referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Adela
Nedeľa, 22. decembra 2024
Existencializmus
Dátum pridania: 27.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jano84
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 927
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 14.9
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 24m 50s
Pomalé čítanie: 37m 15s
 

existencionalizmus, filozofia existencie

VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA

Pôvod pojmu

Pojem “existencializmus” pochádza z latinského slova “existentia” = jestvovanie.

Spoločenská situácia

Filozofia existencie  je filozofickým smerom 20-teho storočia. Vzniká v zložitých sociálnych politických a duchovných podmienkach prvých desaťročí nášho storočia. Začína sa formovať v Nemecku po I. svetovej vojne. Vtedy prevláda rozhorčenie a duševná ochablosť ako reakcia na porážku cisárskeho militarizmu. K tomu sa pripája strach z proletárskej revolúcie v Rusku a panická hrôza z revolučných hnutí v Nemecku. Nastupuje aj hospodárska kríza a fašizmus, začína sa príprava II. svetovej vojny. Človek, pozbavený opory, upadá do skepticizmu  v teórii a do pesimizmu v praxi.

Nová vlna existencializmu sa dvíha  vo Francúzsku počas okupácie, ale hlavne po II.  svetovej vojne. Vtedy sa existencializmus stáva  módou v celom kapitalistickom svete. Príčina popularity existencionalizmu  spočíva v tom, že sa jeho predstavitelia zaoberajú  závažnými ľudskými problémami. Kladú si otázky o zmysle života, osude človeka, možnosti voľby,
osobnej zodpovednosti, so snahou po zdôraznení nášho individuálneho bytia, po porozumení tajomstiev bytia i nás samotných , cez prizmu neopakovateľnosti našej ľudskej existencie.

Náväznosť

Je zrejmé, že táto problematika nie je vo filozofickom myslení úplne nová, pretože nikdy nebola  filozofii cudzia. Možno tu teda badať náväznosť existencializmu na filozofiu života /Schopenhauer, Nietzsche/, na Bergsonov intuitizmus, či fenomenologickú metódu Husserla. Viaceré váznamné podnety vznikajú aj v lone filozoficko-náboženského myslenia na prelome 19. a 20. storočia, v jeho pravoslávnej, protestanskej, ale tiež aj židovsko-katolíckej orientácii.

Hlavné črty

K hlavným črtám filozofickej existencie patria iracionalizmus, antiintelektualizmus, objavuje sa negatívna reakcia na Hegla a odmietnutie tradičnej metafyziky. Existencialisti kladú hlavný dôraz na subjektivitu a individualizmus človeka, skloňovaná sú dôležité pojmy ako hraničná situácia (strach, bolesť, dotyk smrti), možnosť voľby, nesenie zodpovednosti za svoje činy, či sloboda. Objavujú sa hlavne pesimistické myšlienky, ako osamotenosť človeka v tomto svete, jeho odcudzenie od
sveta, no na  nájdenie východiska z týchto situácií existujú rozdielne názory.

Delenie a predstavitelia

Preto ani existencializmus nepredstavuje súborne ucelený filozofický smer, ktorý by bol vnútorne statický a konzistentný. Dokonca filozofiu existencie možno členiť podľa viacerých klasifikačných kritérií. Azda najznámejšia je sartrovská proveniencia  (klasifikácia), ktorá  rozlišuje náboženský a ateistický variant. Náboženských existencialistov predstavujú K. JASPERS, G. MARCEL (L. Šestov, M.R. Berďajev, M. Buber, M.Blondel, K. Barth)  k ateistickému variantu patria M. HEIDEGGER, J.P. SARTRE, A. CAMUS. Aj keď sartovská optika pre takúto klasifikáciu existencializmu má svoju “vnútornú logiku”, nemôže
znamenať nejaké “konečné” , a už vôbec nie jedinečné riešenie. Z viacerých dôvodov sú celkom opodstatnené  aj iné kritéria, medzi ktorými zvlášť  vyniká uprednostnenie národného princípu. Podľa toho môžeme potom existencializmus členiť na nemecký  (K. Jaspers, M.  Heidegger), francúzsky (J.P. Sartre, A. Camus, G. Marcel), ruský (L. Šestov, M.A. Berďajev), taliansky (N. Abagnano),  americký  (W. Burret) a pod.

Za zakladateľa existencializmu sa považuje dánsky filozof 19. storočia Soren KIERKEGAARD.

SOREN AABYE KIERKEGAAD (1813-1855) – “otec existencializmu”

Je jediným dánskym filozofom, ktorý nezmazateľne vstúpil do horizontov svetového filozofického myslenia a zanechal
v ňom viditeľnú brázdu.

ŽIVOT

Kierkegaard (meno znamená v dánštine cintorín) sa narodil v Kodani. Jeho osobnostná  charakteristika je neobvyklá. Vyrastal
v protestantskej rodine. Matka bola milá, láskavá a veselá žena, veľmi starostlivá, avšak intelektuálny vývin svojich detí nemohla veľmi ovplyvniť. Je zvláštne, že Kierkegaard o nej celkom mlčí, zatiaľ čo o svojom otcovi hovorí často a veľa. Považuje ho za najmelancholickejšieho človeka , akého kedy poznal. Bol dostatočne bohatým podnikateľom a dedičstvo po ňom umožnilo
Kierkegaardovi získať ekonomickú nezávislosť. A bol to práve otec, ktorý synovi  pestoval intenzívnu schopnosť imaginácie, predvádzal mu umenie dialektického myslenia a viedol ho k Bohu.

