THOMASSiO CAMPANELLA
Thomassio Campanella bol významným talianskym filozofom a prozaikom. Narodil sa v roku 1568 v Kalábrii. Ako pätnásťročný vstúpil do dominikánskeho kláštora. Ovplyvňovali a motivovali ho túžba po poznaní, básnická fantázia a viera. Študoval antickú a cirkevnú tradíciu. Najviac ho upútal jeho krajan a súčasník Bernardino Telesio. V 16. storočí, kedy väčšina prírodných filozofov zastávala panteistické názory, Telesius ako deista patril k výnimkám. Pre Campanellu bol tiež princíp rozlíšenia boha a sveta východiskom pre jeho učenie – boh stvoriteľ nie je totožný so stvorením. Vo väčšine ďalších otázok sa Campanella prikláňal k renesančnej prírodnej filozofii 16. storočia. Opakom scholastickej tradície bolo nové učenie o nebi a zemi, ku ktorému sa Campanella tiež prikláňal. V scholastickej tradícii opozícia neba a zeme nemala len fyzikálny, ale tiež mravný význam. Fyzická štruktúra kozmu bola len vonkajším výrazom jeho sakrálnej, hodnotovej štruktúry. V prírodnej filozofii 16. storočia nastala desakralizácia kozmu, jeho štruktúra bola poňatá ako čisto fyzická – nebo a zem sú z jednej hmoty – čo popieralo peripatetické učenie o zvláštnej nebeskej „piatej substancii“, z ktorej mali byť stvorené nebeské telesá (na rozdiel od štyroch zemských elementov: zem, voda, vzduch a oheň). Campanella rovnako súhlasil s Telesiovým učením o teple a chlade. Bol ovplyvnený renesančnou prírodnou mágiou a astrológiou. V mágii nachádzal základ akýchkoľvek praktických činností, bola pre neho dovŕšením senzualistickej teórie poznania. Panteistický, či deistický svet, ktorý bol plný tajomných vnútorných síl, ovládateľných iba magickými a astrologickými postupmi nemohol byť predmetom experimentálneho, matematického skúmania. Prírodných filozofov 16. storočia preto nepokladáme za priamych otcov novovekej prírodovedy, ale iba za ich predchodcov.
Campanella sa dostával do konfliktov s cirkvou. Prvý krát stál pred cirkevným súdom za nedodržanie základných inštitucionálnych požiadaviek týkajúcich sa vypožičiavania kníh z kláštornej knižnice. Zatiaľ čo cestoval po Taliansku, dominikánsky generál poslal jeho rukopisy do Svätého úradu (Sancta officia). Neskôr sa na čas usadil v Padove, v kláštore sv. Augustína, kde študoval a písal svoje diela. Snažil sa obnoviť Empedokleovu filozofiu, začal písať novú fyziológiu, špeciálnu prácu o nervoch a artériách, diktoval svojim priaznivcom novú rétoriku. Neskôr bol podozrivý z „pythagorejských názorov“. Najvážnejšie následky mal tretí súdny proces (1594 – 1595), v ktorom bol obvinený zo styku s istým judaistom, ktorý popieral existenciu Krista. Aby získal v procese priaznivé hlasy, napísal práce, ktoré venoval pápežovi a zasvätil ich obhajobe a propagácií nárokov cirkvi na nadvládu nad svetskou vládou. Tím sa zapojil do protireformačného hnutia. Po čase ho síce prepustili z inkvizičného väzenia, ale ako silne podozrivý dostal domáce väzenie s miestom pobytu v kláštore sv. Sabiny. V ďalšej práci presviedča talianske kniežatá, aby sa nebránili španielskym plánom, samozrejme s ohľadom na vyššie stojace ciele Ríma. Pápežstvo bolo povolané na univerzálne vládnutie a Španielsko je jeho najväčším spojencom.
V roku 1597 sa Campanella vracia do Kalábrie. V roku 1599 začal tento reformátor a prorok pod vplyvom rôznych proroctiev a predpovedí hlásať koniec sveta a prichádzajúci zlatý vek, nové kráľovstvo. Vystupuje ako prorok a mesiáš. Jeho kázania boli zamerané proti Španielsku a rímskej tyranii. V Kalábrii, ktorá vedy patrila k Španielsku mali jeho kázne značný ohlas a na 10. september 1599 sa pripravovalo povstanie, ktoré však bolo potlačené a Campanellu pri úteku na Sicílu zatkli. Bol obžalovaný z politického zločinu a kacírstva. Dostáva sa opäť do inkvizičného väzenia, kde ho podrobili krutým výsluchom. V tom období bolo Španielsko na vrchole svojej moci. Panovník Filip II. bol celkom oddaný cirkvi, ale dbal na to, aby sa nestal iba nástrojom pápežovej mocenskej politiky. Jeho hlavnou ideou bola univerzálna monarchia ako stelesnenie španielskeho národného ducha. Tým sa však dostával do protikladu k pápežovým mocenským nárokom. Campanellova práca De Monarchia Hispanica (1598 – 1600) pozitívne hodnotí význam Španielska a popisuje prostriedky španielskej svetovlády s tým že Rím a príroda majú vyššie právo. Campanella zastáva tzv. prirodzenú teológiu, podľa ktorej je kresťanský zákon prirodzeným zákonom. Tento spis je tiež plný proroctiev. V spise Articulli prophetales dokazoval nutnosť proroctva pre existenciu štátu. Písal o tom, že príde zlatý vek kde panstvo bude kňazské a najvyšší kňaz – pápež sa stane vládcom celého sveta a všetci králi sa mu podrobia. Nič z tohto však nepomáhalo jeho obhajobe a proces proti nemu pretrvával. V tomto období bol literárne veľmi činný a to nielen pre svoju obranu. Napísal vtedy množstvo básní, ktoré patria k najlepším aké zanechal. Vyjadruje sa v nich otvorene a s odvahou. Podľa neho trpia všetky štáty troma základnými zápormi, ktorými sú tyrania, sofistika a pokrytectvo. Ich spoločným prameňom je sebectvo, ktorého odstránenie je hlavnou úlohou filozofie. Protikladom sebectva je láska, ktorá prekračuje všetky hranice a obmedzenia. Vo väzení napísal Campanella aj Slnečný štát.
V roku 1603 bol Campanella odsúdený na doživotie, napriek tomu však pokračoval v obhajovaní svojho presvedčenia o súlade prírodného a náboženského poznania. V roku 1616 oznámil kardinál Bellarmin, že učenie o pohybe Zeme odporuje Písmu. Campanella vystúpil s prácou Obrana Galileiho a snažil sa dokázať, že boh a príroda a spôsoby ich poznania si odporovať nesmú. Na druhej strane sa však naďalej usiloval o zblíženie s oficiálnymi názormi cirkvi a o priazeň vo vysokých cirkevných kruhoch. Svedčí o tom napríklad práca Porazený ateizmus, pomocou ktorej si získal priazeň niektorých významných katolíckych osobností. Jednou z nich bol aj A. Schoppe, jeden z najväčších odporcov protestantstva, ktorý sa podieľal na založení Katolíckej ligy a písal polemiky a pamflety proti heretikom a schizmatikom.
Campanellovo dlhoročné priateľstvo s luteránom Adamim viedlo k prvému vydaniu Slnečného štátu a tiež k pokusu o realizáciu utópie akú v tomto diele opísal. O Campanellu prejavili záujem tiež protestantské cirkevné kruhy v Nemecku, predovšetkým významný luteránsky duchovný J. V. Andreae, ktorý bol významnou osobnosťou celého protestantského Nemecka. Bol iniciátorom pokusu o založenie spoločnosti Civitas Solis (Slnečný štát), ale jej existenciu ukončila tridsaťročná vojna.
Vďaka Campanellovmu záujmu o astrológiu sa jeho situácia v Ríme vyvíjala spočiatku priaznivo. Jeho myšlienky využili tie pri založení Congregatio de propaganda (Oddelenie pre propagandu) vo Vatikáne. Urban VIII. poznal množstvo Campanellových prác a prikláňal sa k jeho názorom. Vďaka tomu bol Campanella v roku 1626 definitívne oslobodený od doživotného rozsudku. Jeho život sa však ani po tomto neupokojil. Jeho protivníci – Španieli pokračovali v útokoch proti nemu, bránili vydávaniu jeho prác a snažili sa proti nemu vznášať stále nové obvinenia. Na základe toho bol život v Ríme pre neho nemožný a preto v roku 1634 odišiel do Francúzska, kde ho priaznivo prijali mnohé významné osobnosti, medzi ktorými bol i kráľ a kardinál Richelieu. Tu vyšli viaceré jeho diela, medzi ktorými bol tiež Slnečný štát. K myšlienkam tohto diela sa vrátil v jednej zo svojich posledných prác. Nádej na uskutočnenie týchto myšlienok videl v budúcom francúzskom kráľovi. Tomasso Campanella zomrel v Paríži v roku 1639.
Slnečný štát (Civitas Solis)
Slnečný štát bol prvý krát vydaný vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1623 po latinsky ako súčasť vydania rozsiahleho Campanellovo diela Philosophia realis. V roku 1637 vydáva Campanella toto dielo v Paríži druhý krát. Tretí krát bol Slnečný štát vydaný v Utrechte v roku 1643 už po Campanellovej smrti.
