• narodil sa v Aténach, dostal dobré vzdelanie. Stal sa žiakom Sokrata. Založil školu, kt. nazval Akadémia.
• väčšinu jeho prác je napísaná formou dialógu, napr. Protagoras (o výchove k cnosti), Gorgias (o rétorike)...

Učenie o duši
Duša
múdrosť => filozof
statočnosť => vojak
umiernenosť=> obchodník, remeselník

Učenie o poznaní
- duša človeka nevidí pravý skutočná svet ale len ako ich odrazy, nevidí skutočnosť

Učenie o štáte
filozof má v štáte vládnuťzasahujú do štátu
vojak má brániť štát
obch., rem., má sa starať o obživu štátu

Východiskom jeho prístupu k človeku a svetu je jeho učenie o ideách. Bol presvedčený, že premenlivé a vždy jedinečné predmety, kt. zmyslami vnímame vo svete okolo nás, nemôžu poskytovať základ skut. poznania. V idei poznávame, čo je v danom druhu všeobecné a podstatné.

VZOR

• Idey sú večné, nemenné a nehmotné podstaty. Sú to vzory pre predmety zmyslami vnímateľného sveta. Sú skutočným, pravým bytím, svet premenlivých vecí je iba zdravím a jeho nedokonalým odrazom.

ÚČASŤ

• Všetko telesné jestvuje iba natoľko, nakoľko pripomína idey a má na nich nejakú účasť. Vyčleňujú 2 svety:
   svet vnímateľných vecí
   svet ideálnych predstáv
  
  ROZPAMATÁVANIE SA
• Celé poznanie je iba rozpamätávaním sa duše na to, čo v tomto svete priamo nazerala. Duša ešte pred svojím spojením s telom pobudla vo svete ideí.

Východiskom Platónovej filozofie je teda dualizmus: stavia proti sebe dva úplne odlišné svety. Svet ideí je hierarchicky usporiadaný tak, že na vrchole sa nachádza idea dobra.

DIALEKTIKA – filozofická metóda poznávania pravého bytia, t. j. večných ideí.

Chápanie človeka – v človeku sa nesmrteľná duša dočasne spája sa smrteľným telom. Sama duša má 3 základné cnosti: múdrosť, statočnosť, umiernenosť
Tieto vlastnosti nie sú vždy v rovnováhe, niektorá z nich vždy prevažuje.

Diela o ideálnom usporiadaní spoločnosti – utópie

ARISTOTELES
(384 – 322 pred. n. l.)

-narodil sa ako syn lekára. Na 20 rokov bol Platónovým žiakom Akadémie. Stal sa vychovávateľom Alexandra Veľkého. V Aténach založil školu Lykeion. Bol obžalovaný z bezbožnosti, utiekol do Atén.

Aristotelove práce:
logické práce – Topiky, Kategórie, O vyjadrovaní
prírodno–filozofické spisy – Fyzika, O nebi, O duši
metafyzické práce – Metafyzika
etické a soc. práce – Politika, Etika Nikomachova
ďalšie práce – Poetika, Rétorika

Aristoteles zaujíma v antickej filozofii výnimočné postavenie zavŕšiteľa. Jeho filozofia zabraňuje a systematizuje celú oblasť vtedajšieho vedenia.
Filozofiu rozdelil na:
teoretickú – fyzika, matematika
praktickú – etika, politika

LOGIKA

V stredoveku sa jeho logika stala základom tradičnej logiky. Až do 2. pol. 19. stor. vládol názor, že k tomuto základu už nemožno dodať nič podstatné. Vznikom modernej logiky tento názor stratil opodstatnenie.

Dôkladne sa zaoberal zoológiou, pričom usporiadal druhy do skupín a klasifikoval ich. K indivíduu hľadal druh a k druhu ešte vyšší pojem rod. Je zrejmé, že čím sú pojmy všeobecnejšie, tým väčší počet indivíduí zahrňujú. Aristoteles sa pokúsil vymedziť najvyššie pojmy a najvyššie rody nazval kategóriami. Nech vo výpovedi pripisujeme veci akúkoľvek vlastnosť, začleňuje sa táto vlastnosť do niektorej z kategórií. To je logická funkcia kategórií. Podľa neho sú kategórie základnými formami bytia, čím im pripisuje ontologický význam.

Ak o niečom vypovedáme, pripájame k subjektu (to, o čom sa vypovedá) predikát (to, čo subjektu pripisujeme).Pripojením predikátu k subjektu pomocou spojky „je“ vzniká súd (S je P). O zaradenie nejakého indivídua do druhu vypovedáme v súde.
Pri klasifikovaní si Aristoteles všimol, že to, čo platí o rode, platí aj o indivíduách daného druhu. Spomedzi tohto sa zameral predovšetkým na tie, kt. vzniká sylogizmus čiže úsudok. Vyjadril ho takto: „Ak A platí o celom B a B platí o celom C, tak nevyhnutne A platí o celom C.“

1. Všetci ľudia sú smrteľníB – C
2. Sokrates je človek A – B
3. Sokrates je smrteľnýA – C

Súdy 1 a 2 sa nazývajú premisy, súd 3 je záver. Ak sú premisy pravdivé, je nevyhnutne pravdivý aj záver.

Aristotela pokladáme za zakladateľa formálnej logiky. Pritom logiku tradične vymedzovali ako vedu o myslení. U Aristotela vystupuje do popredia to, čo logiku zaujíma až do dnešných čias, a to vzťahy vyplývania. Všimli sme si, že B sa vystupuje v obidvoch premisách. Môže sa nachádzať na iných miestach, podľa jeho umiestnenia rozlišuje 3 sylogistické figúry, ku ktorým neskôr pribudla štvrtá. Ďalšie rozlíšenie vyplýva z toho, či premisy a záver tvrdia niečo o všetkých prvkoch alebo len o niektorých, a či ide o súdy pozitívne alebo negatívne – mody sylogizmov.

Postupnosť súdov, z kt. vyplynie nejaký záver => dôkaz. Metóda dokazovania je deduktívna, keď postupujeme od všeobecného ku zvláštnemu. Opačne, od zvláštneho ku všeobecnému, postupujeme induktívna metóda. Indukcia najskôr hľadá v danom rode nejaké spol. znaky a potom určuje druhy. Takto vzniká definícia, kt. sa skladá z rodu a druhového rozdielu.

Logické dokazovanie má určité princípy:
princíp protirečenia – tento princíp sa dá vyjadriť ako tvrdenie, že protikladné výpovede nemôžu byť zároveň pravdivé
princíp vylúčenia – hovorí, že každá výpoveď je buď pravdivá alebo nepravdivá. Tretia možnosť neexistuje.