Filozofia sa začína utvárať ako starosť o dušu vstúpením Sokrata na scénu. Sokrates si za objekt svojho filozofického záujmu určil človeka a nie prírodu, ktorá bola dovtedy predmetom záujmu filozofie. Bol presvedčený, že centrom bádania pre filozofa má byť človek a jeho ľudské problémy. Len poznanie získané takýmto spôsobom nám umožní, „aby sme riadili seba samých a mravne sa zdokonaľovali“.

Zameriava filozofiu na skúmanie človeka, jeho života, konania a mravných hodnôt a vysvetľuje, pomocou čoho sa ľudia môžu stať mravnými. Mravnosť nepovažoval za výsadu božstiev, ale výlučne za výsadu ľudí, z ktorej sa treba učiť. Hlásal, že nesprávne konanie človeka – zvlášť morálne konanie – vyplýva z neznalosti a z nedostatku ľudskej vedomosti. Len vďaka vedomosti môžeme správne myslieť a teda aj konať. Sokrates je milovníkom, ale aj bádateľom pravdy o človeku a pre človeka. Pravdu chápe ako múdrosť a to je najcennejšie rozlíšenie človeka od prírody. Je presvedčený, že ľudskosť sa môže utvárať iba vďaka pravdivému poznaniu a poukázal na možnosti a hranice ľudského vedomia – múdrosti. Týmto jasne obracia pozornosť k vnútornému svetu človeka, pričom dôraz kladie na každodenné konanie, ktoré má byť v medziach spravodlivosti, dobra, pravdivosti, cnosti a pod.

Jeho filozofia bola hľadaním múdrosti metódou rozhovoru – umenia vedenia dialógu, a preto sa východiskom jeho filozofie stáva požiadavka: „poznaj seba samého“. Dialóg považoval za duchovné laboratórium, kde hľadá pravdu a má za cieľ zmysluplne žiť v spoločenstve s inými. Nie však ako vševedko, ale ako spolubesedník kladúci otázky a odpovede (názor) na ne, odkrývajú znalosti či neznalosti spolubesedníka. Umenie dialógu spočíva v správnom naformulovaní otázky, ktoré vedú spolubesedníka k samostatnému odkrývaniu pravdy, ktorý tak sám príde na to, čo je pravda. K urýchleniu poznania pravdy používa iróniu, čo napomáha k určitej pokore, ktorá je ochranou pred sebauspokojením zo svojej vševedúcnosti. Tak je človek nútený začať tvorivo myslieť. Vďaka čomu sa človek začína hlbšie poznávať a tak začína odhaľovať všeobecné pravidlá platiace o človeku. Z požiadavky „poznaj seba samého“ sa človek bolestne prerodil k „viem, že nič neviem“. Pretože, čím viac vedel, tým väčšie obzory sa mu otvárali, na základe čoho si uvedomoval, čo všetko ešte nevie. Táto nová formulácia je príkazom k novým cestám hľadania, poznania človeka i ľudského rodu. Ten, čo si myslí, že už všetko vie, ten už ďalej nehľadá, nekontroluje svoje poznanie, nezdokonaľuje sa a tým zakrpatieva.

Pri hľadaní dobra pomáha človeku jeho vnútorný hlas daimonion (svedomie, vnútorný hlas človeka), ktorý riadi jeho skutky podľa poznania dobra. Sokrates poukazuje, že je dôležité mať neustále pri sebe tohto nenahraditeľného pomocníka – svedomie. Práve svedomie nás chráni pred stratou ľudskosti. Neradí, čo má človek urobiť, ale čomu sa má vyhnúť, varuje pred odklonením od dobra. Korunou Sokratovho úsilia je formulácia: „cnosť je vedenie“. Bez toho, aby človek vedel – mal informáciu o dobre, „nie je možné dosiahnuť cnosť (cnosti)“.

Sokrates bol presvedčený, že človek nekoná dobre len preto, že nebol informovaný – nevedel. Ak by mal vedenie, tak by konal podľa vedenia, čiže dobre. Dialógy použil na rozšírenie poznania spolubesedníkom a snažil sa ľudí i svet robiť lepšími, spravodlivejšími, cnostnejšími. Aj napriek jeho mylnému presvedčeniu, že „nikto nekoná zlo úmyselne“, sú jeho základné filozofické hľadania trvale platnou filozofickou hodnotou. Mravné konanie človeka musí začať hľadaním každého v sebe samom a začať ho realizovať ako prvý a nečakať, kým iní začnú. Sokratovi išlo o hľadanie mravných vzťahov vyrastajúcich z prirodzeného ľudského bytia, vyvierajúcich z hĺbky človeka, založené na všeľudskej kvalite myslenia, dobra a krásy.

Platón učí, že sprostredkovateľom medzi ideálnym svetom a pozemským je duša. Tým zároveň patrí prvému aj druhému svetu. Duša je s ideálnym svetom spojená rozumom, vďaka ktorému nazerá na „ideálne vzory“ osvetľované svetlom pravdy – najvyššou ideou dobra. Podľa zásady rovnaké sa poznáva rovnakým vyplýva, že duša musí byť svojou podstatou – rozumovou zložkou – príbuzná svetu ideálnemu, keď vôbec má mať schopnosť o ňom čosi vypovedať. Duša je nesmrteľná a netelesná. Existuje ešte pred telom. Spojením sa s telom – „pádom do zrodenia“ – podlieha pôsobeniu tela. Telo ju znečisťuje, pripína na ňu nízke pudy a žiadostivosť. Každou bolesťou, rozkošou, neľúbosťou ju zväzuje. Tak sa duša pripodobňuje telu a stáva sa telesnou a stráca tak na svojich kvalitách. Telo je väzenie duše hlavne v tom, že jej prekáža pravdivému poznaniu. Miesto toho poznáva len cez telesné žiadosti a potreby.

Skúmať niečo prostredníctvom tela znamená skúmať to zmyslami. Týmto spôsobom sa duša nemôže prepracovať k pravde – ideálnym vzorom, lebo je telom klamaná. Telo prehlasuje za pravdivé to, čo vyhovuje jemu. Týmto znečisťovaním sa duša spreneveruje pôvodnému určeniu – poznávaniu vo svetle najvyššej pravdy.
Platónova koncepcia lásky pojednáva o „túžbe mať natrvalo dobro“, čo predpokladá súvzťah ideálneho a telesného, čiže láska je „plodenie v krásnom, a to telesné i duševné“. Plodenie (spojenie muža a ženy nazýva „božskou vecou“) chápe ako niečo večné a nesmrteľné. Človek túži po dobre a po nesmrteľnosti zároveň a z toho vyplýva, že láska túži po nesmrteľnosti. Platón jasne vidí rozdiel medzi milovaním krásnych tiel a krásy v dušiach. Postupne má človek ustavične stúpať od tunajších krásnych vecí (jedného či dvoch krásnych tiel), ku krásnym činnostiam, ďalej ku krásnym poznatkom a od nich k poznatku krásna.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Idea dokonalého človeka v antickej kultúre