Všetko čo sme sa učili o filozofii

I. Úvod do filozofie

Filozofia a mýtus

Za predhistóriu filozofie môžeme považovať mytológiu (mythos - legenda). Tento mýtický obraz sveta je prvým pokusom podať ucelenejšiu predstavu o prírodných javoch a javoch spoločenského života. Mýtus nám opisuje minulosť, v ktorej sa zrodilo základné usporiadanie sveta. Je to príbeh o pradávnej minulosti, o pôvode vecí.
V určitej historickej dobe sa mýtický svet rozkladá. Končí sa život vo svete fantázie, človek prestáva okolitý svet len vnímať, človek si začína uvedomovať rozdiel medzi vecou a myšlienkou o nej. Človek začína rozmýšľať v pojmoch.

VZNIK FILOZOFIE

V našom európskom prostredí je vznik filozofie spojený s gréckou kultúrou (ale existovali aj iné, staršie filozofické systémy :India, Egypt, Čína) Na vznik filozofie vplývali 2 myšlienkové procesy:
Abstrakcia => (abstraktum – oddelené, odčlenené) => je myšlienkový postup, v ktorom sa vydeľujú podstatné vlastnosti porovnávaného javu alebo veci.
Generalizácia => (generatizatia – zovšeobecnenie) => je myšlienkový postup, keď jednotlivé, konkrétne, všeobecné, vyčlenené i spoločné vlastnosti zovšeobecňujeme do jedného pojmu.

FILOZOFIA (philo – milujem, sophia – múdrosť) je láska k múdrosti.
- je sústava myšlienok, názorov, je to spôsob ľudského myslenia, ľudského nazerania na človeka, na svet, na postavenie človeka vo svete, na jeho sny, túžby, predstavy, atď.

... dobrým filozofom sa môže stať len ten, kto má schopnosť čudovať sa ...

Filozofia a človek

1. Každodenné filozofovanie, naivný realizmus, situačné filozofovanie – táto filozofia je ovplyvnená situáciou, tento 1. stupeň je labilný
2. filozofia ako teoretické poznanie – mladí ľudia začínajú kriticky pristupovať k rôznym názorom a začínajú si tvoriť svoju vlastnú životnú filozofiu, ktorá je už stálejšia, pevnejšia
3. filozofia ako kráľovná vied – rôzne vedy skúmajú vec ako objekt, jav len z jedného hľadiska, filozofia zovšeobecňuje názory rôznych vedných disciplín a pre špeciálne vedy plní funkciu orientácie v celku. Filozofia je schopná pochopiť a vyjadriť konkrétne časti súcna v podobe abstraktných pojmov.

Filozofia a náboženstvo (kresťanstvo, islam, hin., bud., taoizmus, šin., judaizmus,...)
=> náboženstvá sú založené na viere v nadprirodzenú silu, filozofia je založená na prísne racionálnom systéme uvažovaní.

Filozofické disciplíny
Máme 3 okruhy:

1. Ontológia – skúma otázky existencie, bytia, súcna
2. Gnozeológia – skúma otázky ľudského poznania
3. Antropológia – skúma človeka, jeho zmysel, jeho sny, túžby, predstavy

Filozofické smery
MATERIALIZMUS – za prvotné považuje hmotu, bytie, existenciu
IDEALIZMUS – za prvotné považuje ducha, ideu, myšlienku
MONIZMUS – uznáva jeden princíp
DUALIZMUS – je to spojenie dvoch princípov
MONOTEIZMUS – viera v jedného boha
POLYTEIZMUS – smer, ktorý hovorí o mnohobožstve, viere vo viacerých bohov
PANTEIZMUS – stotožňuje boha s prírodou, všetko je boh
RACIONALIZMUS – uprednostňuje rozum (Rene Descartes)
IRACIONALIZMUS – uprednostňuje vieru, cit, inštinkt
DIALEKTIKA – v protikladnosti názorov môže dospieť k pravde

Okrajové filozofické smery: filozofia dejín, manželstvo, výchova, estetika, etika,....

II. ANTICKÁ FILOZOFIA

Antická filozofia

I. Grécka filozofia II. Rímska filozofia
I. ranná I. židovská-alexandrijská
II. klasická II. filozofia krstiteľov
III. poklasická III. kresťanská filozofia

II.I.I RANNÁ GRÉCKA FILOZOFIA

Filozofia v starovekom Grécku sa začína rozvíjať v zložitej historicko-spoločenskej a kultúrnej situácii:

• rozvoj remesiel
• rozvoj moreplavby => rozvoj obchodu
• nové poznatky
• prenikanie nových kultúr, filozofií : Egypt, Čína, Fenícia

Vznik filozofie datujeme do 7. a 6. stor p. n. l. a začína sa rozvíjať hlavne v mestských štátoch MILÉTY a EFÉZ.

Milétska škola

- predstavitelia milétskej školy sa opierali o konkrétnu skúsenosť, o pozorovanie prírody, o praktickú činnosť a väčšina z nich považovala za základ sveta – pralátku ARCHÉ
TÁLES – za arché považoval vodu; bol matematik, astronóm, geodet, predpovedal v r. 585 p. n. l. zatmenie slnka
ANAXIMANDROS – za arché považoval apeiron; bol geografom a vytvoril 1. matu vtedy známeho sveta, vynálezca slnečných hodín.
ANAXIMENES – za arché považoval vzduch; bol meteorológ, vedel predpovedať počasie

6. a 5. stor. p. n. l. v juhotalianskych gréckych mestách žili a filozofovali Pytagorovci – vyabstrahovali pojem čísla a číslo vyhlásili za určovateľa všetkého, verili v nesmrteľnosť duše a reinkarnáciu
„ číslo je model, na základe ktorého sa tvoria veci „ Pytagoras
PYTAGORAS – arché číslo

- spolu s Pytagorovcami sa sformulovali aj Eleati => dostali názov podľa mesta ELEA na juhu Talianska
XENOFANES – (monista, pantista, idealista) – uznával len jednu podstatu vesmíru; boha stotožňoval s prírodou
PARMENIDES – je zakladateľ ontológie; bytie je celé, súvislé, neukončené, nehybné a nemenné, dôveruje jedine mysleniu
ZENÓN Z ELEY – bol Parmenidovým žiakom; Zenónove paradoxy => apórie dokazujú nemožnosť pohybu, Zenón bol nazývaný zakladateľ dialektiky (umenei viesť rozhovor, riešiť v ňom spor a klasifikovať pojmy) aristotelom

EFÉZ
HERAKLEITOS Z EFÉZU – je otcom Hypokrata

• PANTA REI – „Všetko plynie“
• NEMOŽNO 2X VSTÚPIŤ DP TEJ ISTEJ RIEKY => všetko je v neustálom pohybe, nič nie je nemenné, nič nie je stále. Za základ považuje protiklady – zakladateľ dialektiky, za základ sveta považuje oheň – hmotný princíp (materialisti)
  SVET – je podľa neho večný oheň, nikto ho nestvoril, vždy bol a bude, zapaľuje sa a zhasína podľa miery (potreby)
  Zmyslové poznanie – dá sa ním preniknúť do podstaty prírody a človeka
  Rozumové poznanie – dá sa ním poznávať hmot. svet a kozmos

5. STOROČIE PRED N. L.

Po grécko-perzských vojnách ťažisko hosp., kultúrneho a pol. života prechádza do mestských štátov SPARTA a ATÉNY
DEMOKRITOS Z ABDÉR – napísal dielo Malý svet, v tomto diele vysvetlil svoju Atomistickú teóriu => svet sa skladá z hmoty a prázdna

atómy (najmenšie, ďalej nedeliteľné časti,...) => majú rôzny tvar, veľkosť, pohybujú sa rôznym smerom, rôznou rýchlosťou, pohybujú sa v prázdne a majú háčiky. V priestore do seba narážajú a háčikmi sa zachytávajú a tak vznikajú rôzne veci.

• hovorí, že duša je hmotná, skladá sa z atómov, zo vzduchu a tepla, je smrteľná a po smrti sa duša rozpadá
• vedomie sa skladá z ľudských guľatých atómov, po smrti sa tiež rozpadá

Zmyslové poznanie – nie je dokonalé, je nejasnejšie, povrchnejšie, pretože zmyslami ľudia vnímajú len odtlačky vecí
Rozumové poznanie – možno skúmať atómy a prázdno, podstatu vecí

SOFISTI

=> profesionálni učitelia, učitelia múdrosti
=> zaoberali sa matematikou, gramatikou, interpretáciou prózy, ale hlavne rétorikou. Rétorika mala pripraviť žiaka na diskusiu a vyškoliť ho v umení presviedčať
=> pripravovali človeka na prácu v určitej spoločnosti

II.I.II KLASICKÁ GRÉCKA FILOZOFIA
SOKRATES, PLATÓN, ARISTOTELES

SOKRATES
(asi 470 – 399 pred. n. l.)

- o jeho živote sa dozvedáme z prác Platóna, a aj historika Xenofonta.
Svoju filozofiu nazýval podľa povolania svojej matky „maieutika“ (umenie pôrodnej baby)
- pre svoju filozofiu sa dostal do konfliktu s predstaviteľmi moci v Aténach a mládež ho obdivovala. Bol obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže a uväznený a odsúdený na smrť, vo väzení vypil jed.

MAIEUTIKA – chcel tým naznačiť , že pomáha ľuďom pri sebapoznávaní, pri poznávaní tých právd, kt. každý človek môže nájsť iba v sebe samom. Prvým predpokladom sebapoznania je spochybnenie bežne prijímaných postojov. Sokrates svojho partnera privedie k zneisteniu a jeho otázkami ho privedie do rozporu so sebou samým.
Sokratovská irónia – prvá časť metódy vedenia dialógu, vyúsťuje do straty sebavedomých postojov a nepodložených presvedčení

Sokrata zaujímajú najmä ľudské záležitosti, nezaujíma ho príroda. Chce vedieť čo je to dobro, spravodlivosť a krása, poznanie alebo pravda. Sokrates nevystupuje ako ten, kto od začiatku pozná pravdu. Jeho heslom je : „Viem, že nič neviem.“ Od bežných ľudí sa odlišuje iba uvedomením si svojej nevedomosti.

Odhalenie protirečení je preňho iba výzvou nespoliehať sa na samozrejmosť pri chápaní pojmov. Sokrates pokladal za svoje poslanie výraz: „Poznaj seba samého.“ Sebapoznávanie sa preňho stalo privilegovaným spôsobom zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. Hlásal potrebu starať sa o svoju dušu. K povahe duše patrí schopnosť byť dobrý. Tam kde vládne rozum, napĺňa sa duša cnosťou, tam kde je nevedomosť, dochádza k mravnému úpadku.

Pri hľadaní dobra pomáha človeku akýsi vnútorný orgán, kt. nazýva daimonion -> riadi jeho skutky podľa poznania dobra.

Po jeho smrti vznikli školy, napr.:
kyrénska škola – za cieľ pokladala pôžitok
kynická škola – jej stúpenci pohŕdali mat. statkami, hlásali návrat k prírode (Diogenes)

PLATÓN
(427 – 347 pred. n. l.)

• narodil sa v Aténach, dostal dobré vzdelanie. Stal sa žiakom Sokrata. Založil školu, kt. nazval Akadémia.
• väčšinu jeho prác je napísaná formou dialógu, napr. Protagoras (o výchove k cnosti), Gorgias (o rétorike)...

