MATERIALISTICKÍ FILOZOFI 5. ST. P.N.L.
Úspešné poznatky sa šírili s rozvojom materialistickej filozofie. Myslitelia 5. st. p.n.l. sa už viacej neuspokojujú s tvrdením, že je jediný materiálny základ sveta, ale kladú si otázku hmotnej skladby. Empedokles odvodzoval všetky prírodné javy zo štyroch hlavných hmotných prvkov : zeme, vody, vzduchu a ohňa, celý svet je spojením týchto štyroch prvkov.
Anaxagoras riešil túto otázku pomocou učenia o "zmenách" všetkých látok, ktorými rozumel súrodé hmotné častice, ktoré sa navzájom spájajú. Vzájomnými spojeniami potom vznikajú telesá podobné týmto časticiam : z kvapiek krvi vzniká krv, z čiastočiek mäsa - mäso, atď. Slabinou Empedoklovho a Anaxagorovho učenia bola predstava, že sú to sily, ktoré uvádzajú do pohybu častice hmotnej látky. Anaxagoras považoval túto silu za NUS - svetový rozum, ktorý však vymedzil ako najjemnejšiu a najľahšiu hmotnú látku. Empedokles vysvetľoval pohyb hmoty pôsobením dvoch síl - "priateľstva" a "nenávisti", ktoré vraj spôsobujú spájanie a rozpájanie hmotných prvkov. Oveľa dôslednejší boli už grécki atomisti, v ktorých učení dosiahla antická materialistická filozofia svojho vrcholu. Učenie o atómoch - nedeliteľných časticiach hmoty - hlásal ako prvý Leukippos a ďalej ho rozvinul Demokritos.
Základom učenia gréckych atomistov sú dve hlavné zásady : 1.) svet sa skladá z kvalitatívne rovnakých, nedeliteľných atómov, ktoré sa líšia len svojou veľkosťou a tvarom (t.j. kvantitatívne) a z prázdneho priestoru, v ktorom sa atómy mechanicky pohybujú 2.) všetky javy nevznikajú náhodne, ale sú podmienené nutnosťou.
Tým, že atómy na seba narážajú a zase sa odpudzujú, že sa spájajú a rozpájajú, vznikajú veci. „A nie nevzniká z nieoho ani nezaniká v nie" - týmto výrokom Demokritos prvýkrát vyslovil s takou istotou myšlienku o večnosti hmoty, ktorá ešte dnes tvorí základ materialistického chápania prírody. V oblasti teórie poznania bol Demokritos bezvýhradným materialistom, avšak otázku dialektického vzťahu zmyslového vnímania a rozumového myslenia nerieši. V oblasti spoločenských javov dospieva Demokritova filozofia k tomu, že uznáva úplnú závislosť človeka na prírode. Svojím politickým zmýšľaním bol Demokritos stúpencom umiernenej demokracie. Anaxagoras tvrdil, že Slnko a ostatné hviezdy nie sú nie iné ako rozžeravené kamene. Mesiac je podľa Demokrita kamenná masa pokrytá horami práve tak, ako je aj Slnko obrovský balvan, ktorý sa otáčaním rozžeravil.
SOFISTI
V boji medzi antickým materializmom a idealizmom došlo hlavne v Aténach, ktoré boli v 5. a 4. st. p.n.l. hlavným strediskom intelektuálneho života celého Grécka. Upevnenie demokratického zriadenia v Aténach, rozvoj súkromnovlastníckych vzťahov, živé styky s mnohými gréckymi mestami, ustavičné styky s inými národmi - to všetko vytvorilo priaznivé podmienky pre činnosť tzv. sofistov ("učiteľov múdrosti"). Napätý politický zápas, prejavujúci sa v ustavičných debatách v ľudovom sneme a na súde, vyvolával záujem o otázky práva, štátu a morálky. Tento boj si žiadal aj zvládnutie rečníckeho umenia "rétoriky" a umenia viesť spor. Týmto novým potrebám vychádzali v ústrety práve sofisti, ktorí cestovali z jedného mesta do druhého a za peniaze - niekedy i dosť veľké - učili svoje umenie každého, kto ho chcel ovládať.
