THOMASSiO CAMPANELLA
Thomassio Campanella bol významným talianskym filozofom a prozaikom. Narodil sa v roku 1568 v Kalábrii. Ako pätnásťročný vstúpil do dominikánskeho kláštora. Ovplyvňovali a motivovali ho túžba po poznaní, básnická fantázia a viera. Študoval antickú a cirkevnú tradíciu. Najviac ho upútal jeho krajan a súčasník Bernardino Telesio. V 16. storočí, kedy väčšina prírodných filozofov zastávala panteistické názory, Telesius ako deista patril k výnimkám. Pre Campanellu bol tiež princíp rozlíšenia boha a sveta východiskom pre jeho učenie – boh stvoriteľ nie je totožný so stvorením. Vo väčšine ďalších otázok sa Campanella prikláňal k renesančnej prírodnej filozofii 16. storočia. Opakom scholastickej tradície bolo nové učenie o nebi a zemi, ku ktorému sa Campanella tiež prikláňal. V scholastickej tradícii opozícia neba a zeme nemala len fyzikálny, ale tiež mravný význam. Fyzická štruktúra kozmu bola len vonkajším výrazom jeho sakrálnej, hodnotovej štruktúry. V prírodnej filozofii 16. storočia nastala desakralizácia kozmu, jeho štruktúra bola poňatá ako čisto fyzická – nebo a zem sú z jednej hmoty – čo popieralo peripatetické učenie o zvláštnej nebeskej „piatej substancii“, z ktorej mali byť stvorené nebeské telesá (na rozdiel od štyroch zemských elementov: zem, voda, vzduch a oheň). Campanella rovnako súhlasil s Telesiovým učením o teple a chlade. Bol ovplyvnený renesančnou prírodnou mágiou a astrológiou. V mágii nachádzal základ akýchkoľvek praktických činností, bola pre neho dovŕšením senzualistickej teórie poznania. Panteistický, či deistický svet, ktorý bol plný tajomných vnútorných síl, ovládateľných iba magickými a astrologickými postupmi nemohol byť predmetom experimentálneho, matematického skúmania. Prírodných filozofov 16. storočia preto nepokladáme za priamych otcov novovekej prírodovedy, ale iba za ich predchodcov.
Campanella sa dostával do konfliktov s cirkvou. Prvý krát stál pred cirkevným súdom za nedodržanie základných inštitucionálnych požiadaviek týkajúcich sa vypožičiavania kníh z kláštornej knižnice. Zatiaľ čo cestoval po Taliansku, dominikánsky generál poslal jeho rukopisy do Svätého úradu (Sancta officia). Neskôr sa na čas usadil v Padove, v kláštore sv. Augustína, kde študoval a písal svoje diela. Snažil sa obnoviť Empedokleovu filozofiu, začal písať novú fyziológiu, špeciálnu prácu o nervoch a artériách, diktoval svojim priaznivcom novú rétoriku. Neskôr bol podozrivý z „pythagorejských názorov“. Najvážnejšie následky mal tretí súdny proces (1594 – 1595), v ktorom bol obvinený zo styku s istým judaistom, ktorý popieral existenciu Krista. Aby získal v procese priaznivé hlasy, napísal práce, ktoré venoval pápežovi a zasvätil ich obhajobe a propagácií nárokov cirkvi na nadvládu nad svetskou vládou. Tím sa zapojil do protireformačného hnutia. Po čase ho síce prepustili z inkvizičného väzenia, ale ako silne podozrivý dostal domáce väzenie s miestom pobytu v kláštore sv. Sabiny. V ďalšej práci presviedča talianske kniežatá, aby sa nebránili španielskym plánom, samozrejme s ohľadom na vyššie stojace ciele Ríma. Pápežstvo bolo povolané na univerzálne vládnutie a Španielsko je jeho najväčším spojencom.
V roku 1597 sa Campanella vracia do Kalábrie. V roku 1599 začal tento reformátor a prorok pod vplyvom rôznych proroctiev a predpovedí hlásať koniec sveta a prichádzajúci zlatý vek, nové kráľovstvo. Vystupuje ako prorok a mesiáš. Jeho kázania boli zamerané proti Španielsku a rímskej tyranii. V Kalábrii, ktorá vedy patrila k Španielsku mali jeho kázne značný ohlas a na 10. september 1599 sa pripravovalo povstanie, ktoré však bolo potlačené a Campanellu pri úteku na Sicílu zatkli. Bol obžalovaný z politického zločinu a kacírstva. Dostáva sa opäť do inkvizičného väzenia, kde ho podrobili krutým výsluchom. V tom období bolo Španielsko na vrchole svojej moci. Panovník Filip II. bol celkom oddaný cirkvi, ale dbal na to, aby sa nestal iba nástrojom pápežovej mocenskej politiky. Jeho hlavnou ideou bola univerzálna monarchia ako stelesnenie španielskeho národného ducha. Tým sa však dostával do protikladu k pápežovým mocenským nárokom. Campanellova práca De Monarchia Hispanica (1598 – 1600) pozitívne hodnotí význam Španielska a popisuje prostriedky španielskej svetovlády s tým že Rím a príroda majú vyššie právo. Campanella zastáva tzv. prirodzenú teológiu, podľa ktorej je kresťanský zákon prirodzeným zákonom. Tento spis je tiež plný proroctiev. V spise Articulli prophetales dokazoval nutnosť proroctva pre existenciu štátu. Písal o tom, že príde zlatý vek kde panstvo bude kňazské a najvyšší kňaz – pápež sa stane vládcom celého sveta a všetci králi sa mu podrobia. Nič z tohto však nepomáhalo jeho obhajobe a proces proti nemu pretrvával. V tomto období bol literárne veľmi činný a to nielen pre svoju obranu. Napísal vtedy množstvo básní, ktoré patria k najlepším aké zanechal. Vyjadruje sa v nich otvorene a s odvahou. Podľa neho trpia všetky štáty troma základnými zápormi, ktorými sú tyrania, sofistika a pokrytectvo. Ich spoločným prameňom je sebectvo, ktorého odstránenie je hlavnou úlohou filozofie. Protikladom sebectva je láska, ktorá prekračuje všetky hranice a obmedzenia. Vo väzení napísal Campanella aj Slnečný štát.