Napriek tomu, že bol Kierkegaard v rodine obľúbený, spomína si na svoje detstvo ako na strašnú chorobu. Mal ťažkosti s po ybom. Sám hovorí, že jeho prebolená mladosť ho povzniesla ku skľučujúcemu, pochmúrnemu kresťanstvu, veľmi často spomína na “pichľavé  záblesky”, ktoré mu znemožnili nadviazať v živote normálne vzťahy a priviedli ho k vedomiu hriechu a pocitu viny. Radil sa s lekármi, ako sa zbaviť disonancie medzi fyzickým a psychickým. Vôľou chce dosiahnuť univerzálne manželstvo tušiac, že jeho ťažkosti majú pravdepodobne sexuálny pôvod. Bol priam posadnutý obavami, že otcova pohlavná choroba ako dôsledok jeho návštev verejných domov si vyžiada obete. Keď v priebehu dvoch rokov zomiera jeho matka a traja súrodenci, jeho obavy sa prehlbujú. Načas sa vyhýba stretnutiam s otcom, no neskôr  sa s ním opäť zmieruje. Otcova smrť (vo veku 82 rokov) sa Kierkegaarda (mal 26 rokov) bolestne dotýka.

Rozporný a súčasne fascinujúci vzťah k otcovi poznamenáva Kierkegaarda na celý život. Psychológovia v súvislosti s ním hovoria o určitých povahových  anomáliách, o extrémnej  skľúčenosti, pocitoch viny, hneve  a zlosti, o odmietaní života. Ako osobnosť je
nepokojný, večne nespokojný a depresiám podliehajúci človek. Stáva sa rozdvojeným mysliteľom,  na seba pozerá ako na cudzieho, používa pseudonym, zabúda na seba, aby sa k sebe mohol o to naliehavejšie opäť vrátiť. Časté asociácie ho dávajú do blízkosti F. Nietzscheho.

Intelektuálne sa Kierkegaard profiloval ako spisovateľ, básnik, filozof (aj keď netúžil po tom, aby ho za filozofa považovali) a teológ. Študoval filozofiu a teológiu na univerzitách  v Kodani a Berlíne. V rokoch 1841-1842 navštevoval sériu prednášok Schellinga, avšak prvotné nadšenie sa v ňom mení na úplné sklamanie. Počas svojho krátkeho života a iba  v priebehu 12-tich rokov vydal vo vlastnom náklade viac ako dvadsať samostatných kníh. Najvýznamnejšie spomedzi nich sú: Buď – alebo (1843), Strach a triaška (1843), Pojem úzkosti (1844), Filozofické fragmenty (1844), Štúdia na ceste života (1845),
Kresťanské diskusie
(1848), Nemoc k smrti (1849), Denník zvodcu (1855) a iné.  Neusiloval sa o slávu, nikdy sa neuchádzal o akademickú kariéru, nepísal preto, aby ho čítali jeho súčasníci: chcel vyjadriť pravdu, ktorej snáď porozumejú neskoršie generácie. Tvrdil, že “existuje iba jediný človek, ktorý má predpoklady umožňujúce mu podrobiť skutočnej kritike moju prácu – som to ja sám”. Vo svojej dobe sa necítil doma, stal sa je neúprosným kritikom, za čo si vyslúžil výsmech a pohŕdanie. Predvídal, že bude celkom ignorovaný. Nemýlil sa. A nemýlil sa ani v tom, že  napriek nepriazni počas života, vstúpi do povedomia sveta v  budúcnosti. A jeho návrat sa skutočne uskutočnil až na začiatku 20-teho storočia. Najprv ho objavujú predovšetkým protestantskí teológovia. V roku 1909 sa začínajú vydávať zobrané spisy Kierkegaarda. Najmä tie (Kierkegaard písal dánsky a latinsky, a tak boli prekladané do nemčiny), prispeli ku kierkegaardovskej renesancii, a to v takej miere, že ich autor sa stáva základom súčasného filozofovania (K. Jaspers). V roku 1948 je založená Kierkegaardova spoločnosť vydávajúca špeciálny časopis Kierkegoriana. A tak “mŕtvo narodené dieťa” Kierkegaardovej filozofie v nových sociálno-psychologických podmienkach ožilo a stalo sa súčasťou modernej duchovnej kultúry.

 
   1  |  2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Zdroje: Mihina F. – Leško V. a kol.: Metamorfózy poklasickej filozofie. Prešov 1994, Leško V. a kol.: Úvod do filozofie. Košice 1992, Mihina F. a kol.: Dejiny filozofie 19. a 20. storočia. Košice 1991, Hudeček T. – Leško V. – Mihina F. – Siváková O. : Dejiny filozofie. Košice 1992, Jovčuk M.T. – Ojzerman, T.I. – Ščipanov, I.J. : Dejiny filozofie. Praha 1976, Anzenbacher A.: Úvod do filozofie. Praha 1991, Legowicz J.: Prehľad dejín filozofie. Bratislava 1973, Antológia z diel filozofov: Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus.
Podobné referáty
Existencializmus SOŠ 2.9738 472 slov
Existencializmus SOŠ 2.9491 7153 slov
Existencializmus SOŠ 2.9973 557 slov
Existencializmus 2.9803 1363 slov
Existencializmus GYM 2.9981 554 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.