Platón rozoberá telo a dušu v spojitosti s krásou. Duševná krása je pre nich vždy nadradená.

V spise Symposion (Hostina) Platón spomína legendu, podľa ktorej kedysi na zemi žili tri pohlavia: muži, ženy a hermafroditi. Hermafroditi boli veľmi silní, cítili sa ako bohovia, čo viedlo k tomu, že sa postavili proti obyvateľom Olympu. Bohovia sa nahnevali a rozhodli sa, že strestajú všetkých rovnako. Rozťali teda všetky pohlavia na dve polovičky. Odvtedy každá polovica hľadá svoju chýbajúcu súčasť. Polovičky mužov hľadajú svoje mužské polovičky, ženské polovičky svoj ženský doplnok, kým mužské časti hermaforditov ženskú polovičku a ženské polovičky zase mužské.

Lásku medzi mužom a ženou si Platón neveľmi cení; nazdáva sa, že láska medzi rovnakými pohlaviami je čosi významnejšie, čistejšie, nezištnejšie, pretože človeka nesputnávajú rodinné povinnosti a môže sa tak venovať sebakultivovaniu, veciam verejným, alebo, a to je obzvlášť vznešené, vzdelávaniu svojho partnera. Pretože podľa Platóna sa skutočne hlboká, vrelá láska prejavuje v prvom rade v tom, že milujúci sa snaží milovaného všemožne „dovzdelávať“, pozdvihnúť na svoju duchovnú úroveň.
Platónova koncepcia nesmrteľnosti v dialógu Symposion a renesančné Shakespearove Sonety spolu
úzko súvisia.

Obe diela sa pokúšajú prekonať moc času a ľudskej  smrteľnosti tvorivou silou ľudskej plodivosti. Splodiť potomka – to je cesta, ako si zaistiť nesmrteľnosť. Pojem „potomok“ má však u Platóna a rovnako aj u Shakespeara hlbší zmysel. Nie je to len dieťa, ale aj umelecké dielo, báseň, akýkoľvek krásny výtvor, dokonca všetko, čo je splodené s Krásou samotnou. Krásne veci by mali pretrvať, mali by transcendovať hranice času, mali by byť priam „božské“. Termín označoval najskôr „spojenie urodzenosti pôvodu a udatnosti v boji“. Krásny človek nie je ani podľa Platóna len muž či žena krásnej fyziognómie. Hovorí aj o krásnej duši. Ale ani to nie je všetko: človeka predsa charakterizujú aj krásne (ušľachtilé) činy, civilizované alebo kultúrne spôsoby. Človeka robia krásnym krásne rozhodnutia, zákony a krásny spoločenský život, krásna veda a krásne poznatky.

Napokon, nejde tu ani tak o krásneho človeka, ale o samotnú Krásu, o ideu. Kráse samotnej nemožno prisúdiť tvar, nič, čo by ju obmedzovalo. Ona expanduje, slobodne a neobmedzene sa rozpína. Stupne, po ktorých Platón kráča, vedú od telesného k psychickému, odtiaľ ku krásnym skutkom a tvorbe zákonov, a cez krásne poznanie dospieva až k samotnej idei Krásy. Krásu treba hľadať. Čo znamená plodiť s Krásou? Aké to dieťa nesmrteľnosti sa zrodí z takýchto rodičov – zo smrteľného človeka a večnej Krásy? Prvé, čo nám azda zíde na um, je umelecké dielo. Krásne dielo (a ním je aj krásny život, krásne a hrdinské činy, šľachetná správa spoločnosti…) je dieťaťom človeka a Krásy? Je to možné. Ale ak by bolo materiálne umelecké dielo hľadaným potomkom, mohlo by ním byť aj všetko na predchádzajúcich stupňoch: krásna duša s krásnymi myšlienkami a úmyslami, s krásnym poznaním. Navyše, mohla by ním byť aj krásna tvár muža či ženy, krása novorodenca, v dieťati sa možno zachrániť, a ak nie v dieťati, tak aspoň vo verši. Veď toto všetko možno utvárať spolu s Krásou.

Krása môže byť relatívna, ak krásni ľudia konajú negatívne, alebo naopak, i ľudia esteticky neideálny sú schopný konať krásne veci, či už zhýralí umelci, alebo politici. Ak je cieľom lásky a túžby len splodenie detí, potom sa to ukazuje ako nedostatočné, lebo narodením dieťaťa by sa láska uspokojila a vytratila. Oveľa hodnotnejšie je vytvárať si vzťah k duši a krásnym myšlienkam
druhej bytosti. Ale ani to nestačí. Obdivovať teda činy druhého? Jeho diela? Jeho slávu? Jeho múdrosť?

Stále to nie je dosť. Platón poukazuje na viac, na samotnú Krásu, ktorá nie je vlastnosťou žiadneho  človeka, ale každý má na nej účasť. Vymyká sa dotyku a vlastneniu, je nesmrteľná a božská. Láska medzi mužom a ženou, ktorá nie je vymedzená konkrétnym cieľom, sa vtedy môže stať silnou ako smrť