Učenie o duši
Duša
múdrosť => filozof
statočnosť => vojak
umiernenosť=> obchodník, remeselník

Učenie o poznaní
- duša človeka nevidí pravý skutočná svet ale len ako ich odrazy, nevidí skutočnosť

Učenie o štáte
filozof má v štáte vládnuťzasahujú do štátu
vojak má brániť štát
obch., rem., má sa starať o obživu štátu

Východiskom jeho prístupu k človeku a svetu je jeho učenie o ideách. Bol presvedčený, že premenlivé a vždy jedinečné predmety, kt. zmyslami vnímame vo svete okolo nás, nemôžu poskytovať základ skut. poznania. V idei poznávame, čo je v danom druhu všeobecné a podstatné.

VZOR

• Idey sú večné, nemenné a nehmotné podstaty. Sú to vzory pre predmety zmyslami vnímateľného sveta. Sú skutočným, pravým bytím, svet premenlivých vecí je iba zdravím a jeho nedokonalým odrazom.

ÚČASŤ

• Všetko telesné jestvuje iba natoľko, nakoľko pripomína idey a má na nich nejakú účasť. Vyčleňujú 2 svety:
   svet vnímateľných vecí
   svet ideálnych predstáv
  
  ROZPAMATÁVANIE SA
• Celé poznanie je iba rozpamätávaním sa duše na to, čo v tomto svete priamo nazerala. Duša ešte pred svojím spojením s telom pobudla vo svete ideí.

Východiskom Platónovej filozofie je teda dualizmus: stavia proti sebe dva úplne odlišné svety. Svet ideí je hierarchicky usporiadaný tak, že na vrchole sa nachádza idea dobra.

DIALEKTIKA – filozofická metóda poznávania pravého bytia, t. j. večných ideí.

Chápanie človeka – v človeku sa nesmrteľná duša dočasne spája sa smrteľným telom. Sama duša má 3 základné cnosti: múdrosť, statočnosť, umiernenosť
Tieto vlastnosti nie sú vždy v rovnováhe, niektorá z nich vždy prevažuje.

Diela o ideálnom usporiadaní spoločnosti – utópie

ARISTOTELES
(384 – 322 pred. n. l.)

-narodil sa ako syn lekára. Na 20 rokov bol Platónovým žiakom Akadémie. Stal sa vychovávateľom Alexandra Veľkého. V Aténach založil školu Lykeion. Bol obžalovaný z bezbožnosti, utiekol do Atén.

Aristotelove práce:
logické práce – Topiky, Kategórie, O vyjadrovaní
prírodno–filozofické spisy – Fyzika, O nebi, O duši
metafyzické práce – Metafyzika
etické a soc. práce – Politika, Etika Nikomachova
ďalšie práce – Poetika, Rétorika

Aristoteles zaujíma v antickej filozofii výnimočné postavenie zavŕšiteľa. Jeho filozofia zabraňuje a systematizuje celú oblasť vtedajšieho vedenia.
Filozofiu rozdelil na:
teoretickú – fyzika, matematika
praktickú – etika, politika

LOGIKA

V stredoveku sa jeho logika stala základom tradičnej logiky. Až do 2. pol. 19. stor. vládol názor, že k tomuto základu už nemožno dodať nič podstatné. Vznikom modernej logiky tento názor stratil opodstatnenie.

Dôkladne sa zaoberal zoológiou, pričom usporiadal druhy do skupín a klasifikoval ich. K indivíduu hľadal druh a k druhu ešte vyšší pojem rod. Je zrejmé, že čím sú pojmy všeobecnejšie, tým väčší počet indivíduí zahrňujú. Aristoteles sa pokúsil vymedziť najvyššie pojmy a najvyššie rody nazval kategóriami. Nech vo výpovedi pripisujeme veci akúkoľvek vlastnosť, začleňuje sa táto vlastnosť do niektorej z kategórií. To je logická funkcia kategórií. Podľa neho sú kategórie základnými formami bytia, čím im pripisuje ontologický význam.

Ak o niečom vypovedáme, pripájame k subjektu (to, o čom sa vypovedá) predikát (to, čo subjektu pripisujeme).Pripojením predikátu k subjektu pomocou spojky „je“ vzniká súd (S je P). O zaradenie nejakého indivídua do druhu vypovedáme v súde.
Pri klasifikovaní si Aristoteles všimol, že to, čo platí o rode, platí aj o indivíduách daného druhu. Spomedzi tohto sa zameral predovšetkým na tie, kt. vzniká sylogizmus čiže úsudok. Vyjadril ho takto: „Ak A platí o celom B a B platí o celom C, tak nevyhnutne A platí o celom C.“

1. Všetci ľudia sú smrteľníB – C
2. Sokrates je človek A – B
3. Sokrates je smrteľnýA – C

Súdy 1 a 2 sa nazývajú premisy, súd 3 je záver. Ak sú premisy pravdivé, je nevyhnutne pravdivý aj záver.

Aristotela pokladáme za zakladateľa formálnej logiky. Pritom logiku tradične vymedzovali ako vedu o myslení. U Aristotela vystupuje do popredia to, čo logiku zaujíma až do dnešných čias, a to vzťahy vyplývania. Všimli sme si, že B sa vystupuje v obidvoch premisách. Môže sa nachádzať na iných miestach, podľa jeho umiestnenia rozlišuje 3 sylogistické figúry, ku ktorým neskôr pribudla štvrtá. Ďalšie rozlíšenie vyplýva z toho, či premisy a záver tvrdia niečo o všetkých prvkoch alebo len o niektorých, a či ide o súdy pozitívne alebo negatívne – mody sylogizmov.

Postupnosť súdov, z kt. vyplynie nejaký záver => dôkaz. Metóda dokazovania je deduktívna, keď postupujeme od všeobecného ku zvláštnemu. Opačne, od zvláštneho ku všeobecnému, postupujeme induktívna metóda. Indukcia najskôr hľadá v danom rode nejaké spol. znaky a potom určuje druhy. Takto vzniká definícia, kt. sa skladá z rodu a druhového rozdielu.