V tomto utopickom diele autor opisuje svoju predstavu o dokonalej forme vlády. V utopickom ideálnom meste hľadá spoločenskú spravodlivosť a osobné šťastie. Neopiera sa o ekonomické zákony, ani o znalosť ľudskej psychiky. Autor ho umiestňuje na ostrov Taprobana v Indickom oceáne (pravdepodobne dnešná Srí Lanka). Sem prichádza janovský moreplavec a zoznamuje sa so spoločenskou organizáciou mesta. Ide o teokratickú republiku, v ktorej vládne rozum. Základom štátu je náboženstvo. Najvyšším vládcom štátu je kňaz, ktorého nazývajú Slnko (v ďalšom texte ho autor označuje tiež astronomickou značkou Slnka - ). Jeho pomocníkmi sú traja spoluvládcovia Moc (Pon), Múdrosť (Sin) a Láska (Mor). Vládca Moc má na starosti všetky záležitosti vojny a mieru, ale vo všetkom sa podriaďuje Slnku. Vládcovi Múdrosť podliehajú všetky umenia, remeslá, vedy a školy. Má podriadených úradníkov, ktorým zodpovedá počet vied: Astronóm, Kozmograf, Geometer, Historiograf, Poet, Logik, Rétor, Gramatik, Medik, Fyzik, Politik a Etik. Vládca Láska je poverený predovšetkým riadením plodenia detí. Dohliada na to, aby sa zo spojenia muža a ženy rodilo čo najlepšie potomstvo. Riadi všetko čo sa týka jedla, oblečenia a pohlavného styku. Pri tom mu pomáha množstvo vychovávateľov a vychovávateliek. Najvyšší vládca Slnko na všetko dohliada a ani jeden z jeho spoluvládcov nerobí nič bez jeho vedomia. Hodnosť najvyššieho vládcu môže dosiahnuť len občan, ktorý je veľmi všestranne vzdelaný v rôznych odboroch. Tento titul mu nemôže byť udelený skôr ako dosiahol vek aspoň tridsaťpäť rokov. Vládca úraduje dovtedy, pokiaľ sa nenájde niekto, kto bude múdrejší a schopnejší vlády, než jeho predchodca.
V tomto štáte sa muži aj ženy obliekajú takmer rovnako, iba s rozdielom, že ženský odev je pod kolená a mužský nad kolená. Šaty menia podľa ročného obdobia, keď Slnko vstupuje do znamenia Barana, Raka, Váh a Kozorožca. Zmenu odevu riadia podľa potreby lekári a opatrovníci šatstva v jednotlivých kruhoch. Počas dňa v meste nosia všetci biele šaty, v noci si mimo mesta obliekajú červený – vlnený alebo hodvábny odev. Čierna farba sa im protiví rovnako ako akákoľvek špina.
V Slnečnom štáte je zrušené akékoľvek súkromné vlastníctvo. Všetko potrebné majú spoločné a občania pracujú pre blaho celého spoločenstva. Toto spoločné vlastníctvo robí všetkých chudobnými a bohatými zároveň. Chudobnými preto, lebo nemajú žiadne vlastníctvo a bohatými preto, lebo majú všetkého dostatok. O bežné potreby sa starajú málo, pretože každý dostane všetko, čo potrebuje. Tieto veci ich zaujímajú iba vtedy, keď sa dávajú ako čestná odmena. Muži aj ženy majú rovnaké práva a povinnosti. Všetci študujú rôzne vedy. Duševné zamestnania aj remeslá sú pre mužov aj ženy spoločné, s tým rozdielom, že muži vykonávajú najťažšie práce, ktoré sa konajú mimo mesta a ženy prevažne vykonávajú práce, ktoré sa robia posediačky alebo postojačky (tkanie, šitie, strihanie vlasov...). Ženy nepripúšťajú jedine k remeslám ako kováčstvo, výroba zbraní a truhiel. Ženy tiež pripravujú jedlá a prestierajú stôl. Obsluhovanie pri stole majú však na starosti chlapci a dievčatá do dvadsať rokov. Všetka mládež slúži ľuďom, ktorí sú starší ako štyridsať rokov. Za najhoršiu neresť považujú pýchu a namyslené správanie, ktoré stíhajú pohŕdaním. Preto nikto nepovažuje obsluhovanie pri stole, či v kuchyni za ponižujúce.
Pre nich má každá práca svoj význam. Každý, nech už mu je pridelená akákoľvek práca, vykonáva ju tak, akoby bola tá najčestnejšