existencionalizmus, filozofia existencie

VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA

Pôvod pojmu

Pojem “existencializmus” pochádza z latinského slova “existentia” = jestvovanie.

Spoločenská situácia

Filozofia existencie je filozofickým smerom 20-teho storočia. Vzniká v zložitých sociálnych politických a duchovných podmienkach prvých desaťročí nášho storočia. Začína sa formovať v Nemecku po I. svetovej vojne. Vtedy prevláda rozhorčenie a duševná ochablosť ako reakcia na porážku cisárskeho militarizmu. K tomu sa pripája strach z proletárskej revolúcie v Rusku a panická hrôza z revolučných hnutí v Nemecku. Nastupuje aj hospodárska kríza a fašizmus, začína sa príprava II. svetovej vojny. Človek, pozbavený opory, upadá do skepticizmu v teórii a do pesimizmu v praxi.

Nová vlna existencializmu sa dvíha vo Francúzsku počas okupácie, ale hlavne po II. svetovej vojne. Vtedy sa existencializmus stáva módou v celom kapitalistickom svete. Príčina popularity existencionalizmu spočíva v tom, že sa jeho predstavitelia zaoberajú závažnými ľudskými problémami. Kladú si otázky o zmysle života, osude človeka, možnosti voľby,
osobnej zodpovednosti, so snahou po zdôraznení nášho individuálneho bytia, po porozumení tajomstiev bytia i nás samotných , cez prizmu neopakovateľnosti našej ľudskej existencie.

Náväznosť

Je zrejmé, že táto problematika nie je vo filozofickom myslení úplne nová, pretože nikdy nebola filozofii cudzia. Možno tu teda badať náväznosť existencializmu na filozofiu života /Schopenhauer, Nietzsche/, na Bergsonov intuitizmus, či fenomenologickú metódu Husserla. Viaceré váznamné podnety vznikajú aj v lone filozoficko-náboženského myslenia na prelome 19. a 20. storočia, v jeho pravoslávnej, protestanskej, ale tiež aj židovsko-katolíckej orientácii.

Hlavné črty

K hlavným črtám filozofickej existencie patria iracionalizmus, antiintelektualizmus, objavuje sa negatívna reakcia na Hegla a odmietnutie tradičnej metafyziky. Existencialisti kladú hlavný dôraz na subjektivitu a individualizmus človeka, skloňovaná sú dôležité pojmy ako hraničná situácia (strach, bolesť, dotyk smrti), možnosť voľby, nesenie zodpovednosti za svoje činy, či sloboda. Objavujú sa hlavne pesimistické myšlienky, ako osamotenosť človeka v tomto svete, jeho odcudzenie od
sveta, no na nájdenie východiska z týchto situácií existujú rozdielne názory.

Delenie a predstavitelia

Preto ani existencializmus nepredstavuje súborne ucelený filozofický smer, ktorý by bol vnútorne statický a konzistentný. Dokonca filozofiu existencie možno členiť podľa viacerých klasifikačných kritérií. Azda najznámejšia je sartrovská proveniencia (klasifikácia), ktorá rozlišuje náboženský a ateistický variant. Náboženských existencialistov predstavujú K. JASPERS, G. MARCEL (L. Šestov, M.R. Berďajev, M. Buber, M.Blondel, K. Barth) k ateistickému variantu patria M. HEIDEGGER, J.P. SARTRE, A. CAMUS. Aj keď sartovská optika pre takúto klasifikáciu existencializmu má svoju “vnútornú logiku”, nemôže
znamenať nejaké “konečné” , a už vôbec nie jedinečné riešenie. Z viacerých dôvodov sú celkom opodstatnené aj iné kritéria, medzi ktorými zvlášť vyniká uprednostnenie národného princípu. Podľa toho môžeme potom existencializmus členiť na nemecký (K. Jaspers, M. Heidegger), francúzsky (J.P. Sartre, A. Camus, G. Marcel), ruský (L. Šestov, M.A. Berďajev), taliansky (N. Abagnano), americký (W. Burret) a pod.

Za zakladateľa existencializmu sa považuje dánsky filozof 19. storočia Soren KIERKEGAARD.

