Imanuel Kant životopis

“Uctiť si Kanta je znakom duševnej zrelosti. Človek potom už nie je ochotný naslepo sa zveriť životu, ale sanží sa získať jasný obraz o sebe a okolí.”

Bol prvý veľký predstaviteľ nemeckého klasického idealizmu.

Životopis:
Narodil sa vo východonemeckom meste Kráľovec (dnešný Kaliningrad) ako štvrté z deviatich detí chudobného remeselníka. Vďaka vysokému nadaniu sa dostal na univerzitu, kde vyštudoval filozofiu, matematiku, teológiu a fyziku. Pôsobil deväť rokov ako domáci učiteľ a potom získal miesto profesora na univerzite. Hoci dostával pozvánky učiť aj na iných univerzitách, celý svoj život sa nevzdialil z blízkeho okolia Kráľovca. Heinrich Heine o ňom napísal:
„Ťažko opísať životnú históriu Imanuela Kanta, lebo nemal ani život ani históriu. Žil mechanicky usporiadaným životom, takmer abstraktným staromládeneckým životom v tichej, odľahlej uličke v Kráľovci na severovýchodnej hranici Nemecka. Nemyslím, že by veľké hodiny na tamojšej katedrále spĺňali svoju každodennú úlohu bezvášnivejšie a pravidelnejšie ako ich krajan Imanuel Kant. Vstať, piť kávu, písať, prednášať, jesť, prechádzať sa, všetko malo svoj presne určený čas a susedia vedeli celkom presne, že hodiny bijú pol štvrtej, keď Imanuel Kant vo svojom sivom plášti, s paličkou v ruke vyšiel z domu a vykračoval si po malej lipovej aleji, ktorá sa po ňom volá dodnes Cestou filozofa.”

Jeho prácu delíme na prvé obdobie – predkritické a na druhé – kritické. To druhé je spojené s vydaním jeho knihy Kritika čistého rozumu.

Poďme najprv na predkritické obdobie.
V predkritickom období sa Kant venoval prírodovedeckej problematike. Najvýznamnejším dielom tohto obdobia sú Všeobecné dejny prírody a teória nebies. Pri vzniku tohto diela sa opieral o Newtonowu fizyku, ktorú pokladal za vzor vedeckej teórie. Kniha vysvetľovala vznik nebies, čiže vznik slnka a slnečnej sústavy. Neskôr sa súdil s francúzkym matematikom a fyzikom Laplace-om prvenstvo tejto teórie.
Kantova kozmologická hypotéza bola v jeho čase revolučná, aj keď nenašla bezprostredný ohlas. Podľa nej je výchdiskom stavu vývinu chaos, v nekonečnom priestore vesmíru rozptýlené čiastočky hmoty. Tie sa na základe dvoch síl –príťažlivej a odpudivej, zhlukujú do celkov, vytvárajú slnečné sústavy. Tento proces však pokračuje a tie isté sily neskôr spôsobia návrat k chaosu. Táto teória je označovaná ako Kant–Laplaceova hypotéza zániku planét. V druhom období to ale začína byť zaujímavejšie. Kant zameral svoju pozornosť na metafyziku.

Metafyzika sa zaoberala otázkami, či napríklad môžeme rozumom dokázať existenciu Boha alebo nesmrteľnosť duše. On však si uvedomil, že ešte predtým ako budeme hladať riešenie na tieto otázky, musíme vedieť, čo vlastne dokáže náš rozum poznať. Túto teóriu poznávania vypracoval vo svojem veľdiele Kritika čistého rozumu.

Jeho gonzeológia vyzerá naledovne:

Najprv
Pri poznávaní najprv nazeráme zmyslami. Um nám následne robí v tom poriadok, vytvára z obsahov zmyslového nazerania pojmy.

Potom
Um tieto pojmy daľej spracováva, navzájom porovnáva. Porovnáva aj vzťahy medzi nimi a vytvára súdy. Tieto súdy však už nezávisia na pozorovaní. Kant ich nazíva kategórie. Um vytvára súdy o pojmoch (predstavy o predstavách). Toto súdenie je vlastné myslenie čoloveka (um=schopnosť súdiť). Tieto súdy delí do kategórií Kvantity, Kvality, Relácie a Modality.

Kategóre kavantity sú napr.: jednota, mnohosť, všetkosť







nazeranie rozmýšľanie vedomie


empirické poznanie, zmyslovosť racionálne poznanie - um


Je Kant empirik alebo racionalista? Ani jedno ani druhé, zmierňuje tieto dva názory. Hovorí: ”Bez zmyslovosti by nám nebol daný nijaký predmet, bez umu by sme nijaký nemohli myslieť.” Um nemôže nič nazerať nazerať a zmysly nemôžu nič myslieť. Len ich spojením môže vzniknúť poznanie.

Zvládli sme kritiku rozumu.
Ale je tu ešte jedna zaujímavosť. Okrem poznatkov, ktoré závisa od skúsenosti (aposteriŕne) existujú poznatky, ktoré nezávisia od skúsenosti a teda sú apriórne (nepotrebujeme k tomu skúsenosť). Kant nachádza apriórne poznatky v matematike a fyzike a sú nimi aj už spomenuté kategórie.
Kant pokračuje: Samostatné vnímanie priestoru a času, na základe ktorých pozorujeme svet, je apriórne (nezávisí od skúsenosti). To znamená, že nvšetky javy nazeráme v čase a priesotre, čím ich usporadúvame podľa vopred daných foriem. Tým pádom nikdy nespoznáme veci, aké su o sebe. Dostupné su nám iba ich javy. Preto môžeme Kanta označiť za agnostika. Zjednodušne sa to dá zhrnúť: Veci existujú v ľudksom vedomí subjektívne a mimo ľudského vedomia objektívne.

Prejdime na etiku. Ohraničením poznania poprel Kant možnosť rozumového poznania Boha. Môžeme sa k nemu pribížiť len vierou. (rozumový dôkaz Boha neexistuje)
Vierou sa riadime v oblasti praktického konania. Tieto zásady praktickej filozofie obšírne rozpracoval v knihe “Kritika praktického rozumu”
-Človek je schopný prekonať svoje egoistické pohnútky a prírodnú žiadostivosť a riadiť svoje konanie podľa morálnych zásad. Kant hovorí, že každý v nás ma v sebe požiadavku konať mravne a nazýva ju kategorickým imperatívom.

Znie dosť domotane (konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva) a vyjadruje asi asi toľko, že sa máme riadiť podľa mravného zákona v sebe.

“Poslúchanie dobrého hlasu v nás vôbec neprináša praktické plody pre naše bytie. Preto ná vnútorný hlas sľubuje nesmrteľnosť, v ktorej sa chýbajúce doplní. Takto plynú z kategorického imperatívu tri postultáty praktického rozumu: sloboda, nesmrteľnosť, Boh. Najprv teda Kant dokázal, že čistý rozum je kompetentný len v skutočnosti, nie však v nadzmyslovom, a teraz, z jeho strany naskrze nenapadnuteľný a vychádzajúci z celkom iného východiska, z mravného zákona, dospieva až k Bohu. Kant hovorí “Musel som odsunúť vedenie, aby som získal miesto viere.”

Za povšimnutie stojí aj ďalšia Kantova myšlenka vyplívajúca z kategorického imperatívu. Na každého človeka sa máme pozerať ako na účel a nie ako na prostriedok. Každý, aj ten najbiednejší a najnevzdelanejší ľudský tovr má právo byť vážený ako plnoprávny človek.

Tretiou jeho významnou knihou je “Kritika súdnosti”, v ktorej rozoberá estetické hodnotenie. To sa odlišuje od ostatných, lebo si nevšíma prírodné záležitosti, morálne hodnoty alebo praktickú užitočnosť veci, ale všíma si len krásu. Tá na nás pôsobí a vnáša do našej mysle stav harmonického naladenia. Aby mohl predmen vyvolávať túto estetickú záľubu, musí byť harmonicky usporiadaný (jeho rozmanité časti musia byť zladné do celku).
V druhej časti knihy dodáva, že tieto predmety záľuby nachádzame aj v prírode a zaoberá sa skúmaním jej účelnosti.

Takto sa všetko ľudské poznanie začína nazeraniami, od nich prechádza k pojmom a končí sa ideami. Čím by mohli byť veci o sebe, to neivem a ani neptrebujem vedieť, pretože nijaká vec sa mi nemôže naskytnúť nikdy inak než v jave
Um teda obsahuje čisté poznatky a priori (dané vopred). Sú to kategórie.
Kategórie nie su nič iné, než podmienky myslenia a možnej skúsenosti, tak ako sú preistor a čas podmienky nazerania.
Keď sa však pýtame, čo je to vlastne čistá mravnosť, podľa ktorej musíme skúšať morálny obsah každého konania, musím priznať, že rozhodnutie tejto otázky môžu spochybniť len filozofi.

Toti prostý ľudský rozum ju obyčajným používaním dávno rozhodol, tak ako rozdiel medzi pravou a ľavou rukov.
Ku kritike súdnosti:
Krásne je to, čo je bez pojmu predmetom nevyhnutného zaľúbenia.
Lepšie je vedieť málo, ale toto málo dkôkladne, než mnoho a povrchne.
Muž má vkus pre seba, žena sa robí sama predmetom vkusu pre každého.
Úcta je nepochybne to prvé, lebo bez nej niet ani ozjstnej lásku.

 Nemecko - rozdrobené, kniežacie štáty
 filozofovia mali lepšie postavenie, ich diela sa verejne vydávali, boli profesori na univerzitách
Immanuel Kant
 s chudobnej protestantskej rodiny, úcta k matke
Gnozeológia: agnosticizmus
Ontológia: apriórne kategórie (transcendentálne)
antinomický charakter vecí (má ho rozum, antinómia = protirečenie)
svet vecí existuje objektívne, nezávisle od ľudského vedomia
k životu pristupoval ako k povinnosti
Etika: náboženstvo = morálka - v existenciu Boha treba veriť, lebo si to žiada náš každodenný život
kategorický imperatív: “Konaj tak, aby sa zásady tvojho konania, mohli stať všeobecnými
pravidlami”
Teória štátu: občianska sloboda = právo jednotlivca, aby sa riadil zákonmi, ktoré schválil
hlása rovnosť pred zákonom
mier - ideálny stav spoločnosti
Johann Gottlieb Fichte
 študoval teológiu, prednášal v Jene, Berlíne
Ontológia: vychádza z absolútneho subjektu ja (všeľudské vedomie): empirické JA - skúsenosť
zvláštne JA - príroda
odmieta existenciu náhody  sloboda = poznanie nevyhnutnosti
Etika: náboženstvo je dôležité len pre morálku
Teória štátu: dielo: Uzavretý obchodný štát
štát by sa mal vyvíjať izolovane od cudzích vplyvov, uchovať si čistotu národa
Friedrich Wilhelm Joseph Schelling
 člen Mníchovskej akadémie vied, témy jeho prednášok: mytológia a zjavenie
Ontológia: filozofia totožnosti hmoty a ducha = neuvedomelý stav svetového ducha,
z ktorého vzniká príroda a spoločnosť
protiklady: zdroj všetkých zmien.