Autorka vo svojom diele tvrdí, že v rámci totalitárnych hnutí je charakteristická paradoxná situácia. Hnutia sa vyznačujú globálnou a všezahrňujúcou ideológiou. Preto, keď sa dostanú k moci v jednej krajine, hrozí, že by prevzatím štátnej mašinérie mohlo stuhnúť vo forme absolútnej vlády a tým pádom by to znamenalo koniec vnútornej dynamiky hnutia a taktiež, že by sloboda hnutia bola obmedzená územím štátu, v ktorom sa nachádza, smerovalo by k nacionalizmu a ten by zmaril jeho vnútornú expanzívnosť.

Forma vlády, ktorá sa vyvinula u týchto hnutí smerovala k totálnej nadvláde a svetovláde. Vystihuje ju Trockého výrok „permanentná revolúcia“. To sa dá aplikovať aj na Stalinov systém generálnych čistiek, ktoré sa stali trvalou súčasťou režimu. Periodicita čistiek bola vyhlásená za potrebnú na XVII zjazde strany v r. 1934. U nacistov bola podobná tendencia k permanentnej revolúcii, aj keď tí ju nestihli dotiahnuť dokonca. Začala likvidáciou straníckych frakcií ako napríklad SA. Namiesto boľševického systému generálnych čistiek sa tu stretávame s výrazom „rasová selekcia, ktorá nikdy nesmie prestať“. Začalo to čistokrvnými Židmi, potom polovičnými a potom štvrtinovými. Nasledovali ľudia šialení, nevyliečiteľne chorí a ľudia, ktorí boli v rodinnom alebo inom zväzku s cudzincami.

Totalitárne hnutie musí zabrániť prílišnej stabilite v spoločnosti, pretože normalizácia a stabilita by viedla k vzniku nového sveta. Nastala by pluralita, ktorá by vyvracal tvrdenie, že nejaká špecifická forma vlády je absolútne platná. Moc totalitarizmu znamená priamu konfrontáciu so skutočnosťou a totalitarizmus sa musí neustále snažiť, aby túto konfrontáciu zvládal. Propaganda na toto úplne nepostačuje.

Ovládnuť jedinca absolútne a spoľahlivo je možné iba za globálnej totalitarizácie. Cesta k moci musí obsahovať oficiálnu a oficiálne uznanú centrálu. Štátna správa je používaná k dlhodobému cieľu dobytia sveta a pre riadenie pobočiek. Tajná polícia je vykonávateľ a strážca domáce experimentu a koncentračné tábory sú špeciálne laboratóriá k prevedeniu a zavŕšeniu experimentu s totálnou nadvládou.

Totalitné hnutia sa dostávali k moci aj vďaka nezáujmu pozorovateľov a sympatizantov. Čakalo sa, že po konsolidácii pomerov a nastoleniu stabilitu zmiznú aj totalitné tendencie. Ale v sovietskom Rusku a nacistickom Nemecku vzrastal teror. Ústava sa pri začiatkoch nac. socializmu nerešpektovala ale stále bola platná. Tento fakt viedol mnoho pozorovateľov k márnej viere, že situácia sa postupne znormalizuje. Bol to trvalý stav bezzákonnosti. Hitler tvrdil, že totalitárny štát nerobí rozdiely medzi zákonom a etikou. Neexistoval nový právny poriadok ale ako spomenul jeden z vtedajších ústavných právnikov – prebehla úplná reforma zákonov.

V ZSSR si dali tú prácu, že napokon zmenili ústavu úplne a zase vyslali klamlivý signál do sveta, že revolučná etapa sa uzatvára. Nová ústava však bola iba predzvesť superčistky. A Stalin nechal okrem Vyšinského všetkých autorov ústavy z roku 1936 popraviť ako zradcov.

U nacistov fungovala silná duplicita úradov – Weimarských a aj nacistických.

V ZSSR fungovala vláda zdanlivá, ktorá vzišla zo Všeruského zjazdu a skutočná. Soviet sa stal tieňovou vládou, v ktorej bunkách fungovali predstavitelia skutočnej moci. Bol to dekoratívny symbol autority. Nacisti ponechali pôvodnú administratívu a zbavili ju praktickej moci, musel Stalin svoju tieňovú vládu opätovne oživovať.
Zdrojom premenlivosti nacistického hnutia bolo to, že vedenie neustále premiestňovalo centrum moci do iných organizácií bez toho by rušilo skupiny, ktoré boli moci zbavené.

Po požiari Reichstagu bolo centrum moci u SA, postupne sa presúvalo od SA k SS a potom od SS na Gestapo. Ale ani jeden orgán nebol zbavený moci tvrdiť, že vykonáva Vodcovu vôľu. Vďaka nejasnosti a nestálosti samotného sídla moci si ani predstavitelia vedúcich pozícii nemohli byť istí tým, ako na tom sú.

Ak Stalin preniesol ťažisko systému na nejaký iný orgán, mal tendenciu pôvodné orgány a ľudí likvidovať. Hitler bol otvorený k tomu, aby títo ľudia mohli zastupovať aj iné funkcie.

V ZSSR existovala prinajmenšom trojitá striktne oddelená struktura – štátný aparát, stranícky aparát, aparát NKVD. Celkovo sa dá ale povedať, že o fungovaní vnútornej struktury ZSSR vieme omnoho menej jako o nacistickom Nemecku.

V nacistickom Nemecku vedúce osoby štátu nenapadlo zpochybnit Hitlerov nárok na vodcovstvo. Nepokúšal sa o to ani Himmler. Ak by sme si všimli dobové dokumenty, zistíme, že iba Hitler používal oslovenie MEIN Fuehrer. Oslovenie Mein sa nesmelo používať či už ústne alebo písomne u akýchkoľvek nižších hodností ako vodca.

Dôležitou postavou v totalitých režimoch tejto doby bol vrchný veliteľ polície alebo tajnej služby. V Nemecku Hitler, v ZSSR istý čas Berija. Rozštrukturalizovali orgány tak, aby sa kontrolovali navzájom a podliehali aj im ako najvyšším veliteľom.

Jedným zo zvláštnych znakov totalitných diktatúr je absencia palácových revolúcií, či už úspešných alebo neúspešných.

Stalin ničil skupiny, ktoré by ho mohli ohroziť krvavo a drasticky. Hitler to robil menej drasticky(okrem Röhma), osoby viac menej presúval sem a tam, na menej významné funkcie. Ale následnícka funkcia bola v týchto režimoch vždy riziková. Ak niekto vedel ako následnícka osoba príliš mnoho alebo sa jeho čas blížil, bol odstránený.

Ani jeden z diktátorov sa nezaoberal svojimi nástupcami. Nevznikla despotická potreba vytvorenia dynastie a dosadzovania svojich detí. Predpokladá sa, že otázku nástupníctva nepokladali za dôležitú. Boli presvedčení že národ bude poslúchať kohokoľvek, kto bude po ruke po ich smrti.