Kam potom ten svet speje? Ku genialite alebo do záhuby? A čo ak existuje mimozemská civilizácia, ktorá sa iba smeje nad úbohosťou nášho sveta? Možno sú to práve „nadľudia“. Poznajú nás, no nechávajú na pokoji. Dovtedy, kým im nenabúrame teritórium. Nemajú Američania tajné lietadlá, ktoré skúmajú ďaleký vesmír a my o nich nevieme? Možno NASA vie odpovede, no bolo by veľmi nebezpečné dať ich do obehu medzi ľudí. Veď iba taká vec, akou je dnes obyčajné CD, bola vynájdená už dávno pred uvedením na trh. Podľa mňa sa to v blízkej dobe nemáme šancu dozvedieť. Ak niečo je bude to tajnejšie ako prísne tajné a som aj celkom rád. Absolútne netúžim po svojom klone. Vesmír ma nikdy nefascinoval. No je krásne sa dočítať že sto rokov dozadu filozof menom Nietzsche sa zaoberal presne takouto otázkou. Samozrejme upravenou, nechcem povedať triviálnejšou. Podľa vtedajších možností.

Nadčlovek je ideál spomína Nietzsche. Ideál človeka? Každý môže mať svoj ideál. Keby Nietzsche žil a ja by som sa s ním stretol, možno sa nám nebudú páčiť názory, myšlienky. Každý by mal právo na svoj názor, svoju predstavu, obraz človeka. Môžem povedať, že poznám ideálneho človeka. Môže mi to niekto vziať? Či je to práve nadčlovek netuším ale je to pre mňa určite „vyšší človek“ ako niekto iný. A poznám ich viac. Každý ich pozná, alebo mal by. Priatelia. Nemyslel to Nietzsche práve takto? Dobrý priateľ to je ako „nadčlovek“. Rodina napríklad. Právo to definuje ako blízke osoby. Môžem povedať že moje blízke osoby právne sú vo filozofii vlastne „vyšší ľudia“. Vyšší pre mňa. Nechcel to tak Boh? Isteže, ľudia by si mali pomáhať navzájom, tak by sme cítili, že sme vysoko. Vysoko priam pri Bohu. Plní jeho múdrosti, viery. Boh nám dal vôľu. No my sa musíme s ňou naučiť narábať. Môžeme si pomáhať, no môžeme sa zaťať a nepomôcť nikomu. Tým si vlastne škodíme. Aspoň ja som to tak v živote zistil. Dobrí priatelia by si mali pomáhať navzájom. Istotne sa nájdu ľudia, ktorí to vedia dobre využiť, ale keby sme ich vyhľadávali a potom na nich nadávali život by nemal zmysel. Stratili by sme zmysel žiť. Preto nám ľuďom Boh dal aj vieru. Vieru v lepší život, v pekný život. Naplnený život láskou, porozumením a dobrom. Hocikto povie: „Ja už neverím v nič“. Nech sa na mňa nehnevá, ale ja mu neuverím. Podľa mňa každý človek verí. Nemusí to byť Boh. Nemusí veriť v Boha. Môže veriť v niečo čo ho riadi, čo je nad ním, pri ňom či vedľa neho. Môže veriť iba sebe, ale musí v niečo veriť. Inak by nežil. Verí, že príde lepší život, že sa ráno zobudí, že bude svietiť slnko. Verí.

Nietzsche ďalej spomína, že spoločnosť z nás nespraví lepších ľudí. Ani iné prostredie. Možno má pravdu. Ja ale nesúhlasím. Predsa nie je prostredie ako prostredie a spoločnosť ako spoločnosť. Je rozdiel ak malé dieťa vyrastá v parazitnej spoločnosti a prostredí, ako keď sa dieťaťu dostáva kopec lásky, nehy a porozumenia. Nemýľme si to s peniazmi. Veľa ľudí si myslí, že peniaze pomôžu deťom rozvíjať sa. Myslím si opak. Peniaze pôsobia ako útlm. Sú dôležité, to áno ale spôsobujú útlm vo výchove, v správaní, vlastne vo všetkých stránkach rastu dieťaťa.