Pre sofistov je charakteristický záujem o problémy ľudského poznania. Predstaviteľ tzv. staršej sofistiky Gorgias vyslovil tvrdenie, že je možné úspešne dokázať to, že svet sa nedá poznať, ako to, že vôbec existuje. Georgiov súčasník Protagoras popiera existenciu pravdy, ktorá je nezávislá na ľudskom poznaní. „Človek je mierou všetkých vecí, existujúcich ak existujú a neexistujúcich ak neexistujú". „Zmysly sa nemôžu mýliť a preto majú pravdu všetci ľudia a právd je toľko, koľko je ľudí". V oblasti spol. vzťahov považoval Protagoras v súhlase so svojimi polit. názormi za pravdu to, že sa zdá byť pravdou väčšine občanov. Protagoras mal ako skeptik, ktorý popiera existenciu objektívnej pravdy, pochybnosti dokonca o existencii bohov.
Ak bol Protagorov skepticizmus v mnohých ohľadoch odrazom naliehavej nutnosti odstrániť prežité tradičné predstavy, tak filozofické učenie tohto vynikajúceho gréckeho sofistu bolo samo o sebe ústupom od materializmu a tajilo v sebe možnosti pre reakčné zámery. Protagorova ďaľšia téza znela : „Človek je mierou všetkých vecí".
O učení mladších sofistov sa nám dochovali len skromné správy. Niektorí z mladších sofistov boli blízki záujmom a názorom demokratických vrstiev. Rozšíril sa u nich pojem "prirodzeného práva". Lykofron považoval urodzený pôvod za výmysel. Najďalej zo všetkých pokročil v tomto smere Antifon. Napísal spis "O pravde", v ktorom hovorí : „Všetci sme od prírody rovnako zrodení, aj barbari, aj Gréci".
SOKRATES
Skepticizmus a krajný relativizmus, ktoré sa rozšírili medzi sofistami, otvoril cestu novému filozofickému smeru, ktorý sa snažil vyriešiť problém poznania zo stanoviska dôsledného idealizmu. Základy tohto smeru položil Sokrates (469-399). Sokrates prešiel školou sofistov. Za zdroj opravdivého poznania prehlásil vnútorné sebapoznanie („poznaj seba samého").
PLATÓN
Sokratov žiak a stúpenec Platón (429-347) založil v Aténach okolo roku 385 filozofickú školu, ktorá bola známa pod menom AKADÉMIA. Filozofické názory Platóna a jeho žiakov sú najnázornejším príkladom objektívny idealizmu. Podľa Platónovho učenia je zmyslové bytie, materialistický svet jedine tieňom skutočného sveta, naproti tomu pravé bytie sa prejavuje vo vecných a nemenných ideách. Podľa Platóna môže človek tieto objektívne existujúce idei poznávať len preto, že jeho vlastná nesmrteľná duša bola pred vtelením vo svete ideí a preto môže chápať idei v rozpomenutí.
Vo svojom diele "Ústava" rozvíja Platón utopickú teóriu o ideálnom štáte. V tomto ideálnom štáte majú riadenie občianskej občiny vo svojich rukách filozofi, ktorí nemajú ani rodinu, ani súkromný majetok. Občania ideálneho mestského štátu sa delia na vojakov, ktorí žijú spolčene a prostý ľud (remeselníci, roľníci), ktorí sa svojou prácou majú starať o vyššie spoločenské vrstvy.
ARISTOTELES
Platónov systém kriticky rozobral Aristoteles (389-322), najväčší mysliteľ staroveku. Aristoteles vystúpil proti hlavnej zásade všetkej Platónovej filozofie. Podľa jeho názoru nemôžu Platónove idei vysvetliť ani príčiny vzniku, ani príčiny zmien zmyslovo vnímaných vecí. Preto tiež nie je dôvod, aby sme v Platónových ideách hľadali nemenné podstaty všetkých vecí, alebo dokonca tvrdili, že veci majú od ideí vlastné bytie.
V teórii poznania uznáva Aristoteles proti Platónovi za zdroj správnych predstáv o tomto svete zmyslové vnímanie mimo nás jestvujúceho objektívneho sveta. Za aktívnu prapríčinu procesu poznania považoval Aristoteles rozumnú dušu nezávislú na tele. Hmotu pohybu považuje za pasívnu a beztvarú, avšak aktívnu prapríčinu pripisuje úplne nehmotnej forme, ktorá pôsobí na hmotu ako na nehybnú masu a pretvára ju. Preto dospieva Aristoteles k pojmu prvého hýbateľa v prírode - k "forme všetkých foriem", ako k základnej prapríčine a zároveň konečnému cieľu všeobecného vývoja, t.j. k bohu. V sociálnych otázkach zastáva Aristoteles úplne stanovisko otrokárskeho rádu: otroctvo považuje za prirodzený stav pre "barbarov", súkromné vlastníctvo má za základ panstvo plnoprávnych občanov.
