Karl Raimund Popper

Metodológ vedy a sociálny filozof, kritický racionalista. Jeho filozofia vychádza z kritickej polemiky s novopozitivizmom tzv. Viedenského krúžku. Za svoje práce si vyslúžil mnohé ocenenia, dokonca bol povýšený do šľachtického stavu. Popper vyzdvihuje princíp dedukcie a falzifikovateľnosť vedeckých teórií.

Karl Popper je otcom falzifikacionizmu. Tvrdí, že nič nie je také sväté a úctyhodné, aby sa o tom kritickým rozumom nemohlo pochybovať. Základnou myšlienkou princípu falzifikácie je, že vedecké hypotézy a teórie nemožno verifikovať induktívnym zovšeobecnením na základe skúsenosti. No je možné nich overiť skôr pokusmi o ich vyvrátenie. Overenie nejakej teórie spočíva v tom, že odolá všetkým pokusom o falzifikáciu. Veda a vedec stoja pred problémom a Popper ho navrhuje riešiť hypotézami , ktoré podliehajú kritike a konfrontácii s alternatívnymi hypotézami. V tomto procese sa odkrývajú chyby a omyly, takže sa hypotéza nahradí inou alebo modifikuje. Vo vede nie je možné dosiahnuť absolútnu pravdu. Je možné sa pravde iba priblížiť. Tvrdí, že vedec ako teoretik alebo experimentátor, predkladá tvrdenia alebo systémy tvrdení a krok za krokom ich testuje. Viera v približovaní sa pravde ovplyvňuje utváranie teórií a vymedzuje kritickým spôsobom aj metódu, a to svojím požiadavkám vyššej vysvetlitelnosti (explanačnej schopnosti) a testovateľnosti. Popperov imperatív, resp. maxima, ktorú nám odporúča prijať, znie: „Nauč sa používat svoj vlastný rozum, ak si sa odhodlal to urobiť, vedz, že, najlepšou formou rozumnosti je kritická rozumnosť“. Racionalitu nie je možné lepšie chápať ako vôľu prijímať kritiku. Kritickosť sa stáva stavom mysle, vyplýva z vyvrátiteľnosti nášho poznania. Vedomé prijatie kritickej metódy je hlavným nástrojom rastu.

Do vedy patria potvrdenia, ktoré možno falzifikovať. Rast vedeckého poznania znamená opakujúce sa odmietanie vedeckých teórií a nahradzovanie ich inými lepšími, vhodnejšími na základe teórie pokusu a omylu. Popper má koncepciu troch svetov – prvý svet je svet fyzických objektov živej a neživej prírody ako výsledok evolučného procesu. Druhý svet je svet mentálnych stavov – svet animálneho a ľudského vedomia. Tretí svet je svet objetívnych obsahov ľudského myslenia, vedeckých ideí a umeleckých diel. Popper sa ukázal ako zástanca emergentizmu – vynárania sa už hotových vlastností, stavov.

Je potrebné rozlišovať v Popperovej falzifikácii jej dve roviny a tri zložky. Prvú rovinu môžeme nazvať ako logickú a druhú ako empirickú. V rámci logickej roviny rozoznávame len jednu zložku a to falzifikovateľnosť, v rámci druhej roviny rozoznávame dve zložky a to falzifikáciu ako vznik protirečenia medzi teoretickým očakávaním a domnelým faktom a falzifikáciu ako akt zamietnutia nesprávneho očakávania (omylu). V logickej rovine tvrdenia musí existovať teda vždy (ak má byť dané tvrdenie empirické) možnosť falzifikácie, t.j. tvrdenie je stále (za akýchkoľvek podmienok) falzifikovateľné. Tvrdenie je otvorené voči svojmu vyvráteniu tým, že tu existuje stále možnosť vzniku sporu. Je to vlastne neustále prítomná, imanentná možnosť sporu, čiže falzifikácia ako vznik protirečenia v logickej rovine možnosti - falzifikovateľnosť. V empirickej rovine potom môže dôjsť k samotnému vzniku sporu, protirečenia, keď sa uskutoční daná možnosť falzifikácie – teda tvrdenie sa dostane do sporu s empíriou. A tak následne môže dôjsť k zamietnutiu tvrdenia, ktoré sa dostalo do sporu s empíriou. To isté platí samozrejme nielen pre tvrdenie, ale aj pre hypotézu, teóriu, pokus alebo očakávanie. Falzifikacionizmus predpokladá apriorizmus. Bez apriorizmu by nebolo čo falzifikovať, čo spochybňovať, alebo kritizovať. To všetko Popper, samozrejme, vie. Apriorizmus je teda nevyhnutnou podmienkou pre falzifikacionizmus. Avšak to isté platí aj opačne, falzifikacionizmus je nevyhnutným prvkom Popperovej teórie, ak má ísť o kriticizmus. Môžme teda povedať, že falzifikacionizmus a súčasne apriorizmus tvoria rovnako dôležité podmienky pre vyvrátenie indukcie, ktoré sa navzájom podmieňujú. U Poppera znamená skúsenosť objav nového. Popper rozlišuje dva druhy učenia. Jedno nazýva „dobrodružné učenie“ v zmysle učenia sa objavnou metódou pokusu a omylu a druhé „učenie naspamäť“. Učenie naspamäť je učenie pomocou opakovania, ktoré nikdy nevedie k ničomu novému, ale len k „zabudnutiu“ naučeného, k jeho zatlačeniu do nevedomia.

