JOHN LOCKE

John Locke sa narodil 29. augusta 1634 vo Wringtone v juhozápadnom Anglicku. Jeho otec bol advokátom a zastával úrady v miestnej správe. Jeho matka pochádzala z Wringtonu. Zomrela ešte v Johnovom detstve. V roku 1652 Locke opustil Westminsterskou školu a stal sa študentom na univerzite v Oxforde. Po získaní hodnosti magistra slobodných umení začal na tejto univerzite vyučovať a to gréčtinu, rétoriku a filozofiu. Výsledkom jeho štúdia bola Esej o zákone prírody. Prírodovedné záujmy ho doviedli k štúdiu medicíny. Najvýznamnejším obratom v jeho živote bolo stretnutie s Anthony Ashley Cooperom, prvým vojvodom zo Shaftesbury a naviazaní spoločného trvalého priateľstva. Prisťahoval sa do Shaftesburyho domu v Londýne a pôsobil tu ako lekár a vychovávateľ jeho syna.

Hájil náboženskú toleranciu anglických protestantských inovercov proti netolerantnej anglikánskej väčšine. V roku 1667 píše Pojednanie o tolerancii. Diskusie s priateľmi schopnostiach človeka a o hraniciach ľudského rozumu, ho viedli k spracovaniu jedného z hlavných jeho diel - Pojednanie o ľudskom rozume, na ktorom pracoval 18 rokov.

Po trojročnom pobyte vo Francúzsku sa vrátil späť. Nezostal však dlho. Kráľovské nariadenie zasiahlo nepriaznivo proti univerzitám a tak našiel Locke svoje nové útočisko v Holandsku. Vďaka korešpondencii so svojím krajanom Edvardom Clarkom vznikli neskôr Úvahy o výchove. Locke charakterizoval výchovu ako pôsobenie na procesy ľudského učenia a socializácie s cieľom premeny človeka po všetkých stránkach - telesnej aj duševnej; s cieľom pretvoriť človeka z bytosti spoločenskej na bytosť kultúrnu.

Návrat do rodného Anglicka a publikácie svojích diel mu zaistili mezinárodní ohlas. Nová vláda mu ponúka miesto v diplomatických službách, ale on zo zdravotních dvôvodou odmieta. Prijímá však miesto apelačného komisára s dobrým platom a s jednoduchými povinnosťami. Dopisuje si s I. Newtonem a oddává sa kľudnej literárnej práci.

Lockov Dopis o tolerancii vyvolal nové diskusie, a tak v roku 1691 vydáva Druhý dopis a o rok Tretí dopis za toleranciu. Svojimi úradnými záležitosťami sa zaoberá v Úvahách o dôsledkoch zníženia úrokov a stúpania hodnoty peňazí. Teologické rozpory ho viedli k vydaniu anonymného spisu Rozumné základy kresťanstva, ako je podané v Písme. Svoju ideu Boha orientoval podľa I.Kanta ako významový útvar, ktorý I.Kant vyčlenil z významového univarza ako regulatívnu ideu jednotiaceho bodu totality všetkých predmetov skúsenosti vôbec.

V roku 1700 píše prácu O vedení rozumu a upravuje Pojednanie o ľudskom rozume. Názor Johna Locka na filozofiu je, že filozofia je výskum prameňov, istoty a hraníc ľudského poznania, ako aj základov a stupňov vier, mienok a presvedčení. Nemá sa zaoberať povahou vecí ani fyzikou duše, nemá skúmať ich podstatu, ale zameriavať sa má na poznávacie schopnosti človeka vzhľadom na predmety, s ktorými človek má dočinenia. Metóda filozofie má byť historická, čiže má vysvetľovať, akými cestami rozum dospieva k pojmom vecí. Filozofii ide o určenie kritéria pravdivosti poznania.

Svoje pedagogické názory podrobne rozpracoval v spise Úvahy o výchove, spoločne s Dvoma pojednaniami o vláde a Pojednaním o ľudskom rozume. Tieto tvoria základ jeho vedeckého diela, ktoré vzniklo na základe písomných dotazov priateľa E. Clarka, ako by mal najlepšie vychovávať svojho syna a preto sú rozptýlené do rady dopisov posielaných do r. 1691. V hlavných princípoch je Lockova výchovná koncepcia zakotvená v spise Dve pojednanie o vláde. Definuje tiež vzťah detí a rodičov na základe prirodzeného práva. Požaduje pestovanie charakteru a mravnej ušľachtilosti, opiera sa o rozvíjanie poznania a rozumu, ktorý chápe ako súčasť prirodzeného práva. Zdôraznením úlohy rozumu, aktivity a motivácie, ako postupne vznikajú a rozvíjajú sa idey dieťaťa, vytvoril Locke vývojovo psychologický a pedagogicko-psychologický základ. Vytvára pre svoju pedagogickú teóriu novú senzualistickú koncepciu podstaty ľudskej morálky ako základ prístupu k riešeniu mravnej výchovy. Svoje konkrétne výchovné názory opieral tiež o pomerne rozsiahlu empirickú základňu, ktorú si behom života vytváral vlastnými výchovnými skúsenosťami.

Cieľ výchovy sa vôbec nenachádza vo výchove človeka, ale výrazne vo výchove predstaviteľa vedúcej vrstvy spoločnosti, ktorá sa vytvorila v Anglicku behom 17. stor., teda vo výchove “gentlemana”, reprezentanta strednej whigovskej vrstvy vtedajšej anglickej buržoázie. Spis bol teda zamýšľaný len pre príslušníkov tejto vrstvy, ku kterej patril aj sám Locke. A výchova má v duchu potrieb, názoru, ale i predsudkov tejto vrstvy pripraviť ich synov k tomu, aby vedeli prezieravo a s rozhľadom riadiť svoje záležitosti. Hlavný dôraz kladie na mravnú výchovu, ktorá má slúžiť k upevňovaniu hodnôt, ako sú osobná sloboda a uchovanie majetku. Pokladá za dôležité, aby sa mladý gentleman naučil aj nejakému remeslu. Zdôrazňuje, že je potrebné rozvíjať výchovu už od najútlejšej mladosti a je nutné v nej pokračovať s ohľadom na vekové zvláštnosti až do dospelosti. K škole sa Locke stavia výrazne odmietavo.