Logické dokazovanie má určité princípy:
princíp protirečenia – tento princíp sa dá vyjadriť ako tvrdenie, že protikladné výpovede nemôžu byť zároveň pravdivé
princíp vylúčenia – hovorí, že každá výpoveď je buď pravdivá alebo nepravdivá. Tretia možnosť neexistuje.

METAFYZIKA

Aristoteles sa zreteľne vzďaľuje od Platóna a jeho dualistickej koncepcie sveta hmotných predmetov a sveta ideí.
Všeobecné, kt. nazýva druhou podstatou, zväzuje s prvou podstatou čiže s konkrétnymi indivíduami.
Vo veciach rozlišuje látku a formu. Vec je zjednotením látky a formy. Dualizmus látky a formy slúži na vysvetlenie pohybu. Sama látka je len možnosťou, až forma je skutočnosťou, realizáciou podstaty veci.

Aristoteles sa nazdáva, že vývin, uskutočňovanie podstaty má svoj vopred stanovený cieľ, účel. Jeho teória o pohybe je teologická (zakladateľ teológie). Vnútorný princíp, kt. pôsobí v procese vývinu a usmerňuje ho k naplneniu účelu – entelechia.
Aristoteles tvrdí, že „semeno plodí rovnakým spôsobom, ako umelec tvorí dielo.“ Toto stotožnenie prír. procesov s ľudskou zámennou činnosťou mu umožnilo vyčleniť vo vznikaní 4 príčiny:

1. látkové (materiálna) – z čoho vec vzniká
2. formálna – určuje formu, tvar veci
3. pôsobiaca – z nej vychádza počiatok zmeny
4. účelové – určuje konečný cieľ

hýbateľ je počiatkom všetkého pohybu.

FYZIKA A KOZMOLÓGIA
Je presvedčený, že všetky telesá nášho sveta sa skladajú zo 4 základných prvkov: zem voda oheň vzduch
Prvé dva sú ťažké a ich prirodzené miesto je dole, druhé dve sú ľahké a pohybujú sa smerom hore. Ak je teleso na svojom mieste, nehýbe sa.
Nebeské telesá patria do úplne iného sveta. Sú zložené z 5. prvku – eteru, pohybujú sa kruhovým pohybom.

Na jeho predstavy o vesmíre nadviazal PROLEMAIOS.

UČENIE O DUŠI
Rozlišuje 3 formy duše:

• najnižšia je vegetatívna – riadi životnú funkciu organizmu
• vyššia je zmyslová – túto už rastliny nemajú, umožňuje vnímanie, premiestňovanie
• najvyššia je rozumová – tú pripisuje človeku

Rozum riadi na receptívny – kt. prijíma materiál poskytovaný zmyslami a z neho abstrahuje pojmy
činný – nie je odkázaný na podnety zvonku, ale sám uvádza do pohybu receptívny
rozum a ostatné časti duše.

ETIKA

Zaoberal sa praktickou filozofiou – skúma ľudské konanie, kt. je zamerané na uskutočňovanie istého cieľa, účelu. Rozličné formy činnosti majú okrem svojich zvláštnych cieľov jeden spoločný – konečný cieľ. Konečným cieľom je dobro. Dobro jednotlivca spája s dobrom štátu. Dobrom jednotlivca sa zaoberá etika.
Za najvyššie dobro sa považuje blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobre žiť a konať. Ak je blaženosť totožná s najvyšším dobrom, musí byť v zhode s určením človeka ako bytosti obdarenej rozumom.
Cieľavedomé konanie dobrých skutkov si vyžaduje rozvíjanie schopností, kt. nazývame cnosťami. Cnosť je schopnosť rozpoznať, čo je dobré a podľa toho sa riadiť. Cnosti rozdeľuje na:

• etické (štedrosť, striedmosť)
• dianoetické (rozumnosť, učenie)
  Pre určenie cnosti má veľký význam pojem strachu. Cnosť je určitý stav, pre ktorý sa rozhodneme a ku kt. nasmerujeme svoje konanie.

UČENIE O ŠTÁTE

- je to druhá časť jeho praktickej tvorby. Najvyššou formou ľudského súžitia je štát. Štát ako celok je nadradený nad rodinou a jednotlivcom. Formou štátu je jeho zriadenie.
Na jednom póle stojí tyrania a monarchia ako vláda jednej osoby, na druhom demokracia ako vláda väčšiny. Vlády posudzuje podľa toho, či majú na zreteli všeobecný prospech.
Tomuto cieľu sa spreneveruje:
-tyrania
-oligarchia (vláda malej skupiny ľudí)
-demokracia
Naopak:
-monarchia
-aristokracia
-politea
=> rôznymi formami predstavujú dobro celku.

II.I.III POKLASICKÉ OBDOBIE
HELENISTICKÉ OBDOBIE
(4. stor. p. n. l. – 4. stor. n. l.)

Výboje Alexandra Veľkého znamenajú stratu nezávislosti gréckeho štátu, mení sa charakter filozofie. Filozofia odpovedá hlavne na otázky o zmysle života, o dôstojnom živote, stáva sa umením života.
4. filozofické smery
Stoisizmus
Epikurizmus
Skepticizmus
Novoplatonizmus

STOICIZMUS
- Zenón z Kitia
- prišiel do Atén, kúpil si stĺporadiestĺp = po grécky stoa
MARCUS AURELIUS
- bol rímsky cisár v 2. stor. n. l.
- jeho hlavné dielo Rozhovory so sebou samým vzniklo na území dnešného Slovenska

Etika je ústredným bodom stoickej filozofie. Stoici vo svojej etike skutočne hlásali potrebu dosiahnuť ataraxiu, t. j. duševný pokoj zachovávaný za každých okolností. Podľa stoicizmu sa má človek zbavovať všetkých vášní a dospieť do stavu rozumovej vyrovnanosti, v ktorej dokáže čokoľvek prijať bez najmenšieho vzrušenia. Stoici sú presvedčení, že ľudská duša je súčasťou svetového celku, v kt. vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť.

