Karl Raimund Popper

Metodológ vedy a sociálny filozof, kritický racionalista. Jeho filozofia vychádza z kritickej polemiky s novopozitivizmom tzv. Viedenského krúžku. Za svoje práce si vyslúžil mnohé ocenenia, dokonca bol povýšený do šľachtického stavu. Popper vyzdvihuje princíp dedukcie a falzifikovateľnosť vedeckých teórií.

Karl Popper je otcom falzifikacionizmu. Tvrdí, že nič nie je také sväté a úctyhodné, aby sa o tom kritickým rozumom nemohlo pochybovať. Základnou myšlienkou princípu falzifikácie je, že vedecké hypotézy a teórie nemožno verifikovať induktívnym zovšeobecnením na základe skúsenosti. No je možné nich overiť skôr pokusmi o ich vyvrátenie. Overenie nejakej teórie spočíva v tom, že odolá všetkým pokusom o falzifikáciu. Veda a vedec stoja pred problémom a Popper ho navrhuje riešiť hypotézami , ktoré podliehajú kritike a konfrontácii s alternatívnymi hypotézami. V tomto procese sa odkrývajú chyby a omyly, takže sa hypotéza nahradí inou alebo modifikuje. Vo vede nie je možné dosiahnuť absolútnu pravdu. Je možné sa pravde iba priblížiť. Tvrdí, že vedec ako teoretik alebo experimentátor, predkladá tvrdenia alebo systémy tvrdení a krok za krokom ich testuje. Viera v približovaní sa pravde ovplyvňuje utváranie teórií a vymedzuje kritickým spôsobom aj metódu, a to svojím požiadavkám vyššej vysvetlitelnosti (explanačnej schopnosti) a testovateľnosti. Popperov imperatív, resp. maxima, ktorú nám odporúča prijať, znie: „Nauč sa používat svoj vlastný rozum, ak si sa odhodlal to urobiť, vedz, že, najlepšou formou rozumnosti je kritická rozumnosť“. Racionalitu nie je možné lepšie chápať ako vôľu prijímať kritiku. Kritickosť sa stáva stavom mysle, vyplýva z vyvrátiteľnosti nášho poznania. Vedomé prijatie kritickej metódy je hlavným nástrojom rastu.

Do vedy patria potvrdenia, ktoré možno falzifikovať. Rast vedeckého poznania znamená opakujúce sa odmietanie vedeckých teórií a nahradzovanie ich inými lepšími, vhodnejšími na základe teórie pokusu a omylu. Popper má koncepciu troch svetov – prvý svet je svet fyzických objektov živej a neživej prírody ako výsledok evolučného procesu. Druhý svet je svet mentálnych stavov – svet animálneho a ľudského vedomia. Tretí svet je svet objetívnych obsahov ľudského myslenia, vedeckých ideí a umeleckých diel. Popper sa ukázal ako zástanca emergentizmu – vynárania sa už hotových vlastností, stavov.

Je potrebné rozlišovať v Popperovej falzifikácii jej dve roviny a tri zložky. Prvú rovinu môžeme nazvať ako logickú a druhú ako empirickú. V rámci logickej roviny rozoznávame len jednu zložku a to falzifikovateľnosť, v rámci druhej roviny rozoznávame dve zložky a to falzifikáciu ako vznik protirečenia medzi teoretickým očakávaním a domnelým faktom a falzifikáciu ako akt zamietnutia nesprávneho očakávania (omylu). V logickej rovine tvrdenia musí existovať teda vždy (ak má byť dané tvrdenie empirické) možnosť falzifikácie, t.j. tvrdenie je stále (za akýchkoľvek podmienok) falzifikovateľné. Tvrdenie je otvorené voči svojmu vyvráteniu tým, že tu existuje stále možnosť vzniku sporu. Je to vlastne neustále prítomná, imanentná možnosť sporu, čiže falzifikácia ako vznik protirečenia v logickej rovine možnosti - falzifikovateľnosť. V empirickej rovine potom môže dôjsť k samotnému vzniku sporu, protirečenia, keď sa uskutoční daná možnosť falzifikácie – teda tvrdenie sa dostane do sporu s empíriou. A tak následne môže dôjsť k zamietnutiu tvrdenia, ktoré sa dostalo do sporu s empíriou. To isté platí samozrejme nielen pre tvrdenie, ale aj pre hypotézu, teóriu, pokus alebo očakávanie. Falzifikacionizmus predpokladá apriorizmus. Bez apriorizmu by nebolo čo falzifikovať, čo spochybňovať, alebo kritizovať. To všetko Popper, samozrejme, vie. Apriorizmus je teda nevyhnutnou podmienkou pre falzifikacionizmus. Avšak to isté platí aj opačne, falzifikacionizmus je nevyhnutným prvkom Popperovej teórie, ak má ísť o kriticizmus. Môžme teda povedať, že falzifikacionizmus a súčasne apriorizmus tvoria rovnako dôležité podmienky pre vyvrátenie indukcie, ktoré sa navzájom podmieňujú. U Poppera znamená skúsenosť objav nového. Popper rozlišuje dva druhy učenia. Jedno nazýva „dobrodružné učenie“ v zmysle učenia sa objavnou metódou pokusu a omylu a druhé „učenie naspamäť“. Učenie naspamäť je učenie pomocou opakovania, ktoré nikdy nevedie k ničomu novému, ale len k „zabudnutiu“ naučeného, k jeho zatlačeniu do nevedomia.

V rámci sociálnej a politickej filozofie kritizuje historizmus a utopizmus. Odmieta vedecky exaktné predvídanie ľudských dejín. Z tejto pozície kritizuje najmä marxizmus, ale aj Hegla a Platóna. Na margo kritiki Marxa a marxizmu vyhlásil bristký socialista Bryan Magee: "Neviem, ako rozumný človek, ktorý prečítal Popperovu kritiku Marxa, môže ešte zostať marxistom."
Pred revolučnými teóriami o premene spoločnosti preferuje zmenu postupnú, jej vylepšovania opatrnými reformami, pri ktorých treba zvažovať aj vedľajšie účinky.

Jeho štúdia Ako vidím filozofiu, ktorá je súčasťou diela Hľadanie lepšieho sveta, má charakter osobného vyznania a zdôrazňuje význam kritického racionalistického postoja vo filozofiu. V diele predkladá niečo ako súpis 9 spôsobov ako vidieť filozofiu. Poukazoval na činnosti, ktoré sa často pokladajú za charakteristické pre filozofiu, no on sám ich tak nevidí. Zdajú sa mu neuspokojivé.

Filozofiu nevidí ako vhodnú na riešenie nedorozumení, aj keď môže plniť úlohu prípravných prác. Taktiež si nemyslí, že filozofia je galéria veľkých umeleckých diel a ak tak chápeme známych filozofov, robíme chybu. Filozofovia nehľadeli na estetické ciele. Boli hľadačmi pravdy, podobne ako vedci. Snažili sa riešiť ozajstné problémy. Popper hovorí, že filozofovia ako hľadači pravdy musia byť intelektuálnymi hrdinami. Kto hľadá pravdu, musí byť odvážny aj múdry. Pravda je u filozofov vždy účelom, nie iba vedľajším produktom. Popper preto nepokladá Fichteho a Hegela za veľkých filozofov, pretože neverí ich láske k pravde. Filozofia sa nemá snažiť analyzovať pojmy, slová alebo jazyky. Pojmy a slová nie sú ani pravdivé ani nepravdivé. Slúžia iba na opisovanie a zdôvodňovanie. Cieľom nie je analýza významov ale hľadanie.

Filozofiu Popper nepokladá za demonštráciu toho, aký sme múdri. Filozofia taktiež nepredstavuje intelektuálnu terapiu. Neoslobodzuje nás od filozofických zmätkov. Filozofia neslúži na to, aby sme sa vyjadrovali precíznejšie a exaktnejšie. Nie viac ako to daný problém vyžaduje. Nie je dôležité vytvárať pomocou filozofie rámec pre vyriešenie problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť v budúcnosti. Popper tvrdí, že celá anglická filozofia s výnimkou niektorých diel uviazla v týchto prípravných prácach.
No a ako posledné hovorí, že vo filozofii neexistuje ničo ako duch doby. Považuje ju za hegelovskú ideu. Samozrejme podlieha aj filozofia módom, ale kto naozaj hľadá pravdu nebude sa módom podvoľovať ale naopak bude proti nim dokonca bojovať.

Popper hovorí, že všetci ľudia sú filozofi. Aj keď si to neuvedomujú, majú filozofické predsudky, ktoré prebrali zo svojho okolia duchovných tradícií. Tieto predsudky si ľudia zo zvyku obhajujú bez kritického preskúmania. Nevyhnutnosť preskúmania je ale veľmi dôležitá a slúži ako obhajoba kritickej filozofie. Cieľom je osvietený, kritický všedný rozum a dosiahnutie stanoviska, ktoré ma bližšie k pravde. Popper dáva príklady veľmi rozšírených a nežiadúcich predsudkov. Napríklad veľmi staré tvrdenie – ak sa stane vo svete niečo zlé alebo veľmi nežiaduce, musí za to byť niekto zodpovedný. Niekto to musel urobiť a to dokonca úmyselne. Vyskytuje sa napr. u Homéra, pre bola kľúčom žiarlivosť. Za Odysseove bludné cesty bol zodpovedný Posseidon. V kresťanskom myslení bol pôvodcom zla diabol. A v Popperom kritizovanom marxizme to boli kapitalisti, ktorí bránili príchodu socialistickej spoločnosti na svet. Teória, že chudoba, vojny a nezamestnanosť sú následkom zlých úmyslov tvorí bežnú časť všedného rozumu, no je nekritická. Túto teóriu nazval Popper „teóriu sprisahania spoločnosti“. Je to forma hľadania obetného baránka.
Teória sprisahania často vedie k skutočnému sprisahaniu. Ale samotné sprisahanie iba málokedy vedie k cieľu. Sprisahancom boli napr. Lenin, Hitler alebo Mussolini.