SOREN AABYE KIERKEGAAD (1813-1855) – “otec existencializmu”

Je jediným dánskym filozofom, ktorý nezmazateľne vstúpil do horizontov svetového filozofického myslenia a zanechal
v ňom viditeľnú brázdu.

ŽIVOT

Kierkegaard (meno znamená v dánštine cintorín) sa narodil v Kodani. Jeho osobnostná charakteristika je neobvyklá. Vyrastal
v protestantskej rodine. Matka bola milá, láskavá a veselá žena, veľmi starostlivá, avšak intelektuálny vývin svojich detí nemohla veľmi ovplyvniť. Je zvláštne, že Kierkegaard o nej celkom mlčí, zatiaľ čo o svojom otcovi hovorí často a veľa. Považuje ho za najmelancholickejšieho človeka , akého kedy poznal. Bol dostatočne bohatým podnikateľom a dedičstvo po ňom umožnilo
Kierkegaardovi získať ekonomickú nezávislosť. A bol to práve otec, ktorý synovi pestoval intenzívnu schopnosť imaginácie, predvádzal mu umenie dialektického myslenia a viedol ho k Bohu.

Napriek tomu, že bol Kierkegaard v rodine obľúbený, spomína si na svoje detstvo ako na strašnú chorobu. Mal ťažkosti s po ybom. Sám hovorí, že jeho prebolená mladosť ho povzniesla ku skľučujúcemu, pochmúrnemu kresťanstvu, veľmi často spomína na “pichľavé záblesky”, ktoré mu znemožnili nadviazať v živote normálne vzťahy a priviedli ho k vedomiu hriechu a pocitu viny. Radil sa s lekármi, ako sa zbaviť disonancie medzi fyzickým a psychickým. Vôľou chce dosiahnuť univerzálne manželstvo tušiac, že jeho ťažkosti majú pravdepodobne sexuálny pôvod. Bol priam posadnutý obavami, že otcova pohlavná choroba ako dôsledok jeho návštev verejných domov si vyžiada obete. Keď v priebehu dvoch rokov zomiera jeho matka a traja súrodenci, jeho obavy sa prehlbujú. Načas sa vyhýba stretnutiam s otcom, no neskôr sa s ním opäť zmieruje. Otcova smrť (vo veku 82 rokov) sa Kierkegaarda (mal 26 rokov) bolestne dotýka.

Rozporný a súčasne fascinujúci vzťah k otcovi poznamenáva Kierkegaarda na celý život. Psychológovia v súvislosti s ním hovoria o určitých povahových anomáliách, o extrémnej skľúčenosti, pocitoch viny, hneve a zlosti, o odmietaní života. Ako osobnosť je
nepokojný, večne nespokojný a depresiám podliehajúci človek. Stáva sa rozdvojeným mysliteľom, na seba pozerá ako na cudzieho, používa pseudonym, zabúda na seba, aby sa k sebe mohol o to naliehavejšie opäť vrátiť. Časté asociácie ho dávajú do blízkosti F. Nietzscheho.

Intelektuálne sa Kierkegaard profiloval ako spisovateľ, básnik, filozof (aj keď netúžil po tom, aby ho za filozofa považovali) a teológ. Študoval filozofiu a teológiu na univerzitách v Kodani a Berlíne. V rokoch 1841-1842 navštevoval sériu prednášok Schellinga, avšak prvotné nadšenie sa v ňom mení na úplné sklamanie. Počas svojho krátkeho života a iba v priebehu 12-tich rokov vydal vo vlastnom náklade viac ako dvadsať samostatných kníh. Najvýznamnejšie spomedzi nich sú: Buď – alebo (1843), Strach a triaška (1843), Pojem úzkosti (1844), Filozofické fragmenty (1844), Štúdia na ceste života (1845),
Kresťanské diskusie (1848), Nemoc k smrti (1849), Denník zvodcu (1855) a iné. Neusiloval sa o slávu, nikdy sa neuchádzal o akademickú kariéru, nepísal preto, aby ho čítali jeho súčasníci: chcel vyjadriť pravdu, ktorej snáď porozumejú neskoršie generácie. Tvrdil, že “existuje iba jediný človek, ktorý má predpoklady umožňujúce mu podrobiť skutočnej kritike moju prácu – som to ja sám”. Vo svojej dobe sa necítil doma, stal sa je neúprosným kritikom, za čo si vyslúžil výsmech a pohŕdanie. Predvídal, že bude celkom ignorovaný. Nemýlil sa. A nemýlil sa ani v tom, že napriek nepriazni počas života, vstúpi do povedomia sveta v budúcnosti. A jeho návrat sa skutočne uskutočnil až na začiatku 20-teho storočia. Najprv ho objavujú predovšetkým protestantskí teológovia. V roku 1909 sa začínajú vydávať zobrané spisy Kierkegaarda. Najmä tie (Kierkegaard písal dánsky a latinsky, a tak boli prekladané do nemčiny), prispeli ku kierkegaardovskej renesancii, a to v takej miere, že ich autor sa stáva základom súčasného filozofovania (K. Jaspers). V roku 1948 je založená Kierkegaardova spoločnosť vydávajúca špeciálny časopis Kierkegoriana. A tak “mŕtvo narodené dieťa” Kierkegaardovej filozofie v nových sociálno-psychologických podmienkach ožilo a stalo sa súčasťou modernej duchovnej kultúry.