SKEPTICIZMUS

• zakladateľom bol PYRHÓN Z ELIDY
• skeptické učenie systematizoval SEXTUS EMPIRICUS
• ku skepticizmu sa prikláňal aj MARCUS TULIUS CICERO

Skeptici pochybujú o možnosti poznať svet. Nazdávajú sa, že nemôžeme nič vedieť o tom, aké sú vonkajšie veci. Ku každému súdu o veciach vonkajšieho sveta môžeme uviesť protikladný súd, kt. bude mať rovnakú hodnotu súdenia. Až keď sa zbavíme nároku spoznávať svet, dospejeme do stavu duševného pokoja.

NOVOPLATONIZMUS

• na toto učenie neskôr nadviazala stredoveká filozofia. Vychádza z Platónovej filozofie.
• hl. predstaviteľom je PLOTINOS. Jeho práce sa zachovali vďaka jeho žiakovi PORFÝNIOVI. Je to 6 kníh, z kt. každá má deväť rozpráv – Eneady.
  Plotinos sa výrazne inšpiroval Platónovou filozofiou, neprevzal však myšlienku dvoch principiálne odlišných svetov, zmyslovom a ideálnom. Všetky formy bytia a podoby sveta chce odvodiť z jednotného božského základu, kt. nazýva JEDNO. Je absolútne, dokonalé, je to základ každej existencie a Plotinos o ňom hovorí aj ako o kráse, dobre a pravde. Z tohto Jedna emanujú (vyžarujú) jednotlivé súcna. Jedno nie je dostupné pojmovému poznaniu, kt. sa opiera o logické princípy. Nazeranie Jenda si vyžaduje, aby sme očistili svoju dušu a dostali sa do stavu extáze. Je to mystická skúsenosť.

EPIKURIZMUS
EPIKUROS ZO SAMU
(341 – 270 pred n. l.)

- prišiel zo Samu do Atén ako 18-ročný, potom odchádza so svojím otcom do Kolofónu a 12 rokov pracuje na svojej filozofii. Vracia sa späť do Atén kde zakladá vlastnú školu, na ktorú dostal budovu a záhradu od priateľov.
- po jeho smrti vznikol osobitný kult a jeho filozofia sa začala šíriť ako umenie života. Táto jeho škola mala charakter spolku. Žiaci aj s rodinami uvádzali filozofiu svojho majstra do života.

FILOZOFIA EPIKURA – nadväzuje na atomistickú teóriu, hovorí, že existuje veľa svetov, medzi ktorými žijú bohovia, ale nezasahujú do života ľudí. Aj ľudia sa skladajú z atómov.
Zmyslové poznanie – je jasné a pravdivé, hovorí, že vnemy nemôžu klamať, lebo sú odrazom od vecí sa oddeľujúcich obrazov
Rozumové poznanie – môže byť nepravdivé, lebo klam môže nastať pri tvorbe pojmov.

POJMY sú schémy, vznikajú v rozume a vo vedomí im priraďujeme nejaký názov.
Etika => človek dosiahne šťastie a blaženosť tým, že bude žiť podľa zákonov prírody, človek sa má prispôsobovať prírode, nie príroda jemu.

RÍMSKA FILOZOFIA

Počas rímskeho impéria filozofia nadobúda nové funkcie. Stáva sa umením života, hľadá zmysel ľudského života, ukazuje človeku cestu ku šťastiu.

II.II.I ŽIDOVSKO-ALEXANDRIJSKÁ FILOZOFIA

Hlavným predstaviteľom je FILÓN ALEXANDRIJSKÝ. Pochádza z bohatého rodu izraelitských kňazov. Hovorí: „Boh je, Boh existuje.“ Podstatu tohto pojmu môžeme spoznať intuíciou. Prejavuje sa (BOH) pôsobením božských síl. Najvyššie sila je LOGOS.
Funkcie:

1. V logu sú obsiahnuté idey, pravzory vecí
2. Logos je najvyššia božská sila
3. Je sprostredkovateľom medzi bohom a človekom
4. Prejavuje sa v človeku a vo svete

Etika – cieľom ľudského života je návrat k Bohu. Zlo spočíva v odvrátení sa do Boha, spočíva v hriechu, v zmyslových pôžitkoch. Cieľom ľudského života je potlačenie zmyslových pôžitkov a návrat k Bohu.

II.II.II HNUTIE KRSTITEĽOV

Začali sa formovať okolo Jordánu. Hl. predstaviteľom bol JÁN KRSTITEĽ.

Cieľ hnutia bola túžba a čakanie na príchod vodcu, mesiáša, spasiteľa, ktorý prinesie lepšie časy. Príslušnosťou k tomuto hnutia a prípravou na príchod vodcu bol krst. Krst bol ponorenie do rieky Jordán. Symbolizuje spätosť so spoločenstvom. Šírili sa v okolí Júdei, Galilei, Samárie a Jeruzalema. Hovoria, že boh existuje. Boh = otec => absolútne dobro, láska, spravodlivosť
Človek je posol boží a plní božie úlohy. Boh sa nachádza v človeku, vo vtelenom logu. Viera v spoločný pôvod znamená šírenie myšlienky vzájomnej lásky. Človek má milovať seba, v sebe boha ale zároveň má milovať aj všetkých ľudí.

