Znie dosť domotane (konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva) a vyjadruje asi asi toľko, že sa máme riadiť podľa mravného zákona v sebe.

“Poslúchanie dobrého hlasu v nás vôbec neprináša praktické plody pre naše bytie. Preto ná vnútorný hlas sľubuje nesmrteľnosť, v ktorej sa chýbajúce doplní. Takto plynú z kategorického imperatívu tri postultáty praktického rozumu: sloboda, nesmrteľnosť, Boh. Najprv teda Kant dokázal, že čistý rozum je kompetentný len v skutočnosti, nie však v nadzmyslovom, a teraz, z jeho strany naskrze nenapadnuteľný a vychádzajúci z celkom iného východiska, z mravného zákona, dospieva až k Bohu. Kant hovorí “Musel som odsunúť vedenie, aby som získal miesto viere.”

Za povšimnutie stojí aj ďalšia Kantova myšlenka vyplívajúca z kategorického imperatívu. Na každého človeka sa máme pozerať ako na účel a nie ako na prostriedok. Každý, aj ten najbiednejší a najnevzdelanejší ľudský tovr má právo byť vážený ako plnoprávny človek.

Tretiou jeho významnou knihou je “Kritika súdnosti”, v ktorej rozoberá estetické hodnotenie. To sa odlišuje od ostatných, lebo si nevšíma prírodné záležitosti, morálne hodnoty alebo praktickú užitočnosť veci, ale všíma si len krásu. Tá na nás pôsobí a vnáša do našej mysle stav harmonického naladenia. Aby mohl predmen vyvolávať túto estetickú záľubu, musí byť harmonicky usporiadaný (jeho rozmanité časti musia byť zladné do celku).
V druhej časti knihy dodáva, že tieto predmety záľuby nachádzame aj v prírode a zaoberá sa skúmaním jej účelnosti.

Takto sa všetko ľudské poznanie začína nazeraniami, od nich prechádza k pojmom a končí sa ideami. Čím by mohli byť veci o sebe, to neivem a ani neptrebujem vedieť, pretože nijaká vec sa mi nemôže naskytnúť nikdy inak než v jave
Um teda obsahuje čisté poznatky a priori (dané vopred). Sú to kategórie.
Kategórie nie su nič iné, než podmienky myslenia a možnej skúsenosti, tak ako sú preistor a čas podmienky nazerania.
Keď sa však pýtame, čo je to vlastne čistá mravnosť, podľa ktorej musíme skúšať morálny obsah každého konania, musím priznať, že rozhodnutie tejto otázky môžu spochybniť len filozofi.