KRITIKA HEGLA

Kiergegaard, odchovanec a obdivovateľ nemeckého romantizmu, namieril v 40-tych rokoch minulého storočia ostrie svojej
zdrvujúcej kritiky najmä proti Heglovej filozofii. Celým svojim vnútrom sa búri proti heglovskému racionalistickému výkladu, proti jeho chápaniu všeobecného, ľudského, štátneho a pod., ktoré interpretuje Kierkegaard ako “ zabúdanie na jednotlivca, indivídium človeka hľadajúceho svoj vzťah k Bohu a skutočnosti”. Cudzí mu je logicky skonštruovaný svet, Heglov racionalistický systém, jeho superštruktúra a neskonalá sebadôvera a sebavedomie, ktoré v Kierkegaardovi vzbudzujú odpor a pochybnosti, ktoré sa vôbec neusiluje skrývať. Na Heglovi mu najviac vadí, že je mu všetko jasné, že v jeho systéme je všetko kompatibilné, že “oblieka skutočnosť do logicko-racionalistického odevu”, v ktorom má všetko presné a pevné miesto, v ktorom je jasné, čo bolo, čo je i čo bude. Jeho sústava je v Kierkegaardových očiach suchá, studená, cudzia, jej presnosť a prísnosť je vonkajšková, umelá. Hegel uprednostňuje pojem pred skutočnosťou, a čo je v Kierkegaardových očiach jeho najväčším previnením, zabúda na človeka, jeho existenciu, problémy, starosti a na jeho metafyzické trápenie, ktorého sa nevie zbaviť, a ktoré sa tak stáva zdrojom trýzne z existencie.

Kierkegaardov filozofický systém možno pochopiť ako povstanie proti mysleniu Hegla, ako antitézu heglovského racionalizmu, objektivizmu a vedeckosti. Heglovo čo je skutočné, to je rozumné, je pre Kierkegaarda neprijateľné. Filozofický racionalizmus, kult rozumu uchopiť v kognitívnej aktivite svoj predmet – to všetko je Kierkegaardovi cudzie. Odmieta aj uzavretosť, zavŕšenosť a perfekcionalizmus Heglovho systému. Jednoducho neverí, že možno takú filozofickú koncepciu bytia skonštruovať, vyzýva k ústupu od systému a systémového prístupu k budovaniu filozofie. Bytie je svojou povahou iné, pojmovo neuchopiteľné – je nestále, neprístupné a kedykoľvek pojmový schématizmus ho nemôže adekvátne postihnúť. Odmieta aj heglovský model dialektiky, ktorá je podľa neho obrátená do minulosti, má len retrospektívny charakter, vysvetľuje iba to, čo sa udialo a sám Hegel je prorok obrátený do minulosti. Filozofiu ako systém racionalistický, ako uzavretý systém vôbec, nie je možné vybudovať. A už vonkoncom nie systém heglovský. Sám Kierkegaard v tomto zmysle útočí na novoveký racionalizmus, na začiatku
stál Descartes, a ktorý zavŕšuje Hegel. Jeho útok je síce frontálny, nie vždy však celkom korektný – racionalizmus je odmietnutý ako taký, ako celok a úplne.

