Aristotelova systémová filozofia
(384 - 322 p. n. l.)
Ako mysliteľ organicky spojil a originálne domyslel všetky podnety a výsledky gréckej filozofie a vedy. Aristoteles sa pokúsil zladiť dva protikladné smery v gréckom myslení:
1. materializmus (Herakleitos, Demokritos);
2. idealizmus (Pytagorovci, eleáti, Platón).
Jeho filozofia je akousi filozofiou zlatého stredu, neustále sa pohybuje medzi materializmom a idealizmom.
Život:
Narodil sa v roku 384 pred n. l. v Stageire v Thrákii na brehu Egejského mora. Jeho otec bol dvorným lekárom macedónskeho kráľa Amynta II. Keď mal 17 rokov odišiel do Atén, kde sa mal stať tiež lekárom. Vstúpil však do Platónovej akadémie, v ktorej bol 20 rokov žiakom a neskôr učiteľom. Po čase tam začal vyučovať rérotiku. Na mnohé otázky mal s Platónom rozličné názory, a preto ho aj neurčil za svojho nástupcu. V roku 347, keď zomrel Platón odchádza do Assu na severozápade Malej Ázie, kde ho pozval jeho niekdajší spolužiak Hermeius, ktorý sa medzitým stal diktátorom. Aristoteles tam založil Akadémiu a oženil sa s Pýtiou, Hermeiovov neterou. Po páde vlády Hermeia po 2 rokoch odchádza do Mitylény na ostrove Lesbos. Roku 342 ho zjednotiteľ Grécka, kráľ Filip Macedónsky pozval na svoj dvor ako vychovávateľa princa Alexandra, budúceho Alexandra Veľkého. Roku 336 bol Filip zavraždený a moc prebral Alexander. Aristoteles nesúhlasil s jeho politickými cieľmi ani vystupovaním, a preto sa vracia do Atén, kde založil vlastnú filozofickú školu Lykeion (lýceum).
Lykeion bola známou pod názvom peripatetická škola. Aristoteles si založil veľkú súkromnú knižnicu, zozbieral ústavy všetkých 160 dovtedy známych štátov a založil prírodovedeckú zbierku rastlín a zvierat z celého, vtedy známeho sveta. Táto výskumná činnosť trvala 12 rokov. Potom nastali politické ťažkosti. Aristoteles vzbudzoval nevraživosť pre svoj vzťah k Alexandrovi Macedónskemu, ktorý vzal Aténam slobodu. Po smrti vládcu ho obvinli z bezbožnosti. Obával sa, že ho odsúdia na smrť ako Sokrata a vyjadril sa, že nechce dať Aténčanom príležitosť, aby sa druhý raz previnili proti filozofii. Utiekol na ostrov Eubóia do Chalkidyku na majetok svojej matky, kde sa vyhol hroziacemu rozsudku smrti. Zomrel v roku 322 p. n. l. vo veku 66 rokov na žalúdočné ťažkosti.
Aristotelovo dielo predstavuje jeden z vrcholov starovekej filozofie. Aristoteles obsiahol všetky vtedajšie oblasti antickej kultúry, detailne sa oboznámil s poznatkami jestvujúcich vedeckých odborov a naviac ako filozof sa usiloval vniesť do náučného bádania jasnosť, systematickosť, presné vymedzenie predmetu toho, ktorého vedného odboru, stanoviť základné metódy vedeckej práce.
Diela:
Už v období helenizmu boli Aristotelove spisy zozbierané a zoradené do siedmych základných celkov. Rozdelenie Aristotelových spisov (opierajúce sa o Immanuela Bekkera) je nasledujúce:
1. spisy logické: súhrny názov „Organon"(nástroj metód a poznania).
Diela: Kategória, O vyjadrovaní, Prvé, druhé analytiky, Topiky a O Sofistických dôkazoch.
2. spisy fyzické - (prírodnofilozofické a prírodovedecké)
Diela: Fyziky, O nebi, O vzniku a zániku, Meteorologika, Skúmanie o zvieratách, O vzniku zvierat, O pohybe zvierat, O chôdzi zvierat, O duši. Patria sem aj spisy z odboru fyziológie - dielka označované ako Malé prírodovedné - Parva naturalia.
Aristotelove lekárske spisy, známe antike, sa nedochovali.
3. spisy filozofické - už v helenistickej dobe ich označovali ako metafyzické (ta meta ta fyzika), lebo boli zaradené za spisy fyzické. Tieto tvoria dnešné Metafyziky.
4. spisy etické - Etika eudemova, Etika Nikomachova.
5. spisy politické - Politiky (k týmto spisom radíme aj v roku 1890 objavený historicko - politický spis Ústava aténska.
6. rétorický spis - Rétorika.
7. umenovedný spis - Poetika.
Aristotelova Logika
Aristoteles je zakladateľom tejto vedy. On sám slovo Logika ešte nepoužíva (nepozná), používa pojem analytika.
Logika - je náuka o správnom myslení, presnejšie o formách a metódach správneho myslenia a ukazuje ako musíme v myslení postupovať, aby sme prišli k správnym výsledkom.
Pojem: Podobne ako Platón aj Aristoteles sa zaoberá pojmami. Naše rozumové myslenie sa deje v pojmoch. Správne uvažujeme iba vtedy, ak používame správne pojmy. Keď určujeme čo sú veci vypovedané, o nich pojmami. Tieto pojmy sú vždy všeobecné. Správne a jasné pojmy získame pomocou definície. Každá definícia sa skladá z 2 častí.
• 1. Definícia najskôr zoradí definovaný predmet do triedy, rodu, ktorej všeobecné znaky sú zhodné so znakmi definovaného predmetu, napr. Človek je bytosť.
• 2. K tomu musíme ešte pridať, čím sa tento predmet odlišuje od ostatných predmetov tejto triedy, rodu, napr. Človek je bytosť mysliaca. Takto vzniká definícia, ktorá sa skladá z rodovej triedy a druhového rozdelenia. Týmto môžeme zatriediť všetky veci.
Kategórie
Najvyššie rody nazval Aristoteles kategóriami: podstata, kvalita, kvantita. Hlavne pri svojom prírodovednom skúmaní prišiel na potrebu usporiadať skúmané do druhov, druhy do rodov a rody do kategórií. Výstavba tzv. kategoriálneho systému bola nevyhnutnosťou. Nech vo výpovedi pripisujeme veci akúkoľvek vlastnosť, začleňuje sa táto vlastnosť do niektorej z kategórie nižšie.
Súd
Pojmy spájame do viet alebo do súdov. V každom súde sú spojené najmenej 2 pojmy a to subjekt - je ten pojem, o ktorom sa niečo vypovedá. Predikát - je výpoveď, ktorú robíme o subjekte. Ak o niečom vypovedáme pripájame k subjektu predikát. Súd vzniká pripojením predikátu k subjektu pomocou spojky je: Človek je bytosť. (S+je+P)
Iba o súde, nie o jednotlivom pojme, môžeme povedať či je pravdivý alebo nepravdivý.
Úsudok
Súdy spájame do úsudkov. Náuka o úsudkoch je jadrom Aristotelovej logiky. Úsudok je odvodenie nového súdu z živých súdov. V centre náuky o úsudku - sylogizmus - úsudková schéma.
Premisy
Súd1: Všetci ľudia sú smrteľní.
Súd2: Sokrates je človek.
Záver: Sokrates je smrteľný.
Ak sú premisy pravdivé je nevyhnutne pravdivý aj záver. Základné vzťahy v sylogizme nezávisia od konkrétnych obsahov. Dôležitá je tu iba forma, a preto Aristotela pokladáme za zakladateľa formálnej logiky. V sylogizme záver nevyhnutne vyplýva z premís.
Dôkaz
Úsudky sa spájajú do dôkazov. Dôkaz je postupnosť súdov, z ktorých vyplynie nejaký záver.
Metódy dokazovanie:
1. indukcia - je metóda dokazovania, keď postupujeme od zvláštneho k všeobecnému.
2. dedukcia - je metóda dokazovania, keď postupujeme od všeobecného k vzácnemu. Logické dokazovanie má určité princípy.
Základným predpokladom logického dokazovania je podľa Aristotela:
1. princíp protirečenia: vec nemôže mať a zároveň nemať určitú vlastnosť.
2. princíp vylúčenia: každá možnosť je buď pravdivá alebo nepravdivá. Tretia možnosť neexistuje.
Metafyzika
V Metafyzike, presnejšie v VII. a VIII. Knihe obsiahol Aristoteles učenie o podstate filozoficky najvšestrannejšie. Uznáva tri podstaty, a to látku (hýlé), tvar (eidós, morfé), jednotu látky a tvaru, vec, celok, celkovú podstatu (to synholon, hé synholon, úsiá).
Odmietol uznať len látku za podstatu. Podľa Aristotela sama o sebe ani jedna z podstát, o ktorých hovorí neexistuje, až jednota látky a tvaru ( tretia podstata) vytvára skutočné bytie. Aristotelove úvahy o látke a tvare, jednote obidvoch princípov, sú ťažiskovým miestom jeho učenia, v súlade s ním rieši všetky ďalšie filozofické problémy.
Zaujímavá je interpretácia pohybu v Aristotelovej filozofii. Podľa nej pohyb neexistuje ako osobitná substancia, nie je silou alebo zákonom. Je to osobitný stav prírodných telies. Pohyb neexistuje mimo vecí. Mal blízko k uznaniu samovoľného, spontánneho vnútorného pohybu.
Aristoteles súdil, že prvý hybný princíp (nazýva ho bohom), sa nemôže pohybovať, ale musí pohybovať iným. Takýto princíp je chápaný ako prvý účel, účel účelov, prvý tvar, tvar tvarov. Samotný pojem boha ja u Aristotela súhrnným názvom pre prevažne filozofické určenia.
Učenie o pohybe je tesne späté s rozlišovaním potencionálneho a aktuálneho bytia. Pohyb spájal Aristoteles s príslušnou energiou, bez ktorej nemôže dôjsť k premene potencionálneho na aktuálne. Dovŕšenie vývoja, stelesnenie energie, sa u Aristotela nazýva entelecheia. Princíp entelecheie vnáša do pohybu teleologický moment.
Učenie o látke, tvare, energii a entelechei je východiskom učenia o príčinnosti. Aristoteles rozlišuje štyri druhy príčin:
- - látkovú - spočívajúcu v substráte, z ktorého sa tvoria všetky telesá,
- - formálnu - v ktorej sa aktívne prejavuje forma, tvoriac podstatu,
- - účinnú, pôsobiacu - odhaľujúcu zdroj pohybu, zdroj premeny možnosti na skutočnosť,
- - účelovú alebo konečnú príčinu - ako cieľ pohybu.
Poznať prírodu znamená poznať všetky príčiny.
Na rozdiel od svojich predchodcov, ktorí skúmali spravidla len jeden druh pohybu, pokúsil sa Aristoteles preštudovať a klasifikovať najrozličnejšie jeho druhy. V Kategóriach napočítal šesť druhov pohybu: vznik, zánik, rast, zmenšenie, kvantitatívna zmena, striedanie v priestore. Usiluje sa klasifikovať protiklady.
V teórii poznania možno označiť Aristotela za realistu. Predmetom poznania je objektívy svet, reálne bytie, existujúce nezávisle od poznávajúceho subjektu. Vedecké poznanie treba odlíšiť od predstavy a od mienky (doxa). Mienka predstavuje náhodné, zmyslami vnímané fakty.
Aristoteles sa usiloval vybudovať jednotnú sústavu vied. Predmetom fyziky musia byť zmyslovo vnímateľné, prírodné telesá. Aristoteles v nich nachádza dvojice protikladov: teplo a chlad, vlhkosť a sucho. Uvedené spojenia kvalít vedú ku vzniku štyroch prvkov: zeme, vody, vzduchu a ohňa.
Stredom vesmíru je podľa Aristotela zem, ktorá nebola stvorená, existuje odvždy, pričom na rozdiel od iných telies prekonáva podstatné periodické zmeny. Vesmír, tak ako zem, musí mať dokonalý guľovitý tvar, skladá sa z niekoľkých vzájomne na seba pôsobiacich sústredených nebeských sfér, na ktorých sú umiestnené hviezdy.
Najďalej od zeme a najbližšie k prvému hýbateľovi je sféra nehybných hviezd. Aristoteles hovoril o 55 nebeských sférach, nepočítajúc do toho takzvané sféry ideálne. Nebeské telesá ako dokonalé sa usilujú o dokonalý pohyb, za aký Aristoteles považoval pohyb v kruhu.
Aristotelove sociálno-teoretické názory sú vyjadrené najmä v spoločenskovednom a štátovednom spise Politika. Obsahuje celý rad rozborov problémov, súvisiacich so vzťahmi medzi vládnucou a poddanou triedou. Názory na postavenie človeka v spoločnosti, spôsob interpretácie takých sociálnych fenoménov, ako je rodina, otroctvo, súkromné vlastníctvo, tovarová výroba, výmena, formy otrokárskeho štátu.
V Politikách preštudoval a zhrnul do šiestich typov jednotlivé formy ústav: monarchia a tyranis sú vládami jedinca, aristokracia a oligarchia sú vládami niekoľkých ľudí, politeiá a demokracia sú vládami väčšiny. Otroctvo považoval za inštitúciu celkom prirodzenú - a to tak z hľadiska ekonomického, politického i morálneho.
Pri rozlíšení šiestich druhov ústav zhrňuje podstatné črty rozličných postáv a prirovnáva ich k zodpovedajúcim druhom určitého typu štátu. Tak napr. spoločenská mravnosť, dobro sa uskutočňuje spojením mravného obmedzenia, poriadku (formy) so spoločnosťou, ľuďmi (látkou).
Etickou problematikou sa Aristoteles zaoberá v Etike Eudémovej a Etike Nikomachovej. Podobne ako Sokrates a Platón, pokladá vzdelanosť a poznanie za cnosti. Ak sa máme niečomu naučiť, naučíme sa to tak, že konáme. Nestačí len poznať cnosť, ale treba cnostne jednať.
Aristotelova etika je preniknutá úsilím vyhnúť sa nedostatku i nadbytku citov v konaní. Pozoruhodné sú aj Aristotelove analýzy okolností mravného jednania. Aristoteles bol zakladateľom logiky ako vedy. Jeho logika býva nazývaná klasifikačnou, subjekt - predikátovou, sylogistickou. Z výrokov skúma Aristoteles len také, ktoré sa nazývajú v logike súdmi. Dôraz kládol na úsudky deduktívne. Napriek tomu však na prvom mieste jeho záujmu sú úsudky deduktívne, takzvané sylogizmy (Aristotelova sylogistická logika).
Aristotelova filozofia predstavuje jeden z vrcholov antického filozofického a teoretického myslenia. Stala sa ním najmä pre tesnú spätosť mnohotvárnej vedeckej a filozofickej činnosti. Aristoteles však nebol len vedcom a filozofom. Bol tiež vynikajúcim organizátorom vedeckej, bádateľskej a aj pedagogickej práce. Táto vytvorila z Lykeia ohnisko filozofického a vedeckého života.