II.II.III KRESŤANSKÁ FILOZOFIA

Kresťanstvo sa začalo šíriť v 1. a 2. stor. n. l. – PETER a PAVOL. Prvý kresťania boli kruto prenasledovaní, schádzali sa v katakombách, podzemí, bývali v jaskyniach, za svoje názory boli mučení, prenasledovaní.
313 – cisár Konštantín v Konštantínopole zrovnoprávnil kresťanov s inými náboženstvami => MILÁNSKY EDIKT.
1054 – nastal rozkol (pápežská schizma)
=> rímskokatolícke – pápež
=> gréckokatolícke – patriarcha

Filozofia

Boh je všemohúci, večný, stvoril svet podľa svojej vôle z ničoho. Človek je posol boží, ktorý má plniť jeho úlohy, ktoré boh ľuďom zvestoval v Slove božom prostredníctvom syna, kt. poslal na tento svet. Najväčšou kresťanskou cnosťou je život v pokore a zbožnosti, najväčším hriechom je pýcha a trúfalosť. Cieľom je spasenie prostredníctvom Ježiša.

III. STREDOVEKÁ FILOZOFIA

Stredoveká filozofia nadviazala na:

• grécku kultúru a vzdelanosť
• rímske právo
• židovskú a kresťanskú filozofiu
• novovznikajúce národy (slovanské, germánske), ktoré neskôr prijali kresťanské náboženstvo

III.I PATRISTIKA
(1. stor. n. l. – r. 800)

pater – duchovný otec; Rozvíjala sa v 2 fázach:

1. konfrontácia kresťanskej filozofie s antickou (trvala 300 rokov) – v tejto fáze je položenie základov jednotnej cirkvi a zostavenie prvých kresťanských dogiem (poučiek viery)
2. dielo Augustína Aurélia – autor mnohých dogiem, kt. sa používajú dodnes

AUGUSTÍN AURÉLIUS

• narodil sa v Tagaste (Tunisko), jeho otec bol rímsky úradník, bol pohan, matka bola kresťanka
• študoval skepticizmus, novoplatonizmus až nakoniec sa v 33 rokoch stal kresťanom, neskôr sa stal biskupom
  Filozofia: Boj je, existuje, Boh stvoril svet aj s časom z ničoho, podľa svojej vôle. Boha nemožno spoznať, je veľký, mocný, všadeprítomný a zjavil sa v Božom slove. Človek ej odrazom Boha, kt. sa nachádza v ľudskej duši. Predmetom ľudského snaženia má byť duša a v nej Boh. Jediným kritériom pravdy je boží rozum.

Pamäť je jednota Boh - Otec, rozum je pravda, kt. šíri syn Boží – Božie Slovo a vôľa je šírenie lásky, kt. šíri Duch Svätý.

III.II SCHOLASTIKA
(r. 800 – 1500)

schola – škola
Prví scholastici boli učitelia, neskôr misionári, a nakoniec profesionálni cirkevní učitelia. Sporili sa o univerzálie.
Skladá sa z 2 prúdov:

1. NOMINALISTI => hovoria, že všeobecné pojmy sú iba mená, výtvory ľudského vedomia, kt. slúžia na označenie jedinečných vecí a existujú až po veciach.
2. REALISTI
   a) krajní => hovoria, že najprv vzniknú pojmy a potom vznikne vec.
   b) umiernení => všeobecné pojmy sú obsiahnuté priamo vo veciach.

Stredoveká filozofia sa rozpadla vplyvom nominalistov.

TOMÁŠ AKVINSKÝ

- predstaviteľ umiernených realistov
- narodil sa v Neapoli v šľachtickej rodine, jeho otec bol gróf. Ako 5-ročný bol v kláštore benediktínov. 14-ročný odchádza na univerzitu do Neapolu, tu získava prírodovedné vzdelanie a tu vstúpil do dominikánskeho rádu proti vôli svojich rodičov, čo vyvolalo odpor od rodičov a rok dostal domáce väzenie. Potom študoval v Paríži u Alberta Veľkého, zomrel na zápal pľúc ako 49-ročný.
- bol vyhlásený za „kniža scholastikov“, v roku 1323 bol kanonizovaný (vyhlásený za svätého), jeho učenie dostalo názov tominizmus a v podobe neotominizmu je súčasťou katolíckej vierouky.

Vzťah filozofie a teológie

V Sume teologickej vyslovuje názor, že všetky ostatné vedy možno nazvať slúžkami teológie. Uznáva, že teológia môže nadviazať na pravdy rozumu, kt. sú predmetom filozofie. Filozofia nie je v rozpore s teológiou a jej pravdami zjavenia, veď podľa jeho presvedčenia rozumom možno argumentovať aj v prospech existencie Boha a vyvracať názory odporcov pravej viery.

Odkazy na Božiu existenciu a teodicea
=> pre všetko stvorené je charakteristická diferencia podstaty a bytia. Iba v Bohu sa bytie a podstata zhodujú. Odmieta dôkazy existencie Boha a vychádza skôr zo skúsenosti.
Argumentuje takto:

• v skúsenosti sa stretávame s pohybom
• musí existovať prvý hýbateľ, ktorý je sám nehybný
• prvého hýbateľa všetci nazývajú Boh

Podľa Tomáša je svet hierarchicky usporiadaný. Naspodku je neživá príroda, nad ňou rastliny a živočíchy a nad nimi človek.

TEODICEA – chápanie dobra ako jedinej skutočnosti, voči ktorej je zlo iba neprítomnosťou či nedostatočnosťou. Zlo nemá vlastnú skutočnosť, je to len nedostatok dobra.

Chápanie človeka, etika a teória poznania
=> človek je spojenie duše (formy) a tela (látky), ktoré tvoria substanciu človeka. Po smrti duša oddelená od tela jestvuje ďalej, je nesmrteľná, pretože je nehmotná. V ľudskej duši rozlišuje myslenie a vôľu. Za východisko poznania pokladá skúsenosť nadobudnutú zmyslovým vnímaním. Zo zmyslových obrazov rozumu abstrahovaním získava podstaty, všeobecné obrazy
=> v etike na prvé miesto stavia úsilie dosiahnuť absolútne dobro, ktorým je Boh.

