Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Vedomie

Vedomie sa považuje za najvyššiu, výlune ľudskú  formu odrazu objektívnej reality. Je akýmsi súhrnom psychických procesov človeka, ktorý sa aktívne podieľa na poznaní okolitého sveta, spoločnosti, ale i seba samého. Z gnozeologického hľadiska je vedomie protikladom hmoty. Formovanie ľudského vedomia sa dialo v procese homonizácie antropoidných opíc. Vedci majú odlišné názory na formovanie vedomia: napr. Spencer sa domnieva, že neexistije kvalitatívny rozdiel medzi vedomím pračloveka a moderným človekom. Rozdielnosť vidí iba na množstve informácii. Podľa L. Bruhla je medzi pračlovekom a moderným
človekom principiálny rozdiel. Jednota kontinuity a diskontinuity vo vývoji vedomia nevylučuje kvalitatívne predely-stádové vedomie a ľudské vedomie.

Špecifickým rysom vedomia je abstrakto-logické myslenie, ktoré sa sformovalo v procese spoločenskej praxe a je nerozlučne späté s jazykom. Reč je tak stará ako vedomie. Vedomie je od začiatku spoločenským produktom . Podľa O. Tenzera a K.
Pstružinu, „ človek má schopnosť odrážať vonkajšiu realitu nielen vedomými procesmi a nielen pojmovo reflektovanými, ale rozhodujúca je schopnosť odrážať vonkajškovosť a vnútorné prežívanie pojmovo t. j. na úrovni myslenia.Človek má schopnosť abstrakciou prevádzať vonkajší svet do pojmovej sústavy, ktorá vonkajší svet vyjadruje. Človek teda žije nielen vo svete
objektívnej reality, ale i v ideálnom svete pojmového odrazu tejto vonkajšej reality, ktorá sa stáva základom jeho vnútorného sveta( pojmového, mysleného ). Dynamickosť vývoja myslenia-neustálosť aktivity vedomia a v reflexii i myslenia je základným a charakteristickým znakom vedomia vyplývajúcim zo spôsobu existencie materiálneho nositeľa vedomia – mozgu. 

Vedomie je javom prírody, jestvuje reálne v ľudskej hlave, a je odrazom bytia Vznik a vývoj vedomia určuje príroda a spoločnosť.Človek svojou aktívnou, cieľavedomou činnosťou sa vymaňuje z prírody, čím si vytvára špecifické prostredie svojej existencie- a tým je ľudská spoločnosť. Podstatným rysom spoločenskej činnosti je výrobná činnosť. Spôsob výroby má prírodno – historický charakter, takže zahrňuje do seba moment vzájomného pôsobenia človeka a prírody, ale i moment vzájomného pôsobenia ľudí v procese výroby. Rozporná povaha spoločenského bytia sa odráža v obdobne rozpornej povahe spoločenského
vedomia. 

Vedomie človeka sa konštituuje ako jednota individuálneho a spoločenského vedomia. Individuálne vedomie sa formuje spoločenskými vzťahmi a spoločenské vedomie sa formuje vo vzájomnom pôsobení individuií. Vedomie človeká vzniká pôvodne ako bežné, každonenné vedomie, ktoré slúži bezprostrdným cieľom každodennej praktickej činnosti. Formuje sa spočiatku živelne, ale postupne s vývinom spoločenskej deľby práce, ale predovšetkým s vývinom deľby práce v duchovnej oblasti, vznikajú nad úrovňou každodenného vedomia, ucelenejšie formy spoločenského vedomia ako napr. filozofia, umenie,morálka
a pod. Všetky tieto formy spoločenského vedomia sú jednotou poznania a hodnotenia. V spoločenskej činnosti človeka dochádza k novým vzťahom,ku vzťahu človek-príroda, človek-spoločnosť, človek-človek pristupuje vzťah sebauvedomovania.   

Sebauvedomovanie predstavuje určitú formu vedomia. Podľa P. Tugarinova je sebauvedomovanie proces ktorý prechádza rôznymi stupňami vývoja.Ak skúmame sebauvedomovanie vo forme „ nejasného bezvzťahového pociťovania vlastnej existencie (Bechterov), tak nám uniká ďaleko do oblasti organického vývoja,predchádza ľudskému vedomiu a je jedným z jeho predpokladov. No ak posudzujeme sebauvedomovanie v jeho najrozvinutejších formách ako jeden zo znakov triedy alebo
osobnosti, ako znak toho, že ľudia pochopili svoju úlohu v spoločenskom živote, poslanie, zmysle života a pod., toto sebauvedomovanie stojí vyššie ako vedomie vo všeobecnom zmysle slova, je formou spoločenského vedomia v tých prípadoch,keď sa toto spoločenské vedomie vzťahuje na nás samých. Sebauvedomovanie je teda vedomie, ktoré sa orientuje na seba, ktorého objektom je existencia seba samého.

Vedomie je vždy vpletené a prepletené ľudskou činnosťou a predstavuje jej nevyhnutný aspekt. Dôležitou funkciou vedomia je  hodnotenie javov skutočnosti. Musíme odlišovať racionálne hodnotenie od hodnotenia založeného nal vkuse a cite. Racionálne hodnotenie sú záväzné. Hodnotenie podľa citu a vkusu nie sú všeobecme platné. Je známe, že ten istý obraz vyvoláva rozličné pocity nielen u rôznych ľudí, ale aj u toho istého človeka. Vedomie  sa prejavuje navonok v reči, pohyboch, mimike, čo umožňuje usudzovať o tom, čo prebieha vo vnútornom svete človeka. Podľa toho môžeme usudzovať či sa človek, raduje, trpí a pod.    

Podvedomie – pod týmto pojmom rozumieme procesy prebiehajúce v ľudskej psychike, ktoré niejakým spôsobom ovplyvňujú
ľudské konanie, bez toho aby si to človek uvedomoval. Touto sférou psychiky sa obvykle označuje pudová a inštiktívna činnosť. Niektorí filozofovia označujú podvedomím  nevedomú avšak „vedúcu silu“, ktorá koordinuje naše konanie bez toho, aby sme vedeli ako k tejto činnosti dochádza, bez toho aby sme vedeli vysvetliť ako k tejto činnosti dochádza a bez toho aby sme vedeli vysvetliť, prečo konáme tak a nie inak. Oblasť podvedomia zahrňuje okrem pudov a inštiktov aj poznatky, ktoré môžu byť uložené v mozgu, prostredníctvom individuálnych skúsenosti. Sú to všetky poznatky, ktoré si práve neuvedomujeme. Rozum však môže získavať poznatky  o svete, napriek tomu, že si ti sami neuvedomujeme.

Veľkú pozornosť tejto problematike venoval aj Z. Freud ( l856-l939) rodák z južnej Moravy. Duševné procesy rozdelil na vedomé a nevedomé, a k tomu priradil dva systémy psychičiny, systém vedomia a systém nevedomia. Oblasť nevedomia delí ešte predvedomie. V nevedomí ostávajú všetky duševné hnutia, ktoré majú v sebe čosi odpudivé, čo naráža na odpor vo vedomí. Freud hovorí, že jadrom nevedomia su potláčané predstavy. Predvedomie je akousi komorou pre všetky duševné  javy, ktoré nemôžu byť súčasne vo vedomí. Tietoduševné javy môžu odtiaľ voľne vstupovať do vedomia a vedomie ich môže odtiaľ podľa potreby čerpať. Podľa Freuda každý psych. akt vo všeobecnosti prechádza dvoma stavmi fáz, medzi ne je umiestnený istý druh skúšky. V prvej fáze je nevedomý, a patrí do systému nevedomia, keď ho skúška zamietne, zabráni sa mu prechod do druhej fázy. Ak pri tejto skúške obstojí vstúpi do druhej fázy a prináleží systému vedomia.     

 


Zdroje:
Chovancová, Filo, Valent- Vybrané kapitoly z filozofie , Bratislava 1993 -
Rutkevič – Dialektický materializmus, Moskva 1972 -
Škrovánek- Vybrané kapitoly z filozofie, Bratislava l996 -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk