumové je skutočné. Dôležitá otázka, ktorá sa nám tu kladie, je, čo si Hegel predstavuje pod týmto pojmom skutočnosti. Skutočným nenazýva všetko, čo jestvuje, ale len to najdôležitejšie, podstatné, historicky nevyhnutné.
Ako sme už v úvode naznačili, Hegel vníma svet ako určitý proces. Preto jeho pozornosti neuniká ani proces a vývin ľudských dejín. Vo filozofii dejín, ako v jeho snáď najmenej abstraktnom pokuse vyjadriť svoje myšlienky, no za to nie menej dôležitom pre pochopenie jadra jeho filozofie, možno objaviť aj presnejšiu odpoveď na uvedenú otázku: čo sa skrýva pod pojmom skutočnosti?

„Jeho spis (filozofia dejín) je filozofickým dielom, pretože považuje holé historické fakty iba za surový materiál filozofie dejín a snaží sa preniknúť za tieto fakty“(/2/,19). Zmena, priebeh a vývin dejín tvoria základné kategórie, ktoré Hegel pri výstavbe svojej koncepcie sveta nikdy nestráca zo zreteľa. Dejiny znamenajú pre neho viac, než len súbor historických udalostí a faktov. Dejiny majú svoj význam, zmysel. Vo svetových dejinách, ktoré sa odohrávajú v rovine duchovnej, možno pozorovať svetového ducha vo svojom vývoji, v realizácii svojej idey. Aby sme si priblížili povahu svetového ducha, a aby sme vôbec dokázali pochopiť, čo sa skrýva pod realizáciou jeho najvnútornejšej idey, teda to, čo je jeho cieľom, musíme si špekulatívnym spôsobom určiť vlastnosti ducha, tak ako ich predkladá Hegel.
Substanciou a podstatou ducha je sloboda. Jeho protikladom je hmota; tá ma svoju jednotu mimo seba; jej časti existujú oddelene a snažia sa získať jednotu, dôsledkom čoho je napr. i tiaž, ktorou teleso prekonáva seba, aby našlo svoj stred, ktorý je mimo neho. Duch je naopak to, čo je už pri sebe, to čo má stred v sebe, to, čo je jednotné a nemusí sa už prekonávať. Duch teda nie je závislí na ničom mimo seba. Jeho podstatou je teda sloboda. Sebauvedomenie je tiež len bytím pri sebe, je uvedomovaním si seba samého. „ Podľa tohto abstraktného určenia možno o svetových dejinách povedať, že sú zobrazením ducha, toho, ako sa dopracúva k vedeniu o tom, čím je osebe“(/1/,7O8).

Dejiny tvorí podľa Hegela snaha o aplikáciu princípu slobody do sveta. Tak si v dejinách všíma orientálcov, ktorý nevedeli, že človek ako taký je slobodný, pretože verili, že slobodný je len jeden človek. Taká však sloboda podľa nami vymedzeného pojmu ani slobodou nebola. Slobodní boli až Gréci, tí však verili, že slobodní sú len niektorí a preto bola aj ich sloboda závislá, závislá na porobe iných. Nakoniec až germánske národy v kresťanstve dospievajú k vedomiu, že človek ako taký je slobodný. Podľa Hegela je nevyhnutné pre uskutočnenie slobody, tak ako ju sám vymedzil, aby si aj duch sám seba uvedomil ako slobodného a preto musia byť.. „ svetové dejiny.. napredovaním v uvedomení si slobody – napredovaním, ktoré musíme spoznať v jeho nevyhnutnosti“(/1/,7O9).

„Vývoj svetového ducha neprebieha automaticky, nezaobíde sa bez praktickej účasti ľudí, bez ľudskej aktivity vôbec“(/3/,96). Prostriedkom svetového ducha na ceste k realizácii jeho cieľa v dejinách, je človek so svojimi partikulárnymi cieľmi, žiadosťami, pudmi, vášňami ako hybnými silami, ktoré sa pričiňujú pri formovaní priebehu dejín, a tak prispievajú k ich napredovaniu. Hegel to pozoruje dialektickými okuliarami ako zjednotenie slobody a nevyhnutnosti. Na jednej strane je určitá sloboda voľby človeka v jeho činnostiach a cieľoch, ktorá je však zároveň nevyhnutnosťou ukrytou v podstate svetového ducha a v jeho potrebe. Človek snažiac sa uspokojiť svoje partikulárne ciele, stáva sa nástrojom i niečoho vyššieho, niečoho, čo využíva vo svoj prospech i to, čo nebolo vedome obsiahnuté v subjektívnych zámeroch konajúceho a predsa sa uskutočnilo.Hegel tvrdí, že i v zvláštnych zámeroch a činoch je obsiahnuté všeobecno. Takýmto všeobecnom v najjednoduchšom zmysle sú určenia, všeobecné zákony a normy spoločenstva alebo štátu, ktoré sú zároveň vodidlami konkrétnych subjektívnych motivácií. Avšak pravými tvorcami dejín sú historicky veľké postavy, ktorých všeobecno obsiahnuté v ich cieľoch malo iný charakter. Boli tiež len prostriedkami, ktoré ako každý prostriedok musí v sebe obsahovať čosi, čo s cieľom je akoby súrodé, ale ich inštinkt bol akoby presiaknutý ideou ducha natoľko, že celý svoj život a svoju energiu včasne obetovali vôli svetového ducha a to takmer výlučne spôsobmi, ktoré museli za sebou nechať ruiny dovtedajších zvyklostí, povinností, a zaužívaných práva. Preto Hegel správne podotýka, že javisko dejín a svetodejinných osobností nepozná šťastie. Celý ich život bol len náruživosťou, bezohľadným hnaním sa vo víre svetového ducha pachtiacom po svojom vytúženom cieli. Svoju úlohy si splnili bez akejkoľvek odmeny. „ Treba to nazvať ľsťou rozumu, že namiesto seba necháva pôsobiť náruživosť, pričom pyká a ujmu trpí to, prostredníctvom čoho sa uskutočňuje, pretože práve jav je takého charakteru, že jedna jeho časť je negatívna a druhá pozitívna“(/1/,719).

Už sme vyššie poznamenali, že Hegel bol spinozista. Svetového ducha môžeme teda vnímať aj ako boha, ktorý vládne svetom, a tak sú teda svetové dejiny napĺňaním božského plánu. Človek musí mať ako prostriedok svetového diania aj čosi spoločné s cieľom; vlastnosť, ktorá mu zodpovedá. Touto vlastnosťou je podľa Hegela rozum. „ Cieľom pre seba sa stáva človek totiž len prostredníctvom božského, ktoré v ňom prebýva, prostredníctvom toho, čo od začiatku nazývame rozumom, ktorý, pokiaľ je aktívny a sebaurčujúci, nazýva sa tiež slobodou“(/1/,72O).

Teraz možno prišla tá chvíľa, aby sme sa vrátili k Hegelovej téze, že všetko skutočné je rozumové a všetko rozumové je skutočné. Dejiny sú pre Hegela realizáciou božieho plánu a skutočné je len to, čo z neho vychádza. Keďže božia idea má možnosť realizovať sa vo svete, tak svet je práve taký, aký má byť. Hegel na to ešte dodáva, že filozofia chce poznať náplň, realitu božskej idey a ospravedlniť tak zaznávanú skutočnosť. Všetko ,čo je na výslní dejín, je pre Hegela garantované ako uskutočňovanie božej idey, ale idea slobody, ktorej sebauvedomenie je konečným cieľom dejín, nemôže ostať a rozvíjať sa iba vo svojej subjektívnej forme. Myšlienka, idea sa musí objektivizovať, aby sa stala skutočnosťou. A tak, aby sa aj sloboda stala skutočnosťou, musí sa objektivizovať. Pôdou, z ktorej žije vedomie slobody a stvárňuje sa v nej ako skutočnosť, je štát ako jednota všeobecného a subjektívneho chcenia. Takýto štát tvorí mravný celok...„ v ktorom indivíduum má a požíva svoju slobodu, no len tak, že je vedením, vierou a vôľou všeobecna“(/1/,723).

Mravné zákony v štáte nemajú byť zvykové, lebo tak by neboli rozumové a božské, ale boli by len dôsledkom skrytej autority – spoločnosti, výchovy - a tak nie slobodné v pravom slova zmysle. Hegel žiada kritické myslenie. V štáte založenom na rozumových princípoch musí platiť zákon ako nevyhnutnosť, s ktorou sa človek zmieruje tak, že slobodne volí prijať povinnosť a poslúchať zákon.. lebo.. „len tá vôľa, ktorá poslúcha zákon, je slobodná, lebo poslúcha seba samu, ostáva v sebe a je slobodná“(/1/,724). V takomto štáte sú všeobecné a individuálne záujmy v harmónii. Podobne ako u Kanta i Heglova koncepcia slobody je nastolená v úzkej spojitosti s povinnosťou. Povinnosť je síce určitým obmedzením, ale toto obmedzenie má indivíduu priniesť oslobodenie od závislosti na prírodných pudoch a priviesť ho k sebe, k pravému uvedomeniu si svojej slobody.

Dejiny ľudstva zobrazuje Hegel ako pokrok v uvedomovaní si slobody, ktorá tvorí i vnútornú povahu človeka, ale až postupne v priebehu dejín si ju človek uvedomí a práve vďaka tomu sa stáva slobodným.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Hegelova koncepcia filozofie dejín