IV. NOVOVEKÁ FILOZOFIA

humanizmus = ľudský
renesancia = znovuzrodenie antiky

Hlavné znaky novovekej filozofie:

1. individualizmus – vysoké hodnotenie osobnosti jednotlivca
2. znovuzrodenie antiky – slobodné štúdium antických diel, bez ohľadu na teologické väzby
3. svetskosť – neduchovný charakter myslenia
4. rozvoj vedy
5. ratio (rozum) => racionalizmus
6. empíria (skúsenosť) => empirizmus

Vynálezy a objavy

• vynález kompas => rozvoj moreplavby => objavenie Ameriky
• Vasco de Gama objavil námornú cestu do Indie
• Magalhaes oboplával okolo celého sveta
• objavenie pušného prachu (otroctvo)
• kníhtlač – Guttenberg

IV.I PRÍRODNÁ FILOZOFIA

MIKULÁŠ KOPERNIK
=> vyvrátil Ptolemaiov geocentrický systém a rozpracoval heliocentrický systém (slnko stredom vesmíru
=> O obežných dráhach nebeských sfér

MIKULÁŠ KURÁNSKY
=> rozšíril názory o guľatosti Zeme

JOHANN KEPLER
=> vypočítal zákony pohybu telies

LEONARDO DA VINCI
=> bol maliar, ale hlavne vynálezca, priekopník empirickej filozofie

GIORDANO BRUNO
=> tvrdil, že vesmír je nekonečný
=> za svoje názory bol upálený zaživa, lebo trval na svojom učení

GALILEO GALILEI
=> objavil krátery a horstvá na Mesiaci, objavil Jupiterovu družicu, že Mliečna dráha je zložená z milióna hviezd, objavil zákon voľného pádu a zákon zachovania rovnomerného priamočiareho pohybu. Bol väznený, musel odvolať svoje učenie

IV.II REFORMÁCIA

V 15. – 16. storočí vzniká hnutie reformácia. Hl. predstaviteľ bol Martin Luther. Cieľom bola reforma kresťanstva, zrušenie predávania odpustkov a milodarov, odstránenie cirkevných majetkov.

MARTIN LUTHER
=> odmietal predávanie odpustkov.
1517 – vyvesil na Wittenbergský chrám 95 výpovedí, kde verejne kritizuje cirkev.

IV.III ŠTÁT A PRÁVO (ŠTÁTOVEDA)

Ústredný problém je problém štátu. Vyčleňujeme 2 koncepcie:

1. koncepcia centralizovaného štátu – NICOLO MACHIAVELLI
   HUGO GROTIUS
2. koncepcia ideálneho štátu – THOMAS MOORE
   THOMAS HOBBES
   THOMAS CAMPANELLA

KONCEPCIA CENTRALIZOVANÉHO ŠTÁTU
NICOLO MACHIAVELLI
=> dielo Vladár
=> potreba silného panovníka. Panovník môže využiť akékoľvek prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Vojna je spravodlivá ak je nevyhnutná.

HUGO GROTIUS
=> štát – forma sociálnej organizácie, kt. vzniká z prirodzenej potreby ľudí združovať sa. Štát je výsledkom spoločenskej zmluvy.

KONCEPCIA IDEÁLNEHO ŠTÁTU
THOMA MOORE
=> dielo Utópia (ostrov nikde)
Má 2 časti:

1. kritika súkromného vlastníctva
2. podáva obraz ideálneho štátu
   Utópia – spoločné vlastníctvo. Zavedená všeobecná pracovná povinnosť – roľníctvo. Všetko sa rozdeľuje pre každého a rovnakým dieľom.

THOMAS CAMPANELLA
=> svoje utopistické názory zobrazil v diele Slnečný štát

• človek žije v súlade s prírodou
• neexistuje súkromné vlastníctvo a monogamná rodina
• spoločné vlastníctvo a spol. práca
• plodenie, výchova a vzdelávanie detí je pod kontrolou štátu
• hlava štátu je kňaz = Slnko

THOMAS HOBBES
=> dielo Leviathan

• štát je umelé teleso, lebo vzniklo výtvorom ľudí
• prirodzený stav človeka – vojna všetkých proti všetkým. z prirodzeného stavu vzniká občiansky stav (štát). Štát vzniká z prirodzeného strachu o svoj život.
  štátna moc – absolútna moc – absolútna monarchia => je pre neho najlepšia forma štátu

IV.IV RACIONALIZMUS

RENÉ DESCARTES
COGITO ERGO SUM – „Myslím, teda som“

Hl. metódou je metodická skepsa – postup v poznávaní skutočností: „Je možné o všetkom pochybovať, len o tom nemožno pochybovať, že pochybujem, lebo pochybovanie prebieha v mojej mysli a dôkazom mojej existencie je moja myseľ.“

1. za pravdivé považuje to tvrdenie, kt. je jasné a zreteľné
2. skúmaný problém musíme rozčleniť na jednoduchšie časti
3. pri výskume postupujeme od jednoduchšieho k zložitejšiemu
4. pri výskume si robíme dôkladne poznámky, výpočty,...aby sme si boli istí, že sme na nič nezabudli

BARUCH SPINOZA
=> základom ľud. poznania sú vrodené idey, kt. človek získava pomocou racionálnej situácie. Racionálna situácia sa opiera o vyšší rozum => intelektus

WILHELM LEIBNIZ
=> dielo Monadológia
Monády - sú substancie, je to nekonečný počet jednotiek bytia, sú to duchovné najmenšie čiastočky
Typy monád:

1. najnižšie temné alebo holé monády – tvoria podstatu neživého sveta
2. hmlisté monády – sú základom rastlinného sveta, majú schopnosť pociťovať
3. živočíšne monády – okrem schopnosti pociťovať majú schopnosť pamätať si
4. jasné monády – ľudská duša, majú schopnosť pociťovať, myslieť, sebauvedomovať si
5. monáda moná = Boh