V rámci sociálnej a politickej filozofie kritizuje historizmus a utopizmus. Odmieta vedecky exaktné predvídanie ľudských dejín. Z tejto pozície kritizuje najmä marxizmus, ale aj Hegla a Platóna. Na margo kritiki Marxa a marxizmu vyhlásil bristký socialista Bryan Magee: "Neviem, ako rozumný človek, ktorý prečítal Popperovu kritiku Marxa, môže ešte zostať marxistom."
Pred revolučnými teóriami o premene spoločnosti preferuje zmenu postupnú, jej vylepšovania opatrnými reformami, pri ktorých treba zvažovať aj vedľajšie účinky.

Jeho štúdia Ako vidím filozofiu, ktorá je súčasťou diela Hľadanie lepšieho sveta, má charakter osobného vyznania a zdôrazňuje význam kritického racionalistického postoja vo filozofiu. V diele predkladá niečo ako súpis 9 spôsobov ako vidieť filozofiu. Poukazoval na činnosti, ktoré sa často pokladajú za charakteristické pre filozofiu, no on sám ich tak nevidí. Zdajú sa mu neuspokojivé.

Filozofiu nevidí ako vhodnú na riešenie nedorozumení, aj keď môže plniť úlohu prípravných prác. Taktiež si nemyslí, že filozofia je galéria veľkých umeleckých diel a ak tak chápeme známych filozofov, robíme chybu. Filozofovia nehľadeli na estetické ciele. Boli hľadačmi pravdy, podobne ako vedci. Snažili sa riešiť ozajstné problémy. Popper hovorí, že filozofovia ako hľadači pravdy musia byť intelektuálnymi hrdinami. Kto hľadá pravdu, musí byť odvážny aj múdry. Pravda je u filozofov vždy účelom, nie iba vedľajším produktom. Popper preto nepokladá Fichteho a Hegela za veľkých filozofov, pretože neverí ich láske k pravde. Filozofia sa nemá snažiť analyzovať pojmy, slová alebo jazyky. Pojmy a slová nie sú ani pravdivé ani nepravdivé. Slúžia iba na opisovanie a zdôvodňovanie. Cieľom nie je analýza významov ale hľadanie.

Filozofiu Popper nepokladá za demonštráciu toho, aký sme múdri. Filozofia taktiež nepredstavuje intelektuálnu terapiu. Neoslobodzuje nás od filozofických zmätkov. Filozofia neslúži na to, aby sme sa vyjadrovali precíznejšie a exaktnejšie. Nie viac ako to daný problém vyžaduje. Nie je dôležité vytvárať pomocou filozofie rámec pre vyriešenie problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť v budúcnosti. Popper tvrdí, že celá anglická filozofia s výnimkou niektorých diel uviazla v týchto prípravných prácach.
No a ako posledné hovorí, že vo filozofii neexistuje ničo ako duch doby. Považuje ju za hegelovskú ideu. Samozrejme podlieha aj filozofia módom, ale kto naozaj hľadá pravdu nebude sa módom podvoľovať ale naopak bude proti nim dokonca bojovať.