PRÓTAGORAS (PLATÓN)

V prvom rade treba spomenúť, že Platónovo dielo Prótagoras bolo, rovnako ako väčšina jeho ostatných diel, písané formou dialógov. Platón využíval dialógy k realistickejšiemu predstaveniu osôb, po väčšine významných filozofov, najmä sofistov, aj keď sám ich veľmi neuznával.

Prótagoras pochádza z obdobia Platónovej mladosti. Považuje sa za jedno z jeho najlepších diel, aj keď je jedno z tých kratších. Dielo má za ciel upozorniť čitateľa na rozdiel medzi Sókratovou múdrosťou a múdrosťou sofistov(ktorú však nepovažuje za skutočnú múdrosť, ale len za múdrosť domnelú). Túto odlišnosť si máme možnosť všimnúť na príklade dialógu o naučiteľnosti ctnosti.

Dej v skratke: na začiatku sa hádajú(alebo radšej: diskutujú) Prótagoras a Sokrates, či sa dá ctnosti naučiť. Prótagoras tvrdí, že áno, Sokrates pochybuje. Obaja skúmajú túto otázku až napokon dospejú k výsledku! Tým je však úplný obrat v myslení oboch filozofov- Sokrates teraz považuje za dokázané, že zdatnosti sa naučiť dá, naopak Prótagoras nechce pripúšťa, že zdatnosť je vedenie , a tak došiel k záveru, že zdatnosti sa teda naučiť nedá.

Dej začína, keď Sokrates rozpráva svojmu neznámemu priateľovi, „druhovi“, jeden príbeh, ktorý sa mu stal len nedávno. Ten začína, keď skoro ráno za Sokratom príde Hippokrates, mladý chlapec, ktorý žiada po Sokratovi, aby mu pomohol dostať sa do učenia k známemu sofistovi Prótagorasovi. Sokrates chce mladíka presvedčiť, že učenie sofistov nie je správne ani prospešné, i keď na konci knihy uznáva Protagora a jeho učenie, vďaka ktorému vychováva dobrých občanov. Nejde na to však priamo, ale ako má vo zvyku, obkľukou sa ho pýta, či vie, čo taký sofista prináša svojim žiakom a čo to vôbec znamená, byť sofistou.

Hippokrates sa prizná, že nevie, a tak sa spolu vyberú do domu Prótagora. Zastihnú uňho aj niekoľko ďalších mužov, ktorých Platón označuje za veľmi múdrych: Hippias z Élidy a Prodikos z Kea. Hlavné slovo však majú Prótagoras a Sokrates, ktorí preberajú otázku učenlivosti ctnosti. Prótagoras ako sofista si myslí, že ctnosti sa naučiť dá(ako som spomenula už vyššie) aj z toho dôvodu aby sa ukázal ako dobrý učiteľ a múdry človek. Sokrates však pochybuje a navrhuje Prótagorovi, aby si tu otázku prebrali a potom svojim typickým spôsobom dáva Prótagorovi na prvý pohľad nezmyselné otázky, pod ktorými neskôr zbadáme hlbší význam. Počas celého dialógu sme udržiavaní v napätí, či napokon dôjde k nejakému rozuzleniu a vyriešeniu tejto otázky a či sa rozhovor neskončí predčasne, pretože Prótagoras nechce odpovedať na Sokratove otázky, ktoré ho dostávajú do úzkych. Napokon sa však ukazuje pravá(Sokratova) múdrosť a tým sa aj vymedzuje pozícia filozofie.

Platón v knihe poukazuje na dobre viditeľné rozdiely medzi sofistou Prótagorom a Sokratom. Tým najviditeľnejším je snáď to, že Prótagoras má rád veľké prednášky zatiaľ čo Sokrates dáva prednosť dialógu.

Celú túto diskusiu však nemožno brať za hádku, len ako zdvorilostný rozhovor, pretože najmä zo záveru vidno, že obaja filozofovia sa navzájom pokladajú za veľmi múdrych a vzdelaných ľudí s brilantným úsudkom a nezvyčajným pohľadom na svet. Prótagoras na konci ich dialógu povie, že Sókrata obdivuje snáď najviac zo všetkých ľudí, ktorých pozná a Sókrates takisto na začiatku knihy povie svojmu „druhovi“, že spoznal „krásneho“ človeka(Prótagora), pričom ho nazýva najmúdrejším mužom svojej doby(čím sa vlastne dostávajú k tomuto príbehu). Z toho jasne vidno, že medzi filozofmi nepanovala nevraživosť alebo niečo podobné, skôr vzájomný obdiv(aspoň Platón to tak opisuje vo svojich zväzkoch). Zároveň sa o filozofoch vie, že sa navzájom počúvali, počúvali svoje myšlienky, diskutovali o nich medzi sebou a týmto ich zdokonaľovali.

Aj v tomto diele môžeme vidieť črtu Sokrata, ktorú ste spomenuli aj vy vo svojom výklade, že si myslí, že ľudia, pokiaľ vedia, čo je pre nich najlepšie, budú aj tak konať. Dokazuje to napr. aj vetou: „Jestliže tedy, pravil jsem, příjemné je dobré, nikdo, když ví,nebo se domnívá, že jsou jiné věci lepší než to, co on dělá, a možné, nebude to dělat, jestliže mu je možno dělat lepší věci“.

Ak sa ma spýtate, či sa mi táto kniha páčila, moje pocity budú rozporuplné. Určite to bolo zaujímavé čítanie, donútilo ma zamyslieť sa, to určite, inač by som zrejme polovice knihy ani neporozumela, ale zároveň sa ťažko čítala, denne som nemohla prečítať viac ako desať strán a už ma bolela hlava. Keď som sa nad tým všetkým ale zamyslela na konci, myslím si, že to stálo za to. Aj dej bol, prekvapivo, zaujímavý. Takže asi by som Prótagora hodnotila skôr pozitívne a rada si prečítam od Platóna aj niečo iné(napr. Obranu Sókratovu, o tom som veľa čítala a zaujalo ma to).