METAFYZIKA
Aristoteles sa zreteľne vzďaľuje od Platóna a jeho dualistickej koncepcie sveta hmotných predmetov a sveta ideí.
Všeobecné, kt. nazýva druhou podstatou, zväzuje s prvou podstatou čiže s konkrétnymi indivíduami.
Vo veciach rozlišuje látku a formu. Vec je zjednotením látky a formy. Dualizmus látky a formy slúži na vysvetlenie pohybu. Sama látka je len možnosťou, až forma je skutočnosťou, realizáciou podstaty veci.
Aristoteles sa nazdáva, že vývin, uskutočňovanie podstaty má svoj vopred stanovený cieľ, účel. Jeho teória o pohybe je teologická (zakladateľ teológie). Vnútorný princíp, kt. pôsobí v procese vývinu a usmerňuje ho k naplneniu účelu – entelechia.
Aristoteles tvrdí, že „semeno plodí rovnakým spôsobom, ako umelec tvorí dielo.“ Toto stotožnenie prír. procesov s ľudskou zámennou činnosťou mu umožnilo vyčleniť vo vznikaní 4 príčiny:
- látkové (materiálna) – z čoho vec vzniká
- formálna – určuje formu, tvar veci
- pôsobiaca – z nej vychádza počiatok zmeny
- účelové – určuje konečný cieľ
hýbateľ je počiatkom všetkého pohybu.
FYZIKA A KOZMOLÓGIA
Je presvedčený, že všetky telesá nášho sveta sa skladajú zo 4 základných prvkov: zem voda oheň vzduch
Prvé dva sú ťažké a ich prirodzené miesto je dole, druhé dve sú ľahké a pohybujú sa smerom hore. Ak je teleso na svojom mieste, nehýbe sa.
Nebeské telesá patria do úplne iného sveta. Sú zložené z 5. prvku – eteru, pohybujú sa kruhovým pohybom.
Na jeho predstavy o vesmíre nadviazal PROLEMAIOS.
UČENIE O DUŠI
Rozlišuje 3 formy duše:
- najnižšia je vegetatívna – riadi životnú funkciu organizmu
- vyššia je zmyslová – túto už rastliny nemajú, umožňuje vnímanie, premiestňovanie
- najvyššia je rozumová – tú pripisuje človeku
Rozum riadi na receptívny – kt. prijíma materiál poskytovaný zmyslami a z neho abstrahuje pojmy
činný – nie je odkázaný na podnety zvonku, ale sám uvádza do pohybu receptívny
rozum a ostatné časti duše.
ETIKA
Zaoberal sa praktickou filozofiou – skúma ľudské konanie, kt. je zamerané na uskutočňovanie istého cieľa, účelu. Rozličné formy činnosti majú okrem svojich zvláštnych cieľov jeden spoločný – konečný cieľ. Konečným cieľom je dobro. Dobro jednotlivca spája s dobrom štátu. Dobrom jednotlivca sa zaoberá etika.
Za najvyššie dobro sa považuje blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobre žiť a konať. Ak je blaženosť totožná s najvyšším dobrom, musí byť v zhode s určením človeka ako bytosti obdarenej rozumom.
Cieľavedomé konanie dobrých skutkov si vyžaduje rozvíjanie schopností, kt. nazývame cnosťami. Cnosť je schopnosť rozpoznať, čo je dobré a podľa toho sa riadiť. Cnosti rozdeľuje na:
- etické (štedrosť, striedmosť)
- dianoetické (rozumnosť, učenie)
Pre určenie cnosti má veľký význam pojem strachu. Cnosť je určitý stav, pre ktorý sa rozhodneme a ku kt. nasmerujeme svoje konanie.
UČENIE O ŠTÁTE
- je to druhá časť jeho praktickej tvorby. Najvyššou formou ľudského súžitia je štát. Štát ako celok je nadradený nad rodinou a jednotlivcom. Formou štátu je jeho zriadenie.
Na jednom póle stojí tyrania a monarchia ako vláda jednej osoby, na druhom demokracia ako vláda väčšiny. Vlády posudzuje podľa toho, či majú na zreteli všeobecný prospech.
Tomuto cieľu sa spreneveruje:
-tyrania
-oligarchia (vláda malej skupiny ľudí)
-demokracia
Naopak:
-monarchia
-aristokracia
-politea
=> rôznymi formami predstavujú dobro celku.
II.I.III POKLASICKÉ OBDOBIE
HELENISTICKÉ OBDOBIE
(4. stor. p. n. l. – 4. stor. n. l.)
Výboje Alexandra Veľkého znamenajú stratu nezávislosti gréckeho štátu, mení sa charakter filozofie. Filozofia odpovedá hlavne na otázky o zmysle života, o dôstojnom živote, stáva sa umením života.
4. filozofické smery
Stoisizmus
Epikurizmus
Skepticizmus
Novoplatonizmus
STOICIZMUS
- Zenón z Kitia
- prišiel do Atén, kúpil si stĺporadiestĺp = po grécky stoa
MARCUS AURELIUS
- bol rímsky cisár v 2. stor. n. l.
- jeho hlavné dielo Rozhovory so sebou samým vzniklo na území dnešného Slovenska
Etika je ústredným bodom stoickej filozofie. Stoici vo svojej etike skutočne hlásali potrebu dosiahnuť ataraxiu, t. j. duševný pokoj zachovávaný za každých okolností. Podľa stoicizmu sa má človek zbavovať všetkých vášní a dospieť do stavu rozumovej vyrovnanosti, v ktorej dokáže čokoľvek prijať bez najmenšieho vzrušenia. Stoici sú presvedčení, že ľudská duša je súčasťou svetového celku, v kt. vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť.
