Cesta do nevoľníctva - F.A. Hayek

F.A.Hayek – Cesta do nevoľníctva

Dielo vyšlo v roku 1944, kedy sa svet zmietal vo vojne zapríčinenej fašistickou a nacistickou ideologiou. Je treba podotknúť, že v diele cítiť veľkú averziu Hayeka k socializmu a iným totalitným zriadeniam (okrajovo sa dotýka aj fašizmu) – vlastne všetkým zriadeniam, ktoré podľa neho robia človeka neslobodným. Aj keď v preslove vysvetľuje čitateľovi, že tieto jeho negatívne myšlienky nevychádzajú z jeho osobného postoja, v knihe je to vykreslené inak. Zároveň slúži ale Hayekovi k dobru, že v diele sa vyjadruje s istou dávkou humoru, čo robí dielo zaujímavejším.

Z knihy sa stal bestseller a Hayek získal mnoho fanúšikov ale zároveň utrpelo jeho renomé vo vedeckej obci, ktorá mu vyčítala prílišnú populičnosť diela. Treba si uvedomiť, že keď v roku 1944 Hayek dielo písal, bolo šírenie totalitárnych a socialistických myšlienok veľmi módne. V čase nástupu Hitlera k moci bol v Londýne a sledoval vývoj na kontinente. Všímal si popularitu týchto hnutí v samotnej Británii a vyjadril sa, že je to vďaka tomu, že Angličania úplne nepochopili zmysel týchto hnutí.

Hayek chce v knihe ukázať obyvateľom slobodného západného sveta, ktorí majú tendenciu tiahnuť k myšlienkam socializmu a veria jeho ideálom a rovnosti a spravodlivosti, že v konečnom dôsledku ich tento systém uvrhne do oveľa väčšej neslobody a závislosti. Ako jedným z príkladov uviedol v č. 8 Kto? Komu? v ktorej poukazuje na to že multimilionár - veľkofabrikant, ktorý dáva práca svojim zamestnancom má nad ich osobnými životmi oveľa menšiu moc ako najnižší úradník, ktorý disponuje donucovacou silou štátu a sám podľa ľubovôle rozhoduje komu prácu dá a komu nie.

Vo fungujúcej spoločnosti sa človek pri nespokojnosti so svojími podmienkami môže vzdať svojej práce a nájsť si takú, ktorá viac vyhovuje jeho potrebám čo v socialisticekj spoločnosti nie je možné, pretože úlohy sú už rozdelené. Poukazuje na to, že v demokratických systémoch akokoľvek sa zdajú nespravodlivé a ovládané ideou kapitalizmu, je vždy šanca že sa človek svojou snahou stane bohatým a táto vízia záleží len na ňom. Naproti tomu pri socializme, kde je vďaka plánovaniu úplne potlačená invencia a snaha a možnosť vlastného rozvoja sa možnosť stať sa bohatým prudko znižuje. Ohľadom prerozdeľovania peňazí v totalitných spoločnosti platí zásada, že peniaze nie sú prerozdeľované podľa aktivity jednotlivých osôb, ale podľa práce akú vykonávajú. Takže neschopný človek v dobrom obore bude mať vždy vyšší plat ako schopný človek v menej lukratívnom obore.

Viac práce so sebou nenesie viac zisku a preto neexistuje potreba viac pracovať. V konkurenčnom prostredí je možnosť vyniknúť nadaným jednotlivcom a motivačne to vedie k zvýšenie pracovných výkonov.

Hayek si v knihe všíma charakteristické znaky socializmu ako napr. plánovanie, pre ktoré si vyčlenil dokonca niekoľko kapitol alebo zrušenie súkromného vlastníctva. Hayek nezavrhoval ciele socializmu ako takého, kritioval iba metódy akými sa snaží svoje cieľe dosiahnuť. Varoval pred aplikovaním určitých dielčich mechanizmov socialistického hospodárstva do iných systémov, pretože tu existovalo riziko, že tieto dielčie mechanizmy by boli schopné modifikovať ekonomiky do neželaných rozmerov.

Hayek reagoval na nástup nacizmu, ktorý charakterizoval nacionálne – socialistickú revolúciu ako kontrarenesanciu (kapitola I. Opustená cesta). Tento krok bol dôležitým pri deštrukcii civilizácie, ktorú si moderný človek budoval a bola civilizáciou individualistickou. Individualizmus stojí v protiklade k socializmu a kolektivizmu a Hayek ho nevidel ako egoizmus, ale ako úctu k človeku, osobnosti a rešpektovanie jeho vlastných názorov. Týmto dá najavo, že v socializme podľa neho tento rešpekt neexistuje.

Zaoberá sa vývojom osobnej a ekonomickej slobody človeka počas celej histórie a poukazuje na to, že osobná sloboda kráča ruka v ruke s ekonomickou slobodou a rozvojom. Poukazuje na to, že v Taliansku a Anglicku ktoré boli ekonomicky a politicky slobodné a benevolentné vznikali veľké hospodárske počiny a vynálezy. Naopak v krajinách, ktoré svojich obyvateľov dusili, nebola invencia o nič menšia, ale kedže nebola schopná predrať sa na povrch vývoj zostal pri dômyslených automatických hračkách. V týchto krajinách sa rozvíjali len odvetvia, ktoré neboli pod rešktriktívnym dohľadom ako napr. hodinárstvo.

Hayek v kapitole II. vyjadruje podivenie nad tým, že ľudia zabudli na autoritársku stránku socializmu. Francúzski autori, ktorí založili základy socializmu, nemali najmenšiu pochybnosť o tom, že tieto myšlienky môže presadiť len silný a autoritársky režim. Slobodu myslenia považovali za koreň zla a neposlušními sa bude zaobchádzať ako s dobytkom. Hayek poukazuje na výrok Toqcuevilla , ktorý tvrdil, že:“ demokracia rozširuje ľudskú slobodu, socializmus ju obmedzuje. Obe zriadenia majú spoločné jedno – rovnosť. Demokracia hľadá rovnosť v slobode, socializmus v otroctve“. Ako zásterku začal socializmus používať termín „nová sloboda“ – vymanenie sa z pút vykorisťovateľov. V skutočnosti sa nerátalo s rastom ekonomickej slobody ale novým prerozdeľovaním bohatstva.
Zaujimavou je paralela medzi komunizmom a fašizmom. Hayek hovorí, že história ukázala že stalinizmus sa vo svojej podstate prejavil ako „superfašizmus“. Následne v knihe citoval niekoľko autorov, ktorí poukazovali na to, že socializmus je len utópiou a vždy skĺzne k dikatúre a teroru. Hayek vychádzal z histórie a poskytol čitateľovi obraz, v ktorom ukazuje, že mnohí nacistickí vodcovia začínali ako socialisti napr. Mussolini, Quisling a skončili ako nacisti a fašisti. Bolo veľmi ľahké zmeniť komunistu na fašistu a naopak, pretože oba režimy mali mnoho paralel. A preto sa aj oba režimy a polit. strany dostávali do vzájomných stretov, pretože sa pokúšali zaujať rovnaké mentálne typy. A pre oboch bol nepriateľom liberál starého typu. Hayek verí, že mnoho ľudí, ktorí uznávajú ideály socializmu, by sa od neho odvrátili keby zistili, že tento systém by zničil slobodu a že je teda populárny len vďaka nevedomosti vrstiev.

V kapitole III. Individualizmus a kolektivizmus sa zaoberá samotným pojmom socializmus – berie po a) ako ideál socíálnej spravodlivosti alebo b) metóda dosiahnutia cieľov – rovnosti a spravodlivosti

Hayek sa prikláňa k tomu, že socializmus berie ako ideál a prostriedky k dosiahnutiu cieľov nazýva kolektivizmom, ktorý zahrňuje všety typy plánovaného hospodárstva akéhokoľvek druhu. Hayek nazavrhuje plánovanie vo svojej podstate – sám tvrdí, že určitý právny rámec a pravidlá sú dôležité pre fungovanie trhu a spoločnosti a upúšťa od dogmatických pravidiel laissez – faire (zásada hospodárskeho liberalizmu, ktorá vyžaduje nezasahovanie do ekonomických procesov). Otázku vidí v tom, či je potrebné vytvoriť vhodné podmienky pre úspešné plánovanie jednotlivcov alebo je potrebné centrálne plánovanie. Ako základ pokroku vidí Hayek konkurenciu a tvrdí, že ak je to pre efektívnosť konkurencie nevyhnutné má prísť na radu plánovanie. Odmieta ale nahradenie konkurencie plánovaní ako sa to dialo v krajinách soc. bloku.

Práve ponuka a dopyt sú nástrojom, ktorý je schopný najflexibilnejšie koordinovať činnosť v štáte a v priemysle. Tento mechanizmus je už dhé obdobie známy, ale práve v totalitárnych zriadeniach je zničený a ceny výrobkov neodpovedajú ich reálnej hodnote. Varuje pred vznikom monopolov, ktoré vznikajú práve vďaka zásahom štátu a plánovaniu a úpne zničia konkurenciu, čo sa v konečnej fáze ukáže pre občana ako spotrebiteľa aj pre občana ako zamestnanca ako maximálne nepriaznivé. Pri vzniku monopolu zaniká potreba invencie výrobkov, ich vývoja a zlepšovania nachádzania lepších a lacnejších riešení. Ak by sme zrovnali tento výrobok s krajinami, kde konkurencia existuje, tak zistíme že už je zastaralý. Práve pri vzniku monopol zaniká možnosť pre človeka, ktorý je nespokojný so svojimi pracovními podmienkami na ich zmeny. V demokratickom zriadení je dôležité vedieť, že aj keď je napr. v spoločnosti vysoká nezamestnanosť, tak pre zamestnanca je tu možnosť zmeniť svoje zlé postavie či už zmenou zamestnávateľa, osamostatnením sa alebo odsťahovaním a vycestovaním. Práve táto vedomosť o neslobode a o tom, že svoje postavenie nemôže človek v totalitárnej spoločnosti zmeniť je pre mnohých horšia ako väzenie.


Kapitola IV: Nevyhnutnosť plánovania

Hayek si všíma charakteristické črty ohľadom plánovania v diktatúrach. Dáva čitateľovi na vedomie, že väčšina plánovačov tvrdí, že plánovaniu sa nedá výhnúť a že je to nutnosť, ku ktorej nás nútia nami neovplyvniteľné skutočnosti. Nutnosť plánovania obracajú na už vyššie spomenutú konkurenciu a vznik monopolov. Diktatúry tvrdia, že rozvoj ľudstva je tak veľký, že je stále menej vecí, ktoré dokážeme riadiť sami a preto je potrebné plánovanie. Snažia sa dokázať že monopoly sú potrebné, pretože dokážu vyrobiť viac tovaru pri nižšej cene. Tieto výsledky ale nebolo možné dokázať.

V Kapitole V – Plánovanie a demokracia sleduje Hayek spoločný rys kolektivistických systémov a to, že každý sa pokúša o „všeobecné blaho“. Tento pojem je ale natoľko vágny, že nie je možné spojiť ho s určitými významom. Existuje len mechanizmus jeho dosiahnutia. Jediným riešením by podľa neho bolo vytvoriť morálny kódex a stupnicu, kde by mala každá hodnota presne určené miesto. Stupnica by mala byť natoľko široká, aby obsiahla všetky ľudské potreby. Žiadna takáto stupnica ale neexistuje a nie je možné od každého človeka žiadať, aby obsiahol celú škálu potrieb a hodnôt.

Poukazuje na spoločenskú dohodu, kde je štátu dovolené zasahovať do určitých sfér života. Akonáhle ale tieto zásahy presiahnu určitú časť celku, začnú jeho dôsledky ohrozovať systém. Aby sa ciele plánovania mohli plne presadiť, je potrebné dosadiť tzv. ekonomického diktátora. Táto téza bola vykonaná v Nemecku. Treba si uvedomiť, že už pred rokom 1933 bolo Nemecko viac – menej riadené totalitne. Hitler demokraciu nemusel ničil, využil iba jej rozklad.

Kapitola VI: Plánovanie a panovanie zákona: rozdiel medzi totalitou a demokraciou vidí Hayek aj v tom, že v demokracii sa dodržujú právne princípy. Štátne orgány sú viazané pravidlami, ktoré su vopred stanovené a predvídateľné. U totality sa princípy prispôsobujú moci. Hayek tvrdí, že pri plánovaní dochádza k vedomej diskriminácii, pretože sú uprednostňované iba určité potreby určitých ľudí. Plánovanie určí čo budú ľudia robiť a ktorí sa budú mať dobre a ktorí nie. Preto je formálna rovnosť nezlúčitelná s materiálnou rovnosťou. Aby sa dosiahol rovnaký výsledok pre rôznych ľudí, je potreba zaobchádzať s nimi individuálne. Preto sa objektívna príležitosť nerovná subjektívnej šanci. Pri plánovaní sa taktiež neberie ohľad na individuálne práva. Skôr prevažuje názor, že existujú len individuálne povinnosti.

Kapitola VII: Riadenie hospodárstva a totalitarizmus: Pri plánovaní nastáva problém , že vždy nastúpi diktátorský vodca, pretože uvedomelý proces plánovania musí byť v rukách jednotlivca na konci reťazca. Kedže by tento fakt mohol vzbudiť nálady nevôle u obyvateľov, snažia sa socialistický plánovači ľudí presvedčiť, že sa to týka len hospodárskych otázok a zostane nám viac síl na riešenie otázok iných. Hayek ale upozorňuje, že separátne ekonom. motívy neexistujú. Vďaka slobode môžeme nakladať so svojím majetkom podľa uváženia a plniť svoje potreby a túžby. Ak plánovanie zasiahne do hospodárskej roviny, zasiahne po určitom čase do našej spotreby, majetku a slobody. Hayek sám hovorí, že liberalizmus nie je dokonalý ale že sloboda, ktorý s ním ide ruka v ruke je silnejšou hodnotou než všeobecné blaho.