IV.V EMPIRIZMUS

FRANCIS BACON
=> bol synom vysokého kráľovského úradníka, lorda – strážcu pečate.
=> Jeho prístup k poznaniu predstavuje jeho dovolávanie sa skúsenosti ako jediného spoľahlivého východiska poznania. Veda sa zakladá na skúsenosti a jej metodickom spracovaní.
=> jeho heslo je „Poznanie je sila.“ Tvrdí, že ľudské poznanie a ľudská moc sú jedno a to isté, a dodáva, že prírodu možno premôcť len poslušnosťou, t. j. rešpektovaním jej zákonov. Aby sme ich mohli rešpektovať, musíme ich poznať => nová metóda
2 základné kroky:

1. negatívny – Bacon kritizuje tzv. idoly, musí ich odstrániť
2. pozitívny – načrtáva vlastnú induktívnu metódu

IDOLY – prekážky a predsudky, kt. nám znemožňujú pravdivé poznanie.
4 idoly:

• idoly kameňa – tie ohraničenia poznania, kt. vyplývajú z ľudskej podstaty
• idoly jaskyne – chce vyjadriť skutočnosť, že každý subjekt je schopný vnímať iba cez „priezor“ vlastnej subjektivity
• idoly trhu – nesprávne pomenovanie vecí, v nedostatkoch medziľudskej komunikácie – aj pôvodne pravdivý poznatok sa prenosom skresľuje, deformuje
• idoly divadla – zakladajú sa na nekritickom preberaní názorov autorít. Ide o situácie, keď učenci pasívne reprodukujú názory „klasikov“

Ukazuje, že jednoduché zhromažďovanie faktorov ešte nie je indukciou, musí sa robiť metodicky, opierať sa o určité predpoklady a smerovať k odhaleniu „formy“, t. j. zákona skrývajúceho sa za daným súborom javov.

JOHN LOCKE
„TABULA RASA“ (Čistá doska)
=> ľudské poznanie je pri narodení tabula rasa, až skúsenosť píše na ňu poznatky

GEORGE BERKELEY
„ESSE EST PERCIPI“ (existovať, znamená byť vnímaný)
=> uznáva existenciu okolitého sveta, ktorý môže vnímať zmyslami
=> abstraktné pojmy u neho nie sú, lebo ich nemôže vnímať
=> existuje len to, čo môže byť vnímané a čo sa dá overiť skúsenosťou

DAVID HUME
=> hovorí, že ľudské vedomie disponuje určitým množstvom dát, dojmov, na základe ktorých si buduje človek svoju skúsenosť.

IV.VI OSVIETENSTVO

=> bojujú proti scholastike a náboženským poverám. Bojuje proti feudálnej vláde, propaguje reformy (premeny sveta), kt. sa môžu uskutočniť šírením vedy, osvety a vzdelanosti, kultúry a majú ich uskutočňovať vzdelaní panovníci. Vzorom vedy je mechanistická fyzika.

VOLTAIRE
=> vyzdvihuje rozum a hovorí: „rozum je najvyššia inteligencia sveta. Je staviteľom svet.“

J. J. ROUSSEAU
=> hlása návrat k prírode a vraví, že civilizácia kazí mládež a ničí mravy

CH. MONTESQUE
=> hovorí o prirodzených zákonoch. Aj príroda, aj spoločnosť sa riadi zákonmi, ktoré nepochádzajú od Boha ale vyplývajú z podstaty vecí.

LA MATTRIE
=> hovorí, že človek je spoločnosť aj mechanizmus

ENCYKLOPEDISTI: HELVÉTIUS
HOLBACH
DENIS DIDEROT
=> vydal Encyklopédiu vied, umenia a remesiel. Je to vedomosť zo všetkých oblastí vtedajšieho poznania. Bola prístupná pre prostý ľud.

IV.VII NEMECKÁ KLASICKÁ IDEALISTICKÁ FILOZOFIA

FRIEDRICH HEGEL
=> za základ sveta považuje absolútneho ducha. Vyvíja sa v troch stupňoch - TRIÁDA

1. TÉZA – absolútny duch sa tu nachádza v prapôvodnej forme, ako čisté absolútne bytie, dielo Filozofia ducha
2. ANTITÉZA – prechod čistého bytai do svojho protikladu – zhmotnenie – prechádza do prírody, dielo Filozofia prírody
3. SYNTÉZA
   a) subjektívny duch – uvedomovanie si seba samého - v človeku
   b) objektívny duch – uvedomovanie si celého národa – v spoločnosti
   c) absolútny duch – návrat do čistého absolútneho bytia – náboženstvo

Filozofia Hegela
=> hlavne myšlienky z filozofie dejín mali veľký ohlas najmä u štúrovcov: uvedomenie si svojbytnosti národa, uvedomovanie si slobody.


IV.VIII FILOZOFICKÉ SMERY 19. A 20. STOROČIA

19. storočie

POZITIVIZMUS
AUGUST COMTE

NOVOKANTOVSTVO
HERMAN COHEN

MARXIZMUS
KAROL MARX
FRIDRICH ENGELS

NÁBOŽENSKÁ FILOZOFIA EXISTENCIE
SOREN KIERKEGAARD

VOLUMTARISTISKÝ IRACIONALIZMUS (PESIMIZMUS)
ARTHUR SCHOPENHAUER

VOLUMTARISTICKÁ FILOZOFIA ŽIVOTA (INDIVIDUALIZMUS)
FRIEDRICH NIETZSCHE

VITALIZMUS
HENRY BERGSON

20. storočie

PRAGMATIZMUS
WILLIAM JAMES

ŠTRUKTURALIZMUS
C. LEVI – STRAUSS

POSTMODERNIZMUS
J. F. LYOTARD

NEOMARXIZMUS
J. V. STALIN
V. I. LENIN
BERNESEIN
KAUTSKY

FENOMENOLÓGIA
E. HUSERL

EXISTENCIALIZMUS
J. PAUL SARTRE
ALBERT CAMUS

NOVOTOMIZMUS
ETIEN GILSON