HISTORIOGRAFIA -
HERODOTOS, THUKYDIDES
Významným medzníkom v rozvoji historických vied v 5.st. bolo dielo Herodota Halikarnasského, ktorému dala antická tradícia čestný názov "otec dejepisu". Herodotos mnoho cestoval, navštívil krajiny Blízkeho východu, brehy Čierneho mora a žil vo Veľkom Grécku. Hlavným cieľom jeho diela, ktoré bolo neskôr rozdelené na 9 kníh podľa poetu Múz, bolo podať výklad dejín grécko-perzských vojen. Prvé štyri knihy sú venované prevažne dejinám Východu, I. a III. knihy dejinám Asýrie, Babylonu a Perzie, II. kniha dejinám Egypta a IV. kniha Skythii.
Tieto knihy boli akýmsi úvodom k hlavnej časti jeho diela a mali objasniť dejiny vzájomných vzťahov medzi Grékmi a "barbarmi" v období pred grécko-perzskými vojnami. V jeho diele sa už objavilo neskoršie tradičné delenie sveta na tri diely: Európu, Líbyu (Afriku) a Áziu.
Do prvých kníh Herodotovho diela je vložených mnoho jednotlivých epizód, ktoré majú ráz samostatných noviel. Herodotos veľmi jemne zdôrazňoval ich samostatnosť, čo sa tiež prejavilo ako vo zvláštnostiach štýlu, tak aj v legendárne rozprávkovom podaní obsahu. Herodotos sám týmto legendám akosi zvlášť neveril a používal ich len ako umelecký prostriedok k oživeniu svojho rozprávania. Vrcholom starogréckej historiografie boli Thukydidove (460-ľ95) "Dejiny" (v ôsmych knihách), venované peloponézskej vojne, ktorej sa Thukydides osobne zúčastnil ako jeden z aténskych stratégov. Svoje dielo doviedol Thukydides až k jeseni roku 411 a len smrť mu prekazila, aby ho dokončil. Xenofón, aténsky aristokrat-spartanofil, ktorý slúžil ako žoldnier v perzskom vojsku, vo svojich spisoch idealizuje oligarchické a monarchické zriadenie a vystupuje ako ochranca "tradičného" poľnohospodárstva.
REČNÍCKE UMENIE
Nutnosť vystupovať pred spoluobčanmi s výkladom názorom a politického programu, ostré debaty v ľudovom sneme a časté súdne konania prebudili zvláštny záujem o rečníctvo (rétoriku). Krasorečnenie sa v Grécku cenilo veľmi vysoko a rečníci svoje reči nielen prednášali, ale vydávali ich aj písomne. Vzor súdneho krasorečnenia sú reči, ktoré predniesol Lysias.
Vynikajú jednoduchosťou a stručnosťou, lebo dĺžka doby povolená pre výstup sa určovala vodnými hodinami (klepsidrou), čistotou jazyka, ktorý neužíva archaizmov alebo neologizmov. Lysiove reči sú verným obrazom spôsobu života a mravov v Aténach: k čitateľovi približuje invalida, ktorému vzali podporu, žalobcu uplatňujúceho nároky na nedospelé deti, ktoré okradol poručník, muža, ktorý zo žiarlivosti zabil svojho soka,... Úplne inej povahy sú slávnostné reči Sokratove, určené pre verejné zasadania. Sokrates bol majstrom dlhých rečníckych periód, ktoré vynikali logickým a rytmickým členením. Statočným obrancom demokratických zásad bol Demostenes, najväčší rečník staroveku. Bol jedným z najnebezpečnejších a najhúževnatejších odporcov Filipa II.
GRÉCKA LITERATÚRA V 5. A 4. ST.PNL. DIVADLO
5. a 4. st. je charakterizované rozvojom tragédie a komédie, t.j. lit. žánrov, ktoré sú spojené s divadlom. Divadlo v Grécku vznikalo z kultových obradov spojených s oslavami Dionýza, boha umierajúcej a znova sa rodiacej prírody, ochrancu vinárstva. Zvláštne zariadenie ("enkyklema"), umožňovalo zjavenie bohov a hrdinov, vznášajúcich sa vo vzduchu, ktorí vnášali do deja nečakané rozuzlenie. Predstavenia spravidla riadil sám autor tragédie alebo komédie. Ten aj často vystupoval ako herec, ale zbor, ktorého účasť bola vo všetkých oblastiach gréckeho umenia nepostrádateľná, pripravovali tzv. "choregovia" na svoj vlastný náklad ako čestnú verejnú povinnosť - "liturgiu". Aténski občania dostávali zo zvláštnej pokladnice "theorikon" - zvláštny finančný príspevok k návšteve divadla. Aristoteles vo svojej "Poetike" hovorí, že námetom tragédie musí byť významná udalosť. Tragédia nerozpráva len o náhodnej, ojedinelej udalosti.
