Práca šlachtí

Raz niekto nesmierne múdry povedal, že práca šľachtí. Koho? Alebo lepšie povedané, čo?

Mám rád svoju prácu a robím ju najlepšie ako viem, ale prečo je stále niekto nespokojný? Prečo sa človek nedokáže pozrieť druhému do očí a povedať, že to či ono robíš zle alebo pomaly. Kolegov si nevyberáme. Vyberáme si prácu podľa svojich schopností a ponúk. Bola doba, keď som ráno vstával s úsmevom na tvári a s dobrým pocit som sa vybral do práce. Jaj, boli časy. Odvtedy vzrástli platy, nároky a požiadavky. Hlavne tie požiadavky. Človek aby robil ako kôň a môže sa akurát tak sám poklepať po pleci a pochváliť sa. Veď kto ťa v tejto dobe pochváli, ak nie ty sám.

Kolegovia sa už nedokážu porozprávať o probléme medzi štyrmi očami a vyriešiť ho v rýchlosti. Pracovné problémy sa nechajú radšej odstáť a po nejakom čase vypustiť na porade spôsobom, že nič sa nerobí a nerieši. Ale čo sa má riešiť, keď navonok všetko pôsobí ako perfektne namastený stroj? Keby som sa dnes radšej ani nezobudil alebo nemusel ísť do práce. Bol by som pokojný, vysmiaty a nič by ma netrápilo. Nemusel by som ísť na poradu, ktorá mi nič nedala, len ma správne nasrdila. Zato kolegom sa asi uľavilo a mali možnosť vyliať si svoje chladné a kamenné srdcia. Práca nešľachtí. Práca uberá energie a pridáva adrenalín. Len ten adrenalín je vyrábaný stresom. Najvernejším kamarátom dnešnej doby.

Práca šľachtí (inak v SR inak v USA)

Každý pokus konfrontovať realitu pracovného trhu na Slovensku s mojimi doterajšími skúsenosťami s prácou tu v USA musí vyčariť v duchu aj na tvári sarkastický úsmev. Naši politici by mi určite povedali, že sa snažím pomiešať hrušťičky s jabĺčkami. Ale aj tak skúsim – uvidíme, aký mušt vznikne.

Prvé slovo, ktoré sa mi derie na jazyk pri pomyslení na prácu tu v USA je flexibilita. Žiadne 3.mesačné výpovedné lehoty, zložité papierovačky. Za kóšer sa považuje two-week notice, teda upovedomenie zamestnávateľa, že odchádzate dva týždne vopred. Pri nástupe do práce nepodpisujete žiadne faustovské zmluvy na rok, či dva. Prídete, opýtate sa, chcú Vás, pracujete. Nepáči sa Vám, do dvoch týždňov ste inde. Pomoc od štátu nezamestnaným ako podporný nástroj? Zabudnite. Každý, kto sa posnaží, si prácu nájde – motivácia poberať zadarmo peniaze od štátu je minimálna – kazí to napr. credit history a suma je to skutočne nízka v porovnaní s mzdou minimálnou. Administratívnych ochranných prvkov je minimum – čím menej štát zasahuje, tým lepšie pre jednotlivca, pre takého jednotlivca, čo chce skutočne pracovať. To je to, čo nevedia pochopiť ľudia u nás, to je to, prečo vo Francúzsku vychádzajú státisíce ľudí do ulíc – a úplne kontraproduktívne.. Zvyšok je planá propaganda a manuál „Ako robiť populizmus“.

Zalovím v pamäti po môj pracovný pohovor v Trenčíne. Genéza nasledovná:

„Aké máte vzdelanie?“ (tu sa čakajú aspoň dve vysoké školy, prípadne jedna+City University popritom)
„Som inžinier, titul manažér informačných technológií“ (skončil som medzi 10% najlepších absolventov)
„Uhm.“ (to znie nejak divne, kde také niečo učia?)
„Aké ovládate jazyky?“ (dúfam, že aspoň polovicu z toho, čo Ján Pavol II)
„Angličtina výborná slovom aj písmom, Cambridge certificate, Grade A. Francúzština pasívna.“
Nasleduje krátka konverzácia v oboch jazykoch na úrovni cvičených opíc.
„Čo si myslíte, že sú Vaše silné a slabé stránky?“ (čítala som dobrú knihu, tak prečo by som niečo nevytiahla?)
„Akú máte prax?“ (mám 23 rokov, som inžinier, akú asi môžem mať prax? Babenka dúfa, že aspoň ten rôčik dva na nejakej fajnovej pozícii)
„Čo Vám teda môžeme ponúknuť...pozrime sa na to: Môžete nastúpiť do firmy XYZ, plat 12 000 Sk v hrubom, to Vám v BA určite vystačí. Okrem toho musíte vo firme ostať najmenej dva roky, inak....bla bla bla“
A teraz si predstavte, že v USA sa bežne stane, že firmy prídu do škôl a už v treťom, štvrtom ročníku oslovia najúspešnejších poslucháčov a ponúknu im po skončení štúdia miesto – aká to odvaha, že? Opomenúc fakt, že dotyčnému od toho momentu hradia školné apod....
O tom, koľko z rozpočtu v SR ide do školstva a vedy, či rozvoja informačných technológií v relatívnom porovnaní s USA (po zohľadnení rozdielov) je už aj škoda písať...
Babenka založí môj spis, jej ohodnotenie zrejme nezávisí od toho, ako sa kandidáti uchytia (to by sa ťažko meralo a vyhodnocovalo), ale len od počtu zaevidovaných ľudí, čo papierovým hlavám niekde za zeleným stolom stačí.
Tak už viete, prečo ten úsmev? V SR máme obrovské talenty, škoda len, že personálne agentúry sú (boli) voči tomu slepé. Ja si len skúšam predstaviť, čo by mi ponúkli v USA ak by som ovládal dva iné jazyky, mal master degree, bol mladý, ambiciózny a chcel....
P.S. Samozrejme, použité boli extrémy, lebo lepšie vykričia, na čo som chcel poukázať..

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Práca šľachtí, ale...

Lucia GALLÍKOVÁ

Ešte som nepočula, že by niekde na svete existovalo centrum liečenia závislosti na práci. Posadnutosť prácou pritom môže zabíjať podobne ako ktorákoľvek iná závislosť, i keď zväčša "len" v duchovnej a psychickej sfére. Ľudia pracujú, pretože potrebujú zarábať, aby mohli platiť svoje účty... No nájde sa veľa takých, ktorí trávia vo svojom zamestnaní viac času než kdekoľvek inde, pretože potrebujú jednoducho zabudnúť. Na všetko, čo ich trápi, čo im v živote nevyšlo... Možno si ani nevšimnú, ako sa z ich práce postupne stáva útočisko pred svetom, v ktorom im chýba taká maličkosť, akou je súkromný život, čas na priateľov a záľuby alebo praobyčajnú činnosť, ktorá sa dnes, tuším, označuje slovom relax.

Čo robievate vy, ak chcete ujsť pred samotou, starosťami alebo smútkom? Nezačnete náhodou upratovať byt, aj keď v ňom nemáte neporiadok alebo triediť staré dokumenty na svojom pracovnom stole, či robiť čokoľvek, čo vlastne nemá zmysel, ak odmyslíme zámer odpútať vašu pozornosť od toho, čo vás práve vyviedlo z miery? Z času na čas sa takéto správanie dá hodiť do škatuľky s označením "normálne", ale v momente, kedy sa pre vás stane vaša pracovná činnosť záchranným kolesom, pomocou ktorého sa snažíte odohnať všetky znepokojujúce myšlienky, ste v peknej kaši. Lebo utekať pred vlastnými myšlienkami môžete len dovtedy, kým vás naplno zamestnáva niečo iné. A pracovať dvadsaťštyri hodín denne v rámci takéhoto úteku by ste asi nevydržali...

Zlaté pravidlo hovorí "všetko s mierou", a aj keď práca šľachtí, rovnako môže zabíjať. Vystresovaní, unavení a psychicky vyčerpaní ľudia sú dnes bežnou záležitosťou. Keď takýchto ľudí stretávam už medzi čerstvými absolventmi škôl, nedokážem nemyslieť na to, čo všetko budú mať za sebou o takých desať-pätnásť rokov? Zopár exotických dovoleniek a dva infarkty, napríklad. Nehovoriac o tom, že si popri tom workoholickom zhone nenájdu čas na vybudovanie stabilnej rodiny a priateľstiev, ktoré sú tým jediným, čo im môže na "staré kolená" dať pocit zmysluplne prežitého života.