2.2 Prečo konzumný človek hľadá náhradné zmysly života?

„Žízeň po novotách, po nezvyklých potěšeních a po senzacích, to vše ztrácí přítažlivost, jakmile se jednou okusí.“
Émile Durkheim

Márnotratnosť momentálnej nálady, vrstvenie gradujúcich zážitkov z úžasného pohľadu prinášajú povrchnosť citov a citovú ľahostajnosť. Hold konzumu a bezcielné túlanie životom premenili skôr existenčnú neistotu v existenciálnu prázdnotou a prežívanie bez zmyslu. To sa však človeku prieči. Nepáči sa mu to. A preto hľadá náhradné zmysly. Masovo inzerovaný konzum je ako spasiteľné vysvetlenie všetko okamžite po ruke. Vďaka jednoduchej plánovitosti je zrozumiteľný. Vďaka masovosti je prístupný. Ako vhodné doplnenie prvoplánového konzumu ponúka rôzne formy patologického chovania: drogy, gamblerstvo, vandalizmus, násilie. Do rovnakej kategórie náhradných činností zabíjajúcich nudu (produkt narastajúceho voľného času), dezilúziu a opustenosť môžeme zaradiť rovnako fantastické vzývanie nejakej ikony (športovca, účastníka reality - show), fantastickou vierou v čosi (UFO, športový klub). Pokiaľ sa dlhodobo nedarí uspokojovať potrebu zmyslu ani v týchto alternatívnych svetoch, môže sa človek nakoniec rozhodnúť situáciu vyriešiť extrémnym činom- deštrukciou seba samého.

„Ještě nikdy nebyl člověk pánem prostředí v takové míře ako je dnes A pritom nikdy nepociťovali lidé takové zklamání a takový zmar. To proto, že nikdy předtím neočekávali od světa o tolik více, než kolik jim může nabídnout“

Irwing Louis Horowitz


Budúcnosť? Pokračovať v životnom štýle koncipovanom výhradne ako stupňovanie materiálnej spotreby bez väčšieho ohľadu na široké okolie, životné prostredie, svoju budúcnosť, alebo budúcnosť najprv prichádzajúcich generácii je de facto nehumánne a v každom prípade dlhodobo neudržateľné. Súhlasím s filozofom Milanom Machovcom, ktorý hovoril, že hyperkonzumerizmus je dôsledkom chybného dogmatu modernej spoločnosti, podľa ktorého sa musí vyrobiť a predať všetko, čo sa vyrobiť a predať dá, t.j. čo sa dá dať na trh a na čom sa dá zarobiť.

Dá sa o (post)modernom konzumerizme hovoriť menej moralisticky, s menej filozofickým nádychom? Určite. Jednou z mnoho sprievodných čŕt súčasného konzumerizmu je podľa sociológa Alana E.Brymana nivelizácia spotreby, čím má na mysli skutočnosť, že je čím ďalej obtiažnejšie podľa nakupovaného tovaru rozlíšiť do akej spoločenskej vrstvy či skupiny jedinec patrí. Tradičné kultúrne rozdiely medzi typmi spotreby a medzi spotrebou a ďalšími činnosťami sú dnes nejasné, aspoň na prvý pohľad.
Snáď vďaka tomu naberajú na sile rôzne druhy okázalého snobizmu a elitárstva, ktoré odrážajú túžbu patriť do klubu „iných“, povedzme „vyvolených“. Zvlášť zreteľný je tento spoločenský trend v automobilovom priemysle. Predtým bolo v našich končinách vlastníctvo auta znakom luxusu, bohatstva a vyššieho spoločenského statusu. Dnes si ho ale môže kúpiť (a nechať dovybaviť podľa svojich predstáv a požiadaviek) mnohonásobne viac ľudí. Čo s tým? Ako ľuďom vrátiť milú materiálne lustrujúcu istotu? Jediným spôsobom – viac individualizovať (zároveň ale zefektívňovať) výrobu a činiť ťažšie dostupným, t.j. vytvárať zdanie exkluzivity. Spomeňme napríklad limitované série automobilových značiek zaručujúce práve onú vytúženú výnimočnosť a obdivujúce pohľady určitého druhu spoluobčanov.


3. Konzumerizmus

Dá sa definovať ako rozsiahla, samoúčelná, prevažne márnotratná i súkromná hmotná a duchovná spotreba, ktorá okrem iného vedie k presadzovaniu výrobkov na jedno použitie, cielenému skracovaniu ich životnosti, zavádzanie nevratných (pre spotrebiteľa pohodlných) obalov všetkého druhu. Tiež preto sa niekedy dnešná väčšina kultúry nazýva tiež PET kultúrou.