Cudzie mu je aj dokonale organizované, teologicky prepracované oficiálne kresťanstvo, práca duchovenstva a spôsob,
akým narábajú s vedomím ľudí.

CHARAKTERISTIKA JEHO FILOZOFIE

Kierkegaard nepatrí k filozofom-systematikom. Svoju pozornosť venuje otázkam ľudskej existencie a ľudských hodnôt, zmyslu ľudského života. Snaží sa o vybudovanie takej filozofie, ktorá by nevychádzala z vonkajšieho sveta, ale zo sveta individuálne vnútorného, ktorej svet by bol svetom ľudskej duše, bolesti a strasti i obáv, ide mu o konštituovanie problémov. V tomto zmysle je Kierkegaard jedným z tých, ktorí pre modernú filozofiu objavili problém života. Jeho filozofické
smerovanie je strikne antropocentrické.

Východiskom jeho uvažovania je sokratovské maxima : najprv sa musíme naučiť poznávať seba samých, a to skôr, ako poznáme niečo iné.

Hoci Kierkegaard odmieta Heglovu filozofiu, ťažko by bol bez neho tým, čím je. Jeho filozofia je postavená na revolte proti Heglovi, dokonca je Kierkegaard sám majstrom dialektiky.

Inklinuje ale k subjektívnej dialektike. Aj v tomto zmysle vyzdvihuje Sokrata, nečudo teda, že bolKierkegaard označovaný ako kodaňovský Sokrates. Kierkegaard viví v Sokratovi reformátora, ktorý dokázal zmeniť záujem filozofa z objektu na subjekt, chváli ho za antropologický obrat, ktorým podstatne zmenil charakter filozofického uvažovania a jeho smer. Inšpiruje sa Sokratovou maieutickou metódou, ktorej najlepšie uplatnenie vidí v sebareflexii. Vysoko vyzdvihuje aj sokratovskú iróniu, ktorá je produktívna ako metóda sebapoznania. Svojou adaptáciou Sokratovej maieutiky a irónie nazýva kresťanským sokratizmom.

Kierkegaard narhuje prejsť na cestu radikálneho subjektivizmu. Skutočný filozof musí byť subjektivistom. Vypracúva aj tzv. emocionálno-voluntaristický model subjektívnosti. Byť, znamená existovať, tzn. chcieť, môcť, pociťovať, trápiť sa, radovať sa, nenávidieť, milovať, ........ Subjektívnosť nie je možné uchopiť objektívne. Subjektívnosť je skutočnosť. Kierkegaar sa ako dialektik prezentuje práve charakterizáciou ľudského bytia, existencie človeka. Človek je niečo konkrétne, temporálne, je v procese stávania sa. Pohyb, dianie, stávanie sa sú podstatnými znakmi existencie, ktorá je vo svojej podstate aktívna. Existovať zanmená stávať sa. Človek nie je navždy čímsi, naopak, je stále niečím iným. V stávaní sa je podstatne
prítomný iracionálny spekt, je plný záhad, nejasností, tajomného. Nepodlieha nijakej zákonitosti, nie je to možné vysvetliť ani racionálne, ani historicky. Naopak, ak niečo je v stávaní sa podstatne prítomné, potom je to čosi, čo Kierkegaard označuje ako okamih.

Kategória okamih má v Kierkegaardovej koncepcii stávania sa ústredné miesto. Ani ju nemožno pochopiť inak ako iracionálne. Je to úder večnosti, dar boží, je racionálne nevysvetliteľný, okamih je jednoducho iracionálnym momentom v stávaní sa, je vždy prítomným aspektom zmeny jednej kvality v inú. V tomto zmysle je ľudský ivot plný takýchto okamihov. “Sme takými, akými sme, sme tým, čím sme. Môžeme sa len pochopiť, no nie vysvetliť”. Práve toto je podstatou a obsahom existenciálnej dialektiky, ktorá je svojim charakterom alogická, iracionálna, mystická, introspektívna.

Kierkegaardov zreteľný a jednoznačný dôkaz na filozofické skúmanie ľudskej subjektivity, nezáujem až ignorovanie reflexie vonkajšieho sveta podstatným spôsobom ovplyvňujú aj jeho noetické úvahy. Celý problém sa koncentralizuje v chápaní kategórie pravdy. Kierkegaard odmieta stanovisko, že akýmkoľvek systémom ideí, názorov a myšlienok je možné sprostredkovať pravdivý obraz toho, čo obklopuje človeka, že je možné pravdivo vypovedať o vonkajšej skutočnosti.
Zjavne uprednostňuje pravu ako subjektivitu, jednoznačne vystupuje proti objektívnosti pravdy.

Pravda ako objektivita je pre Kierkegaarda len nekonečným približovaním sa k svojmu predmetu, je nedosiahnuteľným ideálom tých, ktorí uprednostňujú pojmové zvládnutie skutočnosti pred jej hlbinným pochopením. Veda, ktorá usiluje o pravdu ako
objektivitu, je tak odsúdená na večné približovanie sa, avšak nikdy nie zmocnenia sa skutočného obrazu toho, čo je. Jej údel je v pravde sizyfovský – svoju prácu nikdy neskončí a skončiť nemôže, pretože skutočnosť jej sústavne uniká.

Kierkegaard priorizuje pravdu ako subjektivitu, ktorá je charakterizovaná ako zmocnenie sa, privlastnenie, apropriácia skutočnosti. Chápať pravdu ako subjektivitu znamená – učiť sa, ako je možné stať sa subjektívne bohatším, plnším, ako lepšie rozumieť sebe samému.

Veda a vedecké myslenie sú podľa Kierkegaarda maligným plodom racionalisticky orientovanej civilizácie. Akýkoľvek vedecký názor na svet je škodlivý. Je to iba ilúzia vzbudzujúca zvedavosť. Vedecké myslenie je motivované teoretickým záujmom,
je absstraktné a neosobné, a preto neproduktívne. Je celkom ľahostajné k mysliacemu subjektu, je ľudsky nezainteresované, indiferentné, chladné a nezaujaté. Neslúži človeku, naopak vytvára predpoklady pre odcudzené formy existencie.

Skutočné myslenie môže byť iba existenciálnym myslením. Je to podstatne spojené s vnútorným životom človeka,
reflektuje jeho najintímnejšie osobné prežitky a zážitky, len ono môže byť a je konkrétnym ľudským vedením.

Najdôležitejšia pravda je pravda o sebe, tá je pre “ja” dôležitá. Len ona umožňuje porozumieť sebe samému, len ňou dokážeme prekročiť každodennosť, len ona poskytuje odpoveď na otázku čo mám robiť, v čo mám veriť, ako mám žiť.

TRI ŠTÁDIA ĽUDSKÉHO ŽIVOTA

Kierkegaardova filozofia je vedome systematická. Neznamená to však, že by nedosahovala pomerne prepracované čiastkové koncepcie. Ako celok je filozofickou etikou. V tomto zmysle je významná Kierkegaardova koncepcia o troch štádiách (modeloch, typoch) ľudského života: estetickom, etickom a náboženskom. Niektorí kierkegaardológovia práve túto koncepciu považujú za najdôležitejší produkt autorovho myslenia. Uvedené tri štádia reprezentujú tri typy prístupov k životu, tri odlišné typy spôsobov života. Často je táto doktrína interpretovaná ako tri štádia, ktorými prechádza človek na ceste k Bohu, ktorý je – nepochybne, ústrednou kierkegaardovskou témou. Neznamená to, že každý človek prejde postupne všetkými štádiami: niekto
postupuje všetkými štádiami: niekto postupuje od jedného k druhému hladko, iným sa nikdy nemusí podariť prekročiť
hranice prvého, resp. druhého štádia. Druhé a tretie štádium niekedy Kierkegaard spája do jedného eticko-religiózneho. Axiologicky je vyššie štádium vždy kvalitatívne odlišné od predchádzajúceho. V tomto zmysle najvyšším je štádium vždy religiózne. Všetky sú však prejavom ľudského úsilia dosiahnuť spásu, uspokojenie z dosiahnutia najvyššieho dobra, resp. bohatstva života.

Estetické štádium považuje Kierkegaard za najnižšie, v etickom zmysle je charakterizované akceptovaním hedonistického postoja. Človek sa v ňom sústreďuje na hľadanie čo najväčšej sumy príjemného. “Carpe diem, carpe horam” je heslo estéta. Tento spôsob života je sústredený na okamžitú slasť, neprekračuje horizont prítomnosti. Vždy ide o neschopnosť motivovať sa k závažnému činu. Stelesnením estetického spôsobu života môže byť na jednej strane abstraktný intelektuál, “čistý mysliteľ”,
skrývajúci sa v slonovinovej veži svojho myslenia (napr. heglovský racionalista), v rámci tohoto štádia jeho antipódom je hedonik sústredený na zmyslové druhy slasti.Tento žije iba pre prítomnosť, uspokojenie hľadá v naplnení erotickej túžby, romantických zážitkov, ale nezaväzuje sa k povinnostiam (napr. manželstva), zbavuje sa zodpovednosti. Lásku chápe ako zdroj uspokojenia bez schopnosti eticky sa viazať. Žije v prítomnosti a nemyslí na budúcnosť.

Život na úrovni estetického štádia vyžaduje maximum slobody. V skutočnosti však je to život, ktorému chýba cieľ a zmysel, je to život, ktorý zapadol do nikdy nekončiaceho reťazca prianí, žiadostí a pôžitkov. Požaduje slobodu, v skutočnosti je jej však veľmi vzdialený – j e zajatcom situácie, v ktorej sa ocitá. Podstatnou charakteristikou tohoto štádia je nuda.

Pramení v opakovateľnosti a bezzmyslovosti estetických aktivít. Príkladom takéhoto spôsobu života je antický Nerok, ktorý z nudy zapaľuje Rím. Estetický človek nežije autenticky, žije zo dňa na deň. Dostať sa z tohoto štádia je možné len uskutočnením
buď-alebo rozhodnutia, len ono vedie k autenticite ľudského života. Život na tejto úrovni je plný beznádeje, pocitu márnosti a zbytočnosti.

Estetické štádium je založené na zmyslovom obraze života, je naplnené erotickými zážitkami a symbolizuje ho postava Donna Juana.

Vyšším stupňom spôsobu života, eticky hodnotnejším a existenciálne zmysluplnejším je etické štádium. V tomto štádiu človek volí seba samého a hľadá harmóniu so spoločnosťou, vstupuje do hlbších vzťahov k iným, rešpektuje záväzky, ktoré z toho vznikajú. Hľadá ženu nie ako milneku, uprednostňuje stálosť, nie je ľahostajný k svojmu ľudskému okoliu, slúži univerzálnym cieľom, akým je napr. život. Stelesnením človeka v etickom štádiu je Kierkegaardovi esesor Wilhelm – spoľahlivý vyšší úradník svedomite si plniaci svoje povinnosti.

Etické štádium, jeho náplň a obsah sú inšpirované kantovskou koncepciou mravnosti. Ak v estetickom štádiu bsentovali mravné záväzky a povinnosti, potom v štádiu etickom práve oni dominujú. “Paradigmou etickej existencie sú putá manželstva, manželská vernosť. Manželstvo je charakteristické pre toto štádium – je najvyšším cieľom individuálnej ľudskej existencie”.

Ľudské konanie na úrovni etického štádia je dobrovoľne podriadené povinnosti , slúži blížnemu, je odovzdávaním sa druhému, v ňom sa človek potvrdzuje. Zmysel života je v sústavnom prekračovaní seba samého službou iným. Človek sa nerodí s kritériami pre etické štádium života, musí sa pre ne rozhodnúť. Kierkegaard hovorí o voľbe, ktorá má podobu voľby buď-alebo. Človek sa rozhoduje buď pre jeden spôsob života, alebo iný. Tento výber je nevyhnutným aktom: človek si nemôže nevybrať, musí sa rozhodnúť pre určitý druh života. Rozhodnutie je vedomým aktom. Autentický život, rozhodnutie žiť ho, je urobené s vnútorného presvedčenia, vášnivo a citovo. Kierkegaard tvrdí, že človek tvárou v tvár smrti vždy urobí správny výber. Anticipácia smrti vedie človeka k rozlišovaniu, k voľbe ako bude žiť. Musíme žiť tak, akoby každý deň bol dňom posledným.
Výberom etického spôsobu života človek volí autentický spôsob existencie. Sokratovský imperatív poznaj seba samého v tomto prípade Kierkegaard modifikuje na voľ seba samého. V tomto štádiu človek nežije okamihom, je si vedomý minulosti i budúcnosti, nesústreďuje sa výlučne na prítomnosť.

V určitom zmysle obidve tieto štádia sú len predstupňom najvyššieho, religiózneho štádia. Všetky sú alternatívami, nie stupňami, ktorými človek musí prejsť. Väčšine ľudí sa to jednoducho nepodarí, nie sú dostatočne vyspelí, aby volili religióznu etiku. Vyššie štádium nie je prekonaním predchádzajúceho, vždy ide o nesúmerateľné spôsoby života. Kontinuita druhého a tretieho štádia je iba v tom, že obidve sú v skutočnosti apológiou odriekania, stradánia, útrap. Prvé dve štádia repreznetujú vpravde ľudský spôsob existencie, len nemnohí ho dokážu prekonať a povzniesť sa na úroveň požiadaviek religiózneho spôsobu života.

Človek, ktorý sa rozhodol žiť podľa zásad religiózneho štádia, si je vedomý radikálneho protikladu božského a ľudského sveta, rozhodol sa hľadať svoje pravé bytie v náboženskom zmysle existencie. Toto rozhodnutie nie je primárne racionálne, je skôr vôľovým aktom, je citovým rozhodnutím. Jednou z hlavných etických zásad je podľa Kierkegaarda vôľa veriť. Dochádza tu k svojráznemu obnoveniu klasickej patristickej zásady “credo quia absurdum” (verím, pretože je to absurdné). Hlavným
rozlišujúcim znakom tretieho štádia je teda bezpredpokladová a bezpodmienečná viera.

Stelesnením religiózneho spôsobu života je Kierkegaardovi postava biblického Abraháma, jedného patriarchov, praotcov židovského kmeňa. Abrahám na boží príkaz obetuje svojho jediného syna, dôveruje božiemu zámeru a prestáva konať ľudsky. V konkurencii božského a ľudského dominuje prvé. V tomto štádiu človek nekoná podľa noriem ľudských, v religióznom jedinou normou je božské. Smrť Abrahámovho syna, ktorá na boží príkaz nastala ľudským rozhodnutím, je symbolom úplného podriadenia sa, absolútnej dôvery a viery v Boha, aj keď Abramáhov čin ostro odsúdený ako amorálny, stretávame sa tu nielen s amoralizmom, s hrubým porušením morálnej povinnosti, ale aj s ukrutným, obludným zločinom. Abrahámove pohnútky
nemajú nijaký morálny a racionálny základ. Jeho jediným motívom je slepá pokora prikazujúcemu Bohu. To, čo sa podľa ľudských kritérií javí ako zločinná vražda,vystupuje v religióznom hodnotení ako bohoľúbi akt, ako obeť. Ľudské povinnosti ustupujú pred povinnosťami – pred Bohom. Kritériá dobra a zla sa prevracajú v svoj protiklad. Ak sa rodinné väzby na úrovni religióznej etického štádia chápu ako príklad mravnosti, na úrovni religiózneho štádia sa stávajú prekážkou, ktorú
treba prekonať. Človek sa riadi kritériami religióznej etiky.

BOH

K ústredným témam Kierkegaardovej filozofie patrí Boh. Jeho vzťah k nemu vôbec nebol jednoduchý a bezproblémový. Azda to súvisí s otcovým priznaním, že v mladosti preklial Boha, čo mu spôsobilo celoživotné muky. Kierkegaard to vzťahoval aj na seba, cítil sa zasiahnutý otcovou kliatbou a snažil sa vyrovnať s jej dôsledkami: na Boha myslí odteraz sústavne a zanietene. Vzťah
k Bohu ho celkom napĺňa, nikdy však nie je spokojný s hĺbkou svojho vzťahu k nemu.

Vzťah k Bohu môže byť len osobný, nikdy nie sprostredkovaný cirkvou, kňazmi, symbolmi. Nečudo teda, že Kierkegaard ostro útočí na tradičné inštitucionalizované kresťanstvo. Existujú iba dve možnosti , medzi ktorými je možný výber: alebo-alebo. “ ... Alebo poslušnosť Bohu ... súc na strane Boha proti ľuďom ... alebo byť s ľuďmi proti Bohu. Pretože medzí Bohom a ľuďmi sa vedie zápas, zápas nie na život, ale na smrť”. Vzťah k Bohu je to jediné, čo má význam.

Jediné, čoho sa má človek obávať je to, čo môže zabiť vieru. A tým je predovšetkým prílišné ľnutie na možnostiach pozemského sveta.

Konečnú a skutočnú spásu je možné dosiahnuť iba v religióznej oblasti, a to prostredníctvom absolútneho paradoxu. Ten spočíva v tom, že transcendentný a večný Boh sa objavuje v temporálnom svete, večné je sprostredované konečným. Ten spočíva v tom, že transcendentný a večný Boh sa objavuje v temporálnom svete, večné je sprostredované konečným.
Táto spása je možná cez Krista. Práve on je súčasťou onoho absolútneho paradoxu. Práve on reprezentuje večné
v dočasnom, večného Boha vo svete, ktorý podlieha času.

Kierkegaard jednoznačne priorizuje človeka viery pred tragickým hrdinom, ktorý podlieha nástrahám tohoto sveta, je zainteresovaný na jeho zmenách a verí, že je možné ho zásadnejšie zmeniť. Človek viery sa vzdáva univerzálneho, aby dosiahol seba samého, vzdáva sa vonkajšieho sveta, aby sa priblížil sebe samému. Naopak, tragický hrdina sa vzdáva seba v prospech univerzálneho. V Kierkegaardových očiach tragický hrdina nedosahuje úroveň človeka viery.

DIALEKTICKÁ TEOLÓLGIA

Okrem toho, že je Kierkegaard takmer všeobecne pokladaný za zakladateľa existencialistickej filozofie, je aj “otcom teológie”. Je mysliteľom, ktorý stál pri zrode tzv. dialektickej teológie, resp. teológie krízy (crisis theology), ktorej predstaviteľmi boli K. Barth, E. Brunner, P. Tillich, či R. Niebuhr. Dialektická teológia nástojí na návrate k ortodoxnému protestantizmu z jeho najrannejšieho obdobia.

ZÁVER

Ak je osamelosť atribútom geniality, Kierkegaard bol nepochybne géniom – ako osamelý bežec nemal počas svojho života
nijaké obecenstvo. Žil v hlbokej kontemplácii, ktorá celkom vyčerpávala jeho rozorvanú myseľ. Študoval teológiu, ale kňazom sa nestal, bol znalcom filozofie, ale filozofiu ako systém racionálneho uvažovania odmietol. V celom svojom živote miloval iba jedinú ženu (Reginu Olsenovú), ktorá jeho vzťah opätovala, ale vzdal sa jej. Bol vášnivým kresťanom, ale pre cirkev bol neprijateľný. Chcel byť služobníkom, ale ľudia ním opovrhovali.

Tento dánsky alebo kodaňský Sokrates nám o nás povedal nemálo – v tomto zmysle je jednou z kľúčových postav fil. antropológie. Iracionalizmus sa u neho stáva ontologickou, noetickou, etickou i metodologickou kategóriou. Popri Schopenhauerovi je Kierkegaard jeho najzanietenejším hlásateľom. Kierkegaard je súčasne akýmsi patriarchom
všetkých existencialistov, ktorí sa k nemu – bez výnimky, otvorene hlásia ako k svojmu predchodcovi. Odmieta inštitucionalizáciu náboženstva tvrdiac, že náboženstvo je záležitosťou osobnej skúsenosti, ktorú nemožno prezentovať iným, ani inštitucionalizovať. Sám bol dôsledným aj v tomto zmysle: odmietol prijať poslednú sviatosť z rúk kňaza v presvedčení, že to nie je spôsob, ako najlepšie vstúpiť do kráľovstva nebeského. Možno tam nevstúpil, určite však vstúpil do tradície tých, ktorí sa usilovali prispieť k poznaniu človeka a stal sa jedným z tých, ktorým sa to vo veľkej miere aj podarilo.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Existencializmus