F.A.Hayek – Cesta do nevoľníctva

Dielo vyšlo v roku 1944, kedy sa svet zmietal vo vojne zapríčinenej fašistickou a nacistickou ideologiou. Je treba podotknúť, že v diele cítiť veľkú averziu Hayeka k socializmu a iným totalitným zriadeniam (okrajovo sa dotýka aj fašizmu) – vlastne všetkým zriadeniam, ktoré podľa neho robia človeka neslobodným. Aj keď v preslove vysvetľuje čitateľovi, že tieto jeho negatívne myšlienky nevychádzajú z jeho osobného postoja, v knihe je to vykreslené inak. Zároveň slúži ale Hayekovi k dobru, že v diele sa vyjadruje s istou dávkou humoru, čo robí dielo zaujímavejším.

Z knihy sa stal bestseller a Hayek získal mnoho fanúšikov ale zároveň utrpelo jeho renomé vo vedeckej obci, ktorá mu vyčítala prílišnú populičnosť diela. Treba si uvedomiť, že keď v roku 1944 Hayek dielo písal, bolo šírenie totalitárnych a socialistických myšlienok veľmi módne. V čase nástupu Hitlera k moci bol v Londýne a sledoval vývoj na kontinente. Všímal si popularitu týchto hnutí v samotnej Británii a vyjadril sa, že je to vďaka tomu, že Angličania úplne nepochopili zmysel týchto hnutí.

Hayek chce v knihe ukázať obyvateľom slobodného západného sveta, ktorí majú tendenciu tiahnuť k myšlienkam socializmu a veria jeho ideálom a rovnosti a spravodlivosti, že v konečnom dôsledku ich tento systém uvrhne do oveľa väčšej neslobody a závislosti. Ako jedným z príkladov uviedol v č. 8 Kto? Komu? v ktorej poukazuje na to že multimilionár - veľkofabrikant, ktorý dáva práca svojim zamestnancom má nad ich osobnými životmi oveľa menšiu moc ako najnižší úradník, ktorý disponuje donucovacou silou štátu a sám podľa ľubovôle rozhoduje komu prácu dá a komu nie.

Vo fungujúcej spoločnosti sa človek pri nespokojnosti so svojími podmienkami môže vzdať svojej práce a nájsť si takú, ktorá viac vyhovuje jeho potrebám čo v socialisticekj spoločnosti nie je možné, pretože úlohy sú už rozdelené. Poukazuje na to, že v demokratických systémoch akokoľvek sa zdajú nespravodlivé a ovládané ideou kapitalizmu, je vždy šanca že sa človek svojou snahou stane bohatým a táto vízia záleží len na ňom. Naproti tomu pri socializme, kde je vďaka plánovaniu úplne potlačená invencia a snaha a možnosť vlastného rozvoja sa možnosť stať sa bohatým prudko znižuje. Ohľadom prerozdeľovania peňazí v totalitných spoločnosti platí zásada, že peniaze nie sú prerozdeľované podľa aktivity jednotlivých osôb, ale podľa práce akú vykonávajú. Takže neschopný človek v dobrom obore bude mať vždy vyšší plat ako schopný človek v menej lukratívnom obore.

Viac práce so sebou nenesie viac zisku a preto neexistuje potreba viac pracovať. V konkurenčnom prostredí je možnosť vyniknúť nadaným jednotlivcom a motivačne to vedie k zvýšenie pracovných výkonov.

Hayek si v knihe všíma charakteristické znaky socializmu ako napr. plánovanie, pre ktoré si vyčlenil dokonca niekoľko kapitol alebo zrušenie súkromného vlastníctva. Hayek nezavrhoval ciele socializmu ako takého, kritioval iba metódy akými sa snaží svoje cieľe dosiahnuť. Varoval pred aplikovaním určitých dielčich mechanizmov socialistického hospodárstva do iných systémov, pretože tu existovalo riziko, že tieto dielčie mechanizmy by boli schopné modifikovať ekonomiky do neželaných rozmerov.

Hayek reagoval na nástup nacizmu, ktorý charakterizoval nacionálne – socialistickú revolúciu ako kontrarenesanciu (kapitola I. Opustená cesta). Tento krok bol dôležitým pri deštrukcii civilizácie, ktorú si moderný človek budoval a bola civilizáciou individualistickou. Individualizmus stojí v protiklade k socializmu a kolektivizmu a Hayek ho nevidel ako egoizmus, ale ako úctu k človeku, osobnosti a rešpektovanie jeho vlastných názorov. Týmto dá najavo, že v socializme podľa neho tento rešpekt neexistuje.

Zaoberá sa vývojom osobnej a ekonomickej slobody človeka počas celej histórie a poukazuje na to, že osobná sloboda kráča ruka v ruke s ekonomickou slobodou a rozvojom. Poukazuje na to, že v Taliansku a Anglicku ktoré boli ekonomicky a politicky slobodné a benevolentné vznikali veľké hospodárske počiny a vynálezy. Naopak v krajinách, ktoré svojich obyvateľov dusili, nebola invencia o nič menšia, ale kedže nebola schopná predrať sa na povrch vývoj zostal pri dômyslených automatických hračkách. V týchto krajinách sa rozvíjali len odvetvia, ktoré neboli pod rešktriktívnym dohľadom ako napr. hodinárstvo.

Hayek v kapitole II. vyjadruje podivenie nad tým, že ľudia zabudli na autoritársku stránku socializmu. Francúzski autori, ktorí založili základy socializmu, nemali najmenšiu pochybnosť o tom, že tieto myšlienky môže presadiť len silný a autoritársky režim. Slobodu myslenia považovali za koreň zla a neposlušními sa bude zaobchádzať ako s dobytkom. Hayek poukazuje na výrok Toqcuevilla , ktorý tvrdil, že:“ demokracia rozširuje ľudskú slobodu, socializmus ju obmedzuje. Obe zriadenia majú spoločné jedno – rovnosť. Demokracia hľadá rovnosť v slobode, socializmus v otroctve“. Ako zásterku začal socializmus používať termín „nová sloboda“ – vymanenie sa z pút vykorisťovateľov. V skutočnosti sa nerátalo s rastom ekonomickej slobody ale novým prerozdeľovaním bohatstva.