Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch

Idey u Platóna a Lockeho

Senzualizmus je filozofický smer - názor, že jediným prameňom poznania sú zmyslové javy, pocity a vnemy. V zmyslovom nazeraní je aj pôvod aj overenie nášho poznania. Základný princíp senzualizmu vyjadril J. Locke v téze: Nič nie je v nášom rozume, čo by predtým nebolo v našich zmysloch.

GNOZEOLÓGIA - vychádza z empirizmu Bacona, senzualizmu Hobbesa, kritizuje Descartesovu koncepciu vrodených ideí. K Baconovmu "poznanie pochádza zo skúsenosti" Locke pridáva "skúsenosť vzniká z pocitov", (podľa neho sa poznávanie začína pôsobením vonkajšieho sveta na zmyslov. orgány, čím vznikajú pocity, vnemy). Tvrdí, že v ľudskom rozume sa nenachádzajú žiadne vrodené idey, ich zdrojom je skúsenosť. Vedomie človeka (pri narodení) prirovnáva k čistej doske (nepopísanej), TABULA RASA - až skúsenosť vrýva do nej znaky a to sú IDEY. /nezaoberá sa vecami, ale ideami o nich, kt. existujú v našom vedomí/
IDEY z hľadiska pôvodu delí na - VONKAJŠIE - styk vonkaj. sveta a zmyslov. = zmyslové vnemy (jablko - zelené, kyslé...

POCITY - VNÚTORNÉ - pozorovanie našich vnútorných stavov, seba analýza vnútor. procesov. ( pojem jablko) – REFLEXIE. Spolu tvoria celý duševný život človeka. "Pocity a reflexie sú jediné okná, ktorými vchádza svetlo do temných izieb nášho rozumu".
Z hľadiska zložitosti delí idey na – JEDNODUCHÉ pocity a vnemy, základný materiál nášho vedomia získané zmyslovou skúsenosťou a – ZLOŽENÉ spájanie, kombinácia, abstrakcia idey, pričom rozum nič nepridáva. /čím sú pojmy všeobecnejšie, tým sú obsahovo chudobnejšie!/ Locke chápe skúsenosť ako zmyslovú skús., jeho koncepcia (teoreticko-poznávacia) sa nazýva SENZUALISTICKÁ. /senzus lat. zmysel/

Locke sa zaoberá tiež problémom, do akej miery obsah našich ideí verne odráža vlastnosti, „kvality“ vonkajšieho sveta, v tejto súvislosti rozlišuje tzv. PRIMÁRNE kvality - kt. sú adekvátnym odrazom vlastností vonkajšieho sveta v našom vedomí. /ide o geometrické, mechanické vlastnosti: rozmer, pohyb, tvar.../zhoda s originálom. SEKUNDÁRNE kvality – väčšina vlastností nevyjadruje objektívny stav vecí, je výsledkom interakcie vlastností -Nič nie je v rozume. Napr. jablko – všímame si najprv tvar, veľkosť, obrysy

  • Vystupuje proti akýmkoľvek vrodeným ideám -Všetko čo vieme pochádza zo zmyslov – teda empíriou

Východiskom Platónovho učenia bolo učenie o ideách. Nazdával sa, že okrem sveta vnímateľného zmyslami existuje ešte svet ideí, ktorí je hierarchicky usporiadaný a na jeho vrchole je dobro ako najvyššia idea. Podľa Platóna boli idey večné, nemenné a nehmotné podstaty, ktoré mohol pochopiť iba rozum, ktorý sa vymanil zo zmyslových vnemov a povzniesol sa k čistému mysleniu. Ľudská duša pochádza zo sveta ideí a preto poznanie je iba rozpamätávaním sa. Platón tak postavil proti sebe dva úplne rozličné svety. Platónove dialógy môžeme rozdeliť do troch období tvorby: ranné, klasické a neskoré. Prvé práce v rannom období sú charakteristické pokusom udržať kontakt s filozofiou a Sokratovým dialektickým štýlom. Medzi diela ktoré zaraďujeme do rannej tvorby patria: Charmides (pokus definovať striedmosť), Lysis (diskusia o priateľstve), Protagoras (cnosť sa dá naučiť) a Ja o republike (diskusia o spravodlivosti). Diela klasickej a neskorej tvorby odrážajú Platónov vlastný filozofický vývoj, aj keď Sokrates naďalej zostáva hlavnou postavou v mnohých dialógoch. Do klasickej tvorby zaraďujeme: Gorgias (morálne otázky), Ospravedlnenie (Sokratova obrana), Phaedo (scéna Sokratovej smrti), Symposium (oslava krásy a lásky) a Republika (detailná diskusia o podstate spravodlivosti). Do neskorej tvorby patria: Parmenides (kritika teórie vzniku), Philebus (vzťahy medzi radosťou a dobrom), Timaeus (prírodné vedy a vznik sveta) a nedokončené Zákony (politické a sociálne otázky).

Sokrates tvrdí, že veci sa spoznávajú diskusiou, preto nič nenapísal. Platón ako Sokratov žiak začal šíriť ideu, že musí existovať niečo, čo je nad svetom.
Tvrdí, že máme pozvanie zmyslové nadzmyslové.

Dovtedy tvrdili, že celý svet poznáme zmyslami pozorovaním. Ĺudia si začali uvedomovať javy a súvislosti medzi nimi. Napr. Pytagoras tvrdil, že všetko sú vlastne presne vymedzené číselné obrazce. A potom pride Platón a začne tvrdiť, že to ako sa na svet pozerám ja nie je to isté ako sa naň pozerá človek vedľa mňa. Teda hovorí, že v samotnom zmyslovom svete (v tomto) existuje ešte niečo nadzmyslové.

A to nazýva IDEA.
Práve idea má na svedomí fakt, že veci medzi sebou súvisia. Zmyslovým poznávaním poznávam svet, ktorý nazývali v gréčtine KOZMOS. Je to všetko stvorené okolo nás. Predtým filozofi hovorili: Tento kozmos vznikol z nejakej príčiny, hľadali príčinu. Prvotné vysvetlenia príčiny boli toho typu, že na začiatku všetkého bol nejaký praprincíp, ktorý nazývali napr. arché, alebo na začiatku všetkého bola voda...

Ale príčina, ktorá sa hľadala pre kozmos, bola príčina života - príčina, ktorá dala do pohybu všetko ostatné. Grécki filozofi si začínajú uvedomovať, že všetko okolo nás sa mení, všetko sa hýbe - panta rei. (pojmy priestor, čas a jeho dĺžka a úsek definuje až Aristoteles). Filozofi pred Platónom prišli na to, že človek má zmysly a na základe zmyslov si vytvára obraz o svete. Toto poznanie bolo absolútne subjektívne.

Platón keď hovorí o opise sveta alebo kozmu, tak sa opiera o prvú vec o IDEY = prvotné poznania vecí, podstaty, duchovné všeobecné určenia, ktoré nie sú materiálne, ale duchovné. Sú nadčasové, nevznikajú, nezanikajú, sú nemenné, večné. Sú mimo času a priestoru. Sú vlastné všetkým bytostiam. Je to niečo nadzmyslové, niečo, čo nepoznávame zmyslami. Zmyslami poznávame realitu, ktorá je pominuteľná.

Idea je niečo, čo je spoločné (príklad pohár) Ale jedna vec je idea (pohár, ktorý si predstavím keď sa povie pohár) a druhá vec je samotná existencia (konkrétny pohár, ktorý je predo mnou - vidím ho, teda poznávam zmyslami).