Ojedinelá udalosť býva v tragédii zobecnená. Vzrušujúca výraznosť obrazov klasickej gréckej tragédie, prísnosť a dokonalosť formy, boli príčinou toho, že postavy tragických hrdinov starého Grécka žili ďalej pre mnoho storočí v literatúre európskych národov. Takými postavami sú Prometheus, Oidipus, Faidra a Ifigenia. Tragici čerpali námety pre svoje diela spravidla z mytológie, ale niekedy sa obracali k námetom z udalostí historických. Tak jeden z prvých aténskych autorov tragédií Frynichos, čoskoro potom, ako Peržania vyvrátili Miletos, uviedol na scénu tragédiu "Dobytie Miletu" a po víťazstve nad Peržanmi u Salaminy tragédiu "Foinieanky", v ktorých sa oslavoval Themistokles.
AISCHYLOS
ďalší rozvoj tragického žánru je spojený s menami troch veľkých aténskych básnikov - Aischyla, Sofokla a Euripida. Z 90. tragédií, ktoré podľa správ starých autorov Aischylos napísal, sa nám zachovalo celkom len 7. Napriek tomu, že v týchto tragédiách používa Aischylos tragické námety, reaguje i na veľmi aktuálne otázky svojej doby. Napr. v trilógii "Oresteia", ktorá sa skladá z tragédií "Agamemnon", "Choeforoi" a "Eumenides", je hlavným námetom boj medzi odumierajúcim materským právom a víťazným právom otcovským. V tragédii "Upútaný Prometheus" podáva Aischylos obraz odbojného titana, ktorý uniesol z neba božský oheň a ktorý naučil ľuďom umenia Krutý boh Zeus ho dal za to prikovať ku skalnému útesu. Prometheova postava bola mnoho storočí posilou pokrokovým činiteľom v boji proti reakcii.
Tragédia "Peržania", v ktorej Aischylos použil aktuálny historický a nie mytologický námet, opisuje triumf Athéneanov nad Peržanmi a obsahuje tiež podrobný opis salaminskej bitky. V starej tragédii bol hlavnou jednajúcou osobou zbor, ktorý hovoril s jedným hercom, Aischylos však po prvýkrát zavádza súčasný výstup dvoch hercov a tým vytvára herecký dialóg, ktorý nie je závislý na zbore a ktorý sa potom začal rýchlo vyvíjať na úkor zborovej časti.
S O F O K L E S
Sofokles bol Periklovým súčasníkom. Bol nielen básnikom, ale aj štátnikom, r.440 zastával spolu s Periklom funkciu stratéga. Z početných (podľa tradície 120) diel sa nám zachovalo 7 tragédií a jedna satirická dráma. Najznámejšie sú tragédie s námetmi prevzatými z Tébskeho cyklu - "Kráľ Oidipus" a "Antigona". V tragédii "Kráľ Oidipus" predpovedá delfská veštiareň, že Oidipus, syn tébskeho kráľa Laia a kráľovnej Iokasty, zabije svojho otca. Preto ho v detstve rodičia odhodia. Keď Oidipus vyrástol bez toho, aby o tom vedel, zabil svojho otca, ktorého náhodou stretol a pohádal sa s ním. Keď prechádzal Tébami, oslobodil sa od lačnej obludy Sfingy, stal sa kráľom Téb a manželom kráľovskej vdovy a vlastnej matky Iokasty.
Po uplynutí 15 rokov, keď je Oidipus otcom štyroch detí, vyjde pravda na povrch. Iokasta spácha samovraždu a Oidipus sa oslepí. Základom tejto tragédie bola Sofoklova predstava o význame osudu v živote ľudí. V gréckej tragédii je otázka osudu jednou z ústredných otázok. Práve to, že grécka tragédia predvádzala človeka v boji s osudom, bolo dôkazom sily človeka, jeho hrdinstva a slobody. V "Antigone" ospevuje zbor silu človeka, ktorý premáha prírodu. Za búrlivého vetra sa človek odvážne vydáva na more, podriaďuje svojej vôli hejná vtákov, lesných zvierat a rýb, brázdi pluhom pôdu.
Dej gréckej tragédie sa stával zložitejším a rozširovali sa námety. V Sofoklových tragédiách vystupujú už traja herci, aj keď naďalej prevláda striedajúci sa dialóg dvoch osôb. Uvedenie troch hercov umožnilo zosilniť kontrasty, okrem konfliktu dvoch hrubých antagonistických síl sa tu objavuje tretia, nápadne sa odrážajúci prvok - mierna povaha. Traja herci hrali viacero úloh, takže jednajúcich osôb v tragédii bolo viac než hercov. Zároveň s dejovými zápletkami sa stali zložitejšie i povahy jednajúcich osôb.
ARISTOFANES
V porovnaní s tragédiami a satirickou drámou mala aténska komédia v 5.st. ďaleko vyhranenejší polit. charakter a živo reagovala na politické udalosti. Zárodky tohto žánru sú obsiahnuté v dedinských slávnostných sprievodoch k pocte Dionýza, ktoré boli sprevádzané žartovaním a vtipkovaním. Na rozdiel od tragédie, ktorá čerpala svoje námety spravidla z tradičných mytologických povestí, bol námet komédie výplodom fantázie, umeleckého výmyslu. Pre komédiu nie je prepísaná jednota miesta, ktorá sa tak presne zachovávala v antickej tragédii: dej sa rýchlo prenáša z mesta na dedinu alebo dokonca zo zeme na nebo. Z polit. komédií z 5.st. sa nám zachovali jedine komédie Aristofana (446-ľ85).
Aristofanes napísal asi 44 komédií, zachovalo sa však len 11. V týchto komédiách sú výrazne zachytené polit. názory autora, ktorý stál na strane antického roľníctva, privádzaného na mizinu nesvármi, súčasne bol nespokojný i s dobrodružnou politikou súčasných vodcov "radikálnej demokracie". Proti Kleonovi vystupuje v komédiách "Jazdci" a "Babylóneania". V satire "Osy" zosmiešňuje "radikálnu demokraciu". V komédiách "Archaoania", "Mier" a "Lisystrate" vystupuje proti vojne, ktorá priniesla ľudu veľké útrapy. V komédii "Vtáci" vystupuje štát, ktorí si vtáci vybudovali zo vzduchu. V "Lisystrate" vyhlasujú ženy po celom Grécku vzburu proti mužom. T
aké fantastické situácie boli jedným z prostriedkov, ktoré dovoľovali v zostrenej a priehľadnej forme hovoriť o aktuálnych polit., umeleckých a mravných otázkach. V komédii "Žaby" zosmiešňuje vtedajšie lit. smery, v komédii "Oblaka" sa vysmieva sofistom. Ako umelec je Aristofanes veľký realista. Spojuje britkú polit. tendenčnosť a nemilosrdný pozorovací talent satirika so všeobecne platnými tvárnymi prostriedkami ľudového divadla. Jeho jazyk a lit. prostriedky sú pozoruhodné svojou rozmanitosťou. Vedľa paródií slávnostného jazyka dithyrambou, epickej poézie, jazyka rečníkov, veštiarne a dramatických básnikov, používa ľudové slová a komicky pôsobiace novotvary. Komickosť je zosilnená umeleckými prostriedkami, ktoré nečakane porušujú scénickú ilúziu, napr. herec, vznášajúci sa vo vzduchu sa obracia na divadelného sluhu, ktorý riadi stroj a žiada ho, aby ho nenechal spadnúť.
VÝTVARNÉ UMENIE A ARCHITEKTÚRA
5. a 4. st. bolo dobou skutočného rozkvetu gréckeho výtvarného umenia. Rozvíja sa po prvýkrát v dejinách ľudstva umelecká tvorba na základe uvedomelého realizmu. Grécki umelci, ktorí brali svoje postavy zo skutočného života a ktorí vyjadrovali najpokrokovejšie myšlienky svojej doby, vytvárajú grandiózne diela, ktorými sa neskôr inšpirovali najväčší predstavitelia svetového umenia, ktorí ich napodobňovali. Diela veľkého gréckeho maliari Polyglota (pol. 5.st.) mali vplyv po celé 5.st. nielen na maliarstvo, ale aj na sochárstvo. Z Polyglotových fresiek, ktoré zdobili tzv. Pestrú stou (stoa poikile) v Aténach, sa nám nezachovala ani jedna. Polygnotos prvýkrát vytvoril zložité kompozície s mnohými postavami a použil k tomu najdramatickejšie námety z gréckej mytológie a dejín.
Sochári tohto storočia upustili od schematického a nehybného podania ľudskej postavy. Grécka plastika dosahuje klasickú dokonalosť už okolo pol.5.st. v dielach troch najslávnejších sochárov : Myrona, Feidiasa a Polykleita. Myron sa preslávil sochami víťazných atlétov zo závodov, zachovali sa kópie jeho "Diskobola" a niektorých postáv zo súsošia "Athena a Marsyas". Polykleitos sa pokúšal stanoviť systém matematicky presných proporcií ľudského tela. I keď bol veľmi obľúbený, jeho súčasníci mu vytýkali istú jednotvárnosť. Druhá pol.5.st. je významná veľmi dôležitou zmenou vo výtvarnom umení : maliari Apollodores z Atén, Zeuxis z Herakleie a Parrhaios z Efezu, vypracovali v snahe vytvoriť ľudské obrazy lineárnu a vzdušnú perspektívu, polotieoové modelovanie i jemnejší a bohatší kolorit.
Majstrovským dielom svetového staviteľstva je jednotný komplex budov na Aténskej Akropole, ktorý vznikol v druhej pol. 5.st. Tento komplex vybudovali najlepší majstri. Za Perila vybudovali chrám Atény - Panny: Parthenon. Hneď za ním boli postavené mramorové Propylaie a neveľký chrám Nike Apteros - Bezkrídleho víťazstva. O niečo neskôr bol postavený chrám Erechtheion. Akropolský komplex harmonizuje s okolitou prírodou. Budovy sú obrátené k divákovi pod istým uhlom. Neexistuje tu matná symetria a jednotvárne opakovanie detailov. V ľavom krídle Propylaí bola zbierka obrazov. Na námestí akropoly sa vypínala obrovská socha Atény - bojovníčky. Pri priblížení k Parthenonu bolo vidieť na frontonoch súsošia s mytologickými výjavmi, ktoré mali priamy vzťah k Aténe: zázračné zrodenie Atény z Diovej hlavy, Aténin spor s Poseidonom... Vo vnútri chrámu sa týčila socha zo zlata a slonoviny, taktiež vytesaná Feidiom.
HELENISTICKÁ FILOZOFIA 5.ST.PNL.
E P I K U R O S
Najväčším predstaviteľom materializmu v tejto dobe bol Epikuros. Základnou myšlienkou, ktorá prenikala celé Epikurove učenie, bolo učiniť človeka nezávislým na osude. Prostriedkom pre vyriešenie tejto úlohy bolo individuálne zdokonalenie seba samého. V mene tohto cieľa navrhoval zdržať sa aktívnej polit. činnosti. Jeho apolitickosť však nevyjadrovala zásadnú ľahostajnosť k osudu spoločnosti a k soc. problémom.
Záujmy ľudí si odporujú, učil Epikuros, ale rozumné pochopenie svojich záujmov núti ľudí k spolčenému životu v spoločnosti a ku snahe vyhnúť sa vzájomným krivdám. Prijal veľké myšlienky Demokritove o materiálnej podstate sveta. Na rozdiel od Demokrita však rozlišoval atómy podľa váhy. Uznával už nielen priamočiary pohyb atómov vo voľnom priestore, ale aj samovoľné odchýlenie od priamej čiary.
STOICIZMUS
Vodcovia a zakladatelia tejto filozofickej školy vykladali svoje učenie v úzkom kruhu návštevníkov "pestrého stĺporadia" (poikile stoa) v Aténach. Zakladateľom bol Zenon z mesta Kitia na Cypre. Zenonovi nástupcovia - Kleanthes a hlavne Chrysippos, rozpracovali a systematizovali pôvodné tézy jeho učenia.
I keď v prírodnej filozofii a v teórii poznania stoikov boli obsiahnuté prvky materializmu, je pre stoicizmus rozhodujúce niečo iné: uznanie princípu rozumu v usporiadaní sveta - logu, ktorý podmieňuje zákonitosť javov vo svete, čo je oduševneným celkom. Pri tomto počatí sa zmenil "osud" zo slepej sily, ktorá jedná náhodne a nerozumne, v najvyšší zákon všetkého existujúceho. Ich počatie sveta s človekom uprostred vesmíru spojovalo stoicizmus s náboženstvom a umožňovalo spojovať abstraktné filozofické názory - majetok pomerne úzkeho kruhu učencov - s mystickými náboženskými vyznaniami, s vešteckým umením a s astrológiou
