II. ANTICKÁ FILOZOFIA

Antická filozofia

I. Grécka filozofia II. Rímska filozofia
I. ranná I. židovská-alexandrijská
II. klasická II. filozofia krstiteľov
III. poklasická III. kresťanská filozofia

II.I.I RANNÁ GRÉCKA FILOZOFIA

Filozofia v starovekom Grécku sa začína rozvíjať v zložitej historicko-spoločenskej a kultúrnej situácii:

• rozvoj remesiel
• rozvoj moreplavby => rozvoj obchodu
• nové poznatky
• prenikanie nových kultúr, filozofií : Egypt, Čína, Fenícia

Vznik filozofie datujeme do 7. a 6. stor p. n. l. a začína sa rozvíjať hlavne v mestských štátoch MILÉTY a EFÉZ.

Milétska škola

- predstavitelia milétskej školy sa opierali o konkrétnu skúsenosť, o pozorovanie prírody, o praktickú činnosť a väčšina z nich považovala za základ sveta – pralátku ARCHÉ
TÁLES – za arché považoval vodu; bol matematik, astronóm, geodet, predpovedal v r. 585 p. n. l. zatmenie slnka
ANAXIMANDROS – za arché považoval apeiron; bol geografom a vytvoril 1. matu vtedy známeho sveta, vynálezca slnečných hodín.
ANAXIMENES – za arché považoval vzduch; bol meteorológ, vedel predpovedať počasie

6. a 5. stor. p. n. l. v juhotalianskych gréckych mestách žili a filozofovali Pytagorovci – vyabstrahovali pojem čísla a číslo vyhlásili za určovateľa všetkého, verili v nesmrteľnosť duše a reinkarnáciu
„ číslo je model, na základe ktorého sa tvoria veci „ Pytagoras
PYTAGORAS – arché číslo

- spolu s Pytagorovcami sa sformulovali aj Eleati => dostali názov podľa mesta ELEA na juhu Talianska
XENOFANES – (monista, pantista, idealista) – uznával len jednu podstatu vesmíru; boha stotožňoval s prírodou
PARMENIDES – je zakladateľ ontológie; bytie je celé, súvislé, neukončené, nehybné a nemenné, dôveruje jedine mysleniu
ZENÓN Z ELEY – bol Parmenidovým žiakom; Zenónove paradoxy => apórie dokazujú nemožnosť pohybu, Zenón bol nazývaný zakladateľ dialektiky (umenei viesť rozhovor, riešiť v ňom spor a klasifikovať pojmy) aristotelom

EFÉZ
HERAKLEITOS Z EFÉZU – je otcom Hypokrata

• PANTA REI – „Všetko plynie“
• NEMOŽNO 2X VSTÚPIŤ DP TEJ ISTEJ RIEKY => všetko je v neustálom pohybe, nič nie je nemenné, nič nie je stále. Za základ považuje protiklady – zakladateľ dialektiky, za základ sveta považuje oheň – hmotný princíp (materialisti)
  SVET – je podľa neho večný oheň, nikto ho nestvoril, vždy bol a bude, zapaľuje sa a zhasína podľa miery (potreby)
  Zmyslové poznanie – dá sa ním preniknúť do podstaty prírody a človeka
  Rozumové poznanie – dá sa ním poznávať hmot. svet a kozmos

5. STOROČIE PRED N. L.

Po grécko-perzských vojnách ťažisko hosp., kultúrneho a pol. života prechádza do mestských štátov SPARTA a ATÉNY
DEMOKRITOS Z ABDÉR – napísal dielo Malý svet, v tomto diele vysvetlil svoju Atomistickú teóriu => svet sa skladá z hmoty a prázdna

atómy (najmenšie, ďalej nedeliteľné časti,...) => majú rôzny tvar, veľkosť, pohybujú sa rôznym smerom, rôznou rýchlosťou, pohybujú sa v prázdne a majú háčiky. V priestore do seba narážajú a háčikmi sa zachytávajú a tak vznikajú rôzne veci.

• hovorí, že duša je hmotná, skladá sa z atómov, zo vzduchu a tepla, je smrteľná a po smrti sa duša rozpadá
• vedomie sa skladá z ľudských guľatých atómov, po smrti sa tiež rozpadá

Zmyslové poznanie – nie je dokonalé, je nejasnejšie, povrchnejšie, pretože zmyslami ľudia vnímajú len odtlačky vecí
Rozumové poznanie – možno skúmať atómy a prázdno, podstatu vecí

SOFISTI

=> profesionálni učitelia, učitelia múdrosti
=> zaoberali sa matematikou, gramatikou, interpretáciou prózy, ale hlavne rétorikou. Rétorika mala pripraviť žiaka na diskusiu a vyškoliť ho v umení presviedčať
=> pripravovali človeka na prácu v určitej spoločnosti

II.I.II KLASICKÁ GRÉCKA FILOZOFIA
SOKRATES, PLATÓN, ARISTOTELES

SOKRATES
(asi 470 – 399 pred. n. l.)

- o jeho živote sa dozvedáme z prác Platóna, a aj historika Xenofonta.
Svoju filozofiu nazýval podľa povolania svojej matky „maieutika“ (umenie pôrodnej baby)
- pre svoju filozofiu sa dostal do konfliktu s predstaviteľmi moci v Aténach a mládež ho obdivovala. Bol obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže a uväznený a odsúdený na smrť, vo väzení vypil jed.

MAIEUTIKA – chcel tým naznačiť , že pomáha ľuďom pri sebapoznávaní, pri poznávaní tých právd, kt. každý človek môže nájsť iba v sebe samom. Prvým predpokladom sebapoznania je spochybnenie bežne prijímaných postojov. Sokrates svojho partnera privedie k zneisteniu a jeho otázkami ho privedie do rozporu so sebou samým.
Sokratovská irónia – prvá časť metódy vedenia dialógu, vyúsťuje do straty sebavedomých postojov a nepodložených presvedčení

Sokrata zaujímajú najmä ľudské záležitosti, nezaujíma ho príroda. Chce vedieť čo je to dobro, spravodlivosť a krása, poznanie alebo pravda. Sokrates nevystupuje ako ten, kto od začiatku pozná pravdu. Jeho heslom je : „Viem, že nič neviem.“ Od bežných ľudí sa odlišuje iba uvedomením si svojej nevedomosti.

Odhalenie protirečení je preňho iba výzvou nespoliehať sa na samozrejmosť pri chápaní pojmov. Sokrates pokladal za svoje poslanie výraz: „Poznaj seba samého.“ Sebapoznávanie sa preňho stalo privilegovaným spôsobom zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. Hlásal potrebu starať sa o svoju dušu. K povahe duše patrí schopnosť byť dobrý. Tam kde vládne rozum, napĺňa sa duša cnosťou, tam kde je nevedomosť, dochádza k mravnému úpadku.

Pri hľadaní dobra pomáha človeku akýsi vnútorný orgán, kt. nazýva daimonion -> riadi jeho skutky podľa poznania dobra.

Po jeho smrti vznikli školy, napr.:
kyrénska škola – za cieľ pokladala pôžitok
kynická škola – jej stúpenci pohŕdali mat. statkami, hlásali návrat k prírode (Diogenes)