Rozdiel medzi ideou a existenciou sa nazýva BYTIE. Toto je dôležitý bod Platónovej filozofie, kde rozlišuje ideu a látku (hmotu). Hlavnou myšlienkou Platóna: svet poznávame ideami. Celý svet sa skladá z ideí, a my keď poznávame pohár, tak nepoznávame tento konkrétny pred nami, lebo ten sa stále mení, ale poznávame ideu pohára. Čo sa stane, keď sa idea stane skutočnosťou? Nato, aby sa idea (to čo máme v hlave) stalo skutočnosťou je potrebná hmota (matéria). Ale pýta sa ako všetci filozofi pred ním: Odkiaľ to všetko pochádza? Platóna ani tak netrápi, že niečo existuje, pretože to je relatívne, pomíňajúce sa. Ale odkiaľ sa berie idea.(my vieme, že toto je pohár, odkiaľ? lebo nám to niekto predtým povedal, ale Platón by povedal, že je to pohár iba preto, že my sme to nazvali pohárom). Platón tvrdí, že všetko pochádza zo skupiny ideí, ktorá je princípom celého sveta, pohybu, systému a organizácie. Všetko sa skladá z niečoho jednoduchšieho a na začiatku všetkého je niečo jednoduché, prvotné. Za najvyššieho nad všetkým považuje BOHA. Pretože sa musel zmieriť s faktom, že idea sa nedá poznať zmyslami, že niečo prekračuje ľudské zmysly a chápanie. EIDOS = je to obsah všeobecného pojmu idea je vo všeobecnosti - napr. idea všetkých pohárov, nie toho nášho konkrétneho základný obsah ideí, ideál

REMINISCENCIA DUŠE odpoveď Platóna na zákl. otázku (horná) idea
konkrétne eidusy
okrem toho, že niečo poznávam pozorovaním, je tu ešte niečo, čo viem aj bez toho vrodené idey. Sú tu určité princípy, na ktoré si človek spomenul.= rozpamätávanie sa na idey (poznatky) už poznané ešte pred narodením
(Každý objaviteľ je vlastne prvý, ktorý si na to - svoj objav - spomenul, keďže všetci všetko vieme, lebo sme to poznali v hlavnej idee. Rozpamätávanie závisí od možností, ktoré sú človeku vytvorené - viď dnes vedenie talentov) Platón tvrdí, že nič sa nedá zničiť. (Keď zničím ten pohár, nezničím jeho ideu.) A tak to je podľa neho aj s človekom → REINKARNÁCIA DUŠE Teda princíp človeka: jeho idea (duša) sa vždy vracia do matérie. Je to kolobeh duše, o ktorom hovorí hinduizmus. Ale prečo duša koluje, to Platón nevedel. U neho je všetko cyklus nekonečný (večný), pretože neexistuje čas. Pre Platóna nebeží čas, teda všetko existuje len v danom momente a vždy, nič sa nemení. Podľa Platóna človek vzniká tak, že akási nebeská iskra sa odlúči od hlavnej idey, spadne na zem, kde pojala matériu (hmotu) a vytvorila človeka. Keď zahynie telo, idea sa vracia späť.

Dualizmus u Platóna
u človeka odlišuje stránku materiálnu (menejhodnotnú, premenlivú) a duševno (trvácne, honosné, dokonalé).
Dnes sa hovorí v kresťanskej viere, že sme síce dva princípy (telo a duša) ale rovnocenné. U Platóna je telo menej. Nevýhoda Platónovho ponímania sveta: duša sa vracia do veľkej idey, kde sa potom neodlišuje od ničoho iného, stráca konkrétnosť (v kresťanstve sa nestráca personalita duše) Prečo sa z Platóna vyvíja smer, ktorý sa nazýva IDEALIZMUS? pretože Platón vyberá len ten najdokonalejší základ - ideu, zovšeobecňuje (strata konkrétnosti, subjektivity - príklad pod všeobecným pojmom kôň si predstaví každý iného koňa)


Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk