Totalitná nadvláda

Vo vyhladzovacích táboroch fungujú pokusy že v totalitarizme je možné všetko. Totalita sa snaží ľudského jedinca premeniť na zvierací druh, ktorého jediná sloboda spočíva v zachovávaní druhu. Úlohou táborov je okrem vyhladzovania aj odstránenie ľudskej spontánnosti a degradovanie človeka iba na vec. Spontánnosť nie je možné odstrániť úplne, ale keď robíme veci mimo ľudského chápania, zdajú sa tak neuveriteľné, že si ich ľudia nepripúšťajú a menia sa na trpezlivé a nesťažujúce sa zvieratá. Čím je vec nereálnejšia a ťažšie uveriteľná, tým ľahšie sa prijíma. Aj Hitler tvrdil že ak má byť lož, má byť nesmierna.

Nacisti aj boľševici rozlišovali veľmi prísne jednotlivé triedy nepriateľov. Nacisti z rasových dôvodov úplne inak jednali so škandinávskymi zajatcami ako s tými ktorí mali byť eliminovaní hneď – Židia, tí ktorí mali byť eliminovaní postupne – Rusi, Poliaci, a tí ktorí do otázky riešenia ešte neboli zahrnutí – Francúzi, Belgičania.

Väzni, ktorí prežívajú v koncentračných táboroch, sú od sveta izolovaní lepšie, ako keby boli mŕtvi. Pretože pobyt tu so sebou nesie aj zabudnutie. Sú v stave, ako keby sa nikdy nenarodili. Koncentračné tábory ako inštitúcie nikdy neboli zriadené pre možný výťažok z práce. Trvalou ekonomickou funkciou bolo iba vydržovanie vlastného dozorného aparátu – ekonomicky koncentráky existujú vlastne kvôli sebe, pretože akákoľvek urobená práca mohla byť urobená efektívnejšie iným spôsobom. Je to možné vidieť u nacistov, ktorí v čase vojny navzdory nedostatku stavebnému materiálu a železničnej kapacite, stavali vyhladzovacie fabriky a vozili väzňov sem a tam po krajinách.

Koncentračné tábory predstavovali stredoveké obrazy pekla. Ale na rozdiel od nich existovala v stredoveku predstava posledného súdu ako absolútneho merítka spravodlivosti. Do koncentračného tábora sa ale človek mohol dostať či už z právneho hľadiska spravodlivo alebo nespravodlivo.

Prvým podstatným krokom k nadvláde nad obyvateľstvom bolo odstránenia právneho postavenia osôb. To bolo docielené postavením určitej skupiny ľudí mimo zákon a na druhej donútením netotalitného sveta uznaním ich bezprávnosti. Taktiež koncentračné tábory stáli mimo normálny trestný systém a výberom väzňov mimo klasický právny postup. Boli tu politickí väzni, klasickí zločinci a nevinní. Klasický zločinci boli do táborovo posielaní iba na doplnenie trestu. Takto sa dalo ale iným členov v tábore najavo, že klesli na úplne dno spoločnosti, pretože na rozdiel od nich sa zločinci dostali z tábora von. Zločinci aspoň vedia, prečo v tábore sú a tak si zachovajú časť právnej osoby. Občasné posielanie zločincov taktiež slúžilo propagande, ktoré poukazovala na to, že tábory slúžia na izolovanie asociálnych živlov. Tretia skupina zaplnila tábory asi najviac – v Nemecku masové skupiny Židov, v Rusku proste veľké skupiny, ktoré systém znenávidel. Títo ľudia sa s tábormi vyrovnávali asi najhoršie. V táboroch vznikali skupiny, ktoré samy o sebe nemali žiaden cieľ, ale boli potrebné z administratívneho hľadiska. Príslušníci týchto skupín sa s nimi identifikovali, možno aby mali aspoň minimum svojej právnej osoby.

Ďalším štádiom prípravy živých mŕtvol je zabitie morálnej osobnosti v človeku. V nacistickom Nemecku sa aj vďaka SS rozbíjali rodinné zväzky a medziľudská solidarita. Zármutok a spomienky sú zakázané. Vzťahuje sa to aj na písané a hovorené slovo, rodiny a kamarátov. Počas celého veku ľudstva bolo dovolené spomínať. V táboroch sa smrť stala anonymná, nebolo možné zistiť, či je človek mŕtvy alebo živý a tým pádom bol smrti vzaný jej účel – ako dokončenie naplneného života. Morálnemu odosobneniu sa dalo predísť ešte možnosťou voľby, ale aj tú totalitný režim človeku vzal. Keď už nie je možné konať dobro, rozširuje režim spoluúčasť na zločinoch na všetkých ľudí. Po odňatí morálnej osobnosti zostáva človeku iba jeho jedinečná identita. V ťažkých podmienkach je možné zachovať ju stoicizmom.
Totalitarizmy sa vždy vyznačovali mučením. Ale bolo to mučenie racionálne – napr. pri vypočúvaniach. Buď väzeň prehovorí, alebo zomrie. Potom ale nastúpilo mučenie úplne sadistické, ktoré robili v prvých rokoch v táboroch psychicky chorí príslušníci SA, ktorí by v normálnych podmienkach skončili v ústave alebo na konci spoločnosti. Tábory boli zábavné parky sadistov, ktorých zhrýzala závisť. Po nástupe SS sa náhodné sadistické mučenie zmenilo na chladné a systematické trýznenie. Po zničení morálnej a právnej osobnosti je možné individualitu človeka už zničiť ľahko. Ľudia v táboroch sa nebúrili, nechali sa odvádzať na smrť, pretože vzbura by bola prejavom spontánnosti, ktorú už nemali.

Totalitný režim v túžbe po moci musí ovládnuť ľudí vo všetkých aspektoch života. Na medzinárodnom poli si podrobuje nové neutrálne územia, doma rozširuje svoje pôsobenie dopĺňaním táborov novými skupinami ľudí. Opozícia je bezpredmetná. Moc sa snažia zabezpečiť vo svete, kde u ľudí existujú iba animálne reflexy. Ľudia v našom slova zmysle sú tu úplne nadbytoční, ba až nebezpeční.