Poukazovanie na nesprávnosť teórie sprisahania spoločnosti má za následok odkrytie veľkého významu neúmyselných následkov ľudského konania pre spoločnosť. Pri probléme vojny sa Popper zaoberá pohľadom Russella. Ten tvrdí, že vojny vznikajú kvôli ľudskej agresivite. Ale Popper poukazuje na to, že v modernej doby vojny vznikajú zo strachy pred agresiou, nie samotnou agresiou. Existuje obojstranný strach pred agresiou, ktorý vedie k pretekom v zbrojení a potom k vojne. Za iný predsudok pokladá Popper tvrdenie, že názory človeka sú determinované jeho záujmami. Táto teória – úpadková forma Humeovho učenia - nikdy nie je uplatňovaná na človeku samom. Táto teória sa väčšinou uplatňuje iba na iných, hlavne na tých, ktorých názory neprijímame. To nám ale bráni vypočuť si a akceptovať nové názory. Takto sa znemožňuje racionálna diskusia. Človek nehľadá ozajstnú pravdu ale dáva prednosť svojmu záujmu. Podobný predsudok je aj to, že racionálna diskusia je možná iba s tými, ktorí sa so mnou zhodujú v zásadných otázkach. Tým pádom vlastne toto zhubné učenie vyhlasuje, že kritická diskusia o základoch nie je možná.

Hlavný konflikt filozofie spočíva medzi noetickým optimizmom a noetickým pesimizmom. Noetický optimizmus verí v možnosť ľudského poznania, pesimista je presvedčený že poznanie presahuje ľudské schopnosti. Popper je fanúšikom všedného rozumu, ale tvrdí že je potrebné ho neustále kritizovať a tak vlastne zlepšovať. Súhlasí so všedným rozumom za predpokaldu že existuje aj matéria a duch a produkty ľudského ducha. Popper je vlastne pluralista. Je však ochotný túto teóriu kritizovať a pripustiť inú, lepšiu. Ale všetky kritické protiargumenty sú podľa neho nedostatočné, pretože sa zakladajú na nekritickom prijímaní teórie poznania všedného rozumu.

Aj v tomto diele kritizuje Popper iných filozofov. Vyjadruje ju ako obžalobu filozofov. Vybral si podľa neho samého 4 z najväčších – Platóna, Huma, Spinozu a Kanta. Platón – najhlbší a najgeniálnejší, chápe ľudský život pre Poppera odpudzujúcim spôsosbom. Jeho slabosťou bolo, že veril v teóriu elity. Žiadal, aby múdry, učený filozof bol štátnikom a aboslútnym vládcom. Dokonca odporúča koncentračné tábory so samoväzbou ako prostriedok na vyliečenie inak zmýšľajúcich. Huma pokladala za skromného a racionálneho človeka, ktorý mal ale nešťastnú a pomýlenú psychologickú teóriu, ktorou sa dal zviesť k tomu, aby zastával desivú teóriu – tvrdil, že rozum je otrokom vášní. Spinoza, podobne ako Hume taktiež nebol filozofom z povolania. Hlásal presný opak Humeovho tvrdenia, no spôsosbom, ktorý je pre Poppera etuicky neprijateľný. Bol determinista a neveril v slobodnú vôľu človeka.

Ostávame vo osídlach vášne. Ak nadobudneme jasnú a zreteľnú predstavu, sme stále determinovaní, ale urobili sme z toho časť svojho rozumu. Toto učenie je ale nebezpečná a neudržateľná forma racionalizmu. Popper neverí v determinizmus. Je dôležité aby sa ĺudia v styku s bližnym riadili riadili rozumom, ale nie je to cieľ, o ktorom by hocikto hocikedy mohol tvrdiť že ho dosiahol. Kanta považuje Popper za jedného z mála originálnych mysliteľov medzi filozofmi z povolania, ktorý sa pokúsil riešiť Humov problém otroctva rozumu a Spinozovho determinizmu, ale oba pokusy stroskotali.

Popper tvrdí, že z jeho úvah je jasné, že slová ako masa, alebo elita pochádzajú z myšleinkovej oblasti platonizmu a marxizmu. Niektorí Marxovi odporcovia napr. obracajú naruby marxistickú odpoveď. Proti vzbure máš chcú pôsobiť vzburou elity a vracajú sa k platónskej odpovedi. Ani komunizmus nie je horší ako tzv. antimarxistická elita, ktorá sa ukázala v Taliansku, Nemecku a Japonsku. Niektorí odporcovia sa pýtajú, či nemá mať hals vzdealnca väčšiu váhu ako hlas nevzdelanca. Popper tvrdí, že bohužiaľ je to v dnešnej dobe tak, že vzdelanci a polovzdelanci majú väčší vplyv, ktorí môžu uplatnovať. Priveľký vplyv vzdelancov nepokladá Popper za dobrý. Kto totiž rozhoduje o múdrosti a nemúdrosti?

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Karl Raimund Popper – Ako vidím filozofiu