Konzumná spoločnosť je svetom zisku, tvrdej konkurencie, ekonomického rastu, rentability a systematickej ekonomickej dehumanizácie spoločnosti. V 60. rokoch 20 storočia hovoril Erich Fromm výstižne o trende depersonalizácie spoločnosti. Neúsporné požiadavky efektívnosti a ziskové kritéria prestupujú napriek všetkým oblastiam spoločenského života a stali sa jedným z dominantných meradiel posudzovania ľudí. Čím ďalej sa začína otvorene uvažovať o užitočnosti človeka pre ekonomický systém ako o jeho primárnej hodnote. Kvalita človeka sa dnes meria jeho kúpnou silou. V konzumnej spoločnosti sa z reálnej ľudskej bytosti stáva výrobca, zákazník, spotrebiteľ, klient, tovar t.j. degradovanie na čisté ekonomické ukazovatele. Konzumná spoločnosť núti ignorovať všetko, čo sa nedá zmerať ekonomickými alebo materiálnymi meradlami. Ekonomika sa stáva samoúčelom, t.j. privilegovaným kritériom života a dominantným spôsobom hodnotenia sociálnych vzťahov. Ľudský život sa vďaka tomu meria výhradne požiadavkami a normami, a je plne vyčerpaný ekonomickým slovníkom. Realita je daná kritériami zisk a strata. Riešiť problém v kultúre ekonomickej filozofii znamená hovoriť o subvenciách, úveroch pôžičkách a úrokoch. Príčinu môžeme hľadať v peniazoch, keď sa stali zmyslom ľudskej existencie. Človeka to núti sa zamyslieť, či mal pravdu Max Weber, keď tvrdil, že sa z moderného človeka v budúcnosti stane špecialista bez ducha a konzument bez srdca?!

2. Aký je to konzumný človek?

Konzumná spoločnosť je spoločnosťou orientovanou na veci. Konzumný človek je / existuje kvôli veciam, pretože ich má. Je tu pre majetok, pre jeho zhromaždenie, pre vrstvenie zážitkov hodných obdivu. Ako by povedal nemecký filozof Herbert Marcuse – spotrebný človek – jednorozmerný človek – sa vo svojom tovare vidí, nachádza v ňom svoju dušu. Prostredníctvom neho je pripútaný k spoločnosti. [3]

Taký človek si však neuvedomuje skrytý presun vo vlastníckych právach. Po určitej dobe to totiž nie je on, kto vlastní veci, ale sú to práve veci, ktoré vlastnia jeho. Zanikajú veci, zaniká aj identita tohto jedinca. Rúti sa mu svet a zmysel života. Konzumný človek je človek posadnutý, nestabilný, povrchný a veľmi ľahko zraniteľný. Je človek, ktorému už nestačí len mať, ale ktorý chce mať viac a viac, ktorý chce svoj majetok neustále zväčšovať, ktorý chce byť obklopený novým a novším ( teda vzrušujúcejším a zaisťujúcim potlesk a závisť), ktorý nachádza takú potrebnú istotu a stálosť v permanentnej zmene materiálneho okolia.

Konzumný človek je človek chtivý, ktorý zabudol na funkčné investičné vlastníctvo- vlastníctvo pre používanie - a rozhodol sa žiť pre charakterologické vlastnenie (termín Ericha Fromma). Povedať: “Já jsem ten a ten, nebo to a to“, chce odvahu, myšlienku, koncept, umenie abstrakcie. Ale odpoveď na otázku “kto si“ formou „ja mám“ nevyžaduje veľkú duševnú námahu ani osobné kvality.


2.1 Konzum vzrušenia

Svet, v ktorom práve žijeme, je viazaný na očakávania, na ich neustále stupňovanie, na neustále vrstvenie nových, výraznejších a atraktívnejších pôžitkov. Nevýhodou takejto nezvyčajnosti je to, že sa veľmi rýchlo opotrebováva. To, čo stačilo včera, sa ďalší deň zdá byť nehorázne všedné a obkukané. To čo sa včera zdalo byť takmer nepredstaviteľné, odporné a nehumánne, dnes už je to vzrušujúce. Očakávanie stále viac nových burcujúcich zážitkov a materiálnych vecí sa pre mnohých stalo hlavným cieľom existencie. Tým sa v spoločnosti objavuje jav, ktorý sa dá nazvať konzum vzrušenia. Smolou je, že ľudia, ktorí sú na tej istej hodnotovej vlne, nemajú nikdy dosť a ich očakávania sa čoskoro stávajú prehnanými, nerozumnými a neskromnými – prekračujúcimi hranice reálneho a splniteľného. Americký spisovateľ, historik a držiteľ Pulitzerovej ceny Daniel Boorstin (1914-2004) by tieto očakávania nazval extravagantnými a protichodnými. [4]

Reálny svet konzumného človeka skoro omrzí svojou všednosťou a zotrvačnosťou, lebo nie je schopný ponúkať stále nové, t.j. žiadané. Preto sa hédonistický lovci zážitkov rozhodnú hľadať inde napr. vo filme, v počítačových hrách, u výrobkov na jedno použitie, v povrchnom putovaní z miesta na miesto.