V teórii poznania možno označiť Aristotela za realistu. Predmetom poznania je objektívy svet, reálne bytie, existujúce nezávisle od poznávajúceho subjektu. Vedecké poznanie treba odlíšiť od predstavy a od mienky (doxa). Mienka predstavuje náhodné, zmyslami vnímané fakty.

Aristoteles sa usiloval vybudovať jednotnú sústavu vied. Predmetom fyziky musia byť zmyslovo vnímateľné, prírodné telesá. Aristoteles v nich nachádza dvojice protikladov: teplo a chlad, vlhkosť a sucho. Uvedené spojenia kvalít vedú ku vzniku štyroch prvkov: zeme, vody, vzduchu a ohňa.

Stredom vesmíru je podľa Aristotela zem, ktorá nebola stvorená, existuje odvždy, pričom na rozdiel od iných telies prekonáva podstatné periodické zmeny. Vesmír, tak ako zem, musí mať dokonalý guľovitý tvar, skladá sa z niekoľkých vzájomne na seba pôsobiacich sústredených nebeských sfér, na ktorých sú umiestnené hviezdy.

Najďalej od zeme a najbližšie k prvému hýbateľovi je sféra nehybných hviezd. Aristoteles hovoril o 55 nebeských sférach, nepočítajúc do toho takzvané sféry ideálne. Nebeské telesá ako dokonalé sa usilujú o dokonalý pohyb, za aký Aristoteles považoval pohyb v kruhu.      

Aristotelove sociálno-teoretické názory sú vyjadrené najmä v spoločenskovednom a štátovednom spise Politika. Obsahuje celý rad rozborov problémov, súvisiacich so vzťahmi medzi vládnucou a poddanou triedou. Názory na postavenie človeka v spoločnosti, spôsob interpretácie takých sociálnych fenoménov, ako je rodina, otroctvo, súkromné vlastníctvo, tovarová výroba, výmena, formy otrokárskeho štátu.

V Politikách preštudoval a zhrnul do šiestich typov jednotlivé formy ústav: monarchia a tyranis sú vládami jedinca, aristokracia a oligarchia sú vládami niekoľkých ľudí, politeiá a demokracia sú vládami väčšiny. Otroctvo považoval za inštitúciu celkom prirodzenú - a to tak z hľadiska ekonomického, politického i morálneho.

Pri rozlíšení šiestich druhov ústav zhrňuje podstatné črty rozličných postáv a prirovnáva ich k zodpovedajúcim druhom určitého typu štátu. Tak napr. spoločenská mravnosť, dobro sa uskutočňuje spojením mravného obmedzenia, poriadku (formy) so spoločnosťou, ľuďmi (látkou).

Etickou problematikou sa Aristoteles zaoberá v Etike Eudémovej a Etike Nikomachovej. Podobne ako Sokrates a Platón, pokladá vzdelanosť a poznanie za cnosti. Ak sa máme niečomu naučiť, naučíme sa to tak, že konáme. Nestačí len poznať cnosť, ale treba cnostne jednať.

Aristotelova etika je preniknutá úsilím vyhnúť sa nedostatku i nadbytku citov v konaní. Pozoruhodné sú aj Aristotelove analýzy okolností mravného jednania. Aristoteles bol zakladateľom logiky ako vedy. Jeho logika býva nazývaná klasifikačnou, subjekt - predikátovou, sylogistickou. Z výrokov skúma Aristoteles len také, ktoré sa nazývajú v logike súdmi. Dôraz kládol na úsudky deduktívne. Napriek tomu však na prvom mieste jeho záujmu sú úsudky deduktívne, takzvané sylogizmy (Aristotelova sylogistická logika).

Aristotelova filozofia predstavuje jeden z vrcholov antického filozofického a teoretického myslenia. Stala sa ním najmä pre tesnú spätosť mnohotvárnej vedeckej a filozofickej činnosti. Aristoteles však nebol len vedcom a filozofom. Bol tiež vynikajúcim organizátorom vedeckej, bádateľskej a aj pedagogickej práce. Táto vytvorila z Lykeia ohnisko filozofického a vedeckého života.