Filozofická esej

Heidegger vs. Boh

Keď sa povie: „Tráva je zelená“ alebo „Som chorý,“ nikto sa určite nezamyslí nad slovami „je“ a „som.“ Tieto slová, ich význam a ich podstata sa zdá podľa Martina Heideggera všetkým jasná, pričom sa nikto nepozastaví nad tým, čo sa vlastne za týmito slovami skutočne skrýva a už vôbec nie nad tým, čo je podstatou samotného bytia. Keď sa chceme zamyslieť nad podstatou bytia človeka a vecí vo svete, každý si vysvetlí túto problematiku inak.

Tak napríklad filozof Platón vidí podstatu bytia ľudí a vecí v ideách, ktoré sú v inom svete ako samotné veci a ľudia, pričom skutoční ľudia a veci sú len odrazom ideí. Proti tomuto učeniu sa stavia učenie Aristotela, Platónovho žiaka. Ten tiež verí v existenciu ideí ako podstaty bytia, avšak tie sa nenachádzajú v inom svete ale v samotných ľuďoch a veciach. O niečo odlišnejšie riešenie tohto problému nám ponúka už spomínaný existencialistický filozof Martin Heidegger v diele Bytie a čas. Tvrdí, že človek vidí sám seba ako súcno medzi inými súcnami. Vyznačuje sa tým, že nielen je; človeku ako súcnu ide v jeho bytí o samo bytie a bytie človeka na tomto svete označuje len ako Pobyt (=Dasein). Modelom správania sa vo svete je podľa Heideggera Man, ktoré nie je ničím určitým ani osobným, no predsa núti ľudí konať tak, ako „sa koná,“ robiť tak, ako „sa robí,“ no zároveň sa odťahovať od masy ako „sa odťahuje.“ Podľa mňa je toto riešenie problematiky bytia človeka vo svete dosť originálne, aj keď na prvý pohľad sa mi javí ako príliš vymyslené a nereálne. Ja sa viac prikláňam k učeniu katolíckej Cirkvi. To nám hovorí o jedinej podstate všetkého bytia – o Bohu ako jedinom Stvoriteľovi. Boh dal každému bytiu (či už človeku alebo veci) podstatu jeho existencie a úlohu jeho bytia vo svete.

Boh dáva človeku návod ako sa správať a ponúka mu večnú radosť v nebi ako odmenu za dodržanie jeho návodu a podriadenie sa jeho vôli. Pritom však nikoho do ničoho nenúti a človek sa môže slobodne rozhodnúť akom sa bude správať, narozdiel od Heideggerovho Man, ktoré priam odsudzuje človeka, aby sa správal tak, ako „sa správa“ a ide mu teda o priemernosť. Nemožno jednoznačne dokázať , na ktorej strane je pravda, avšak podľa môjho môže byť podstatou bytia sveta, ľudí a vecí na ňom iba rozumná, osobná a mysliaca bytosť, ktorá riadi vznik a vývoj všetkých bytí. A tou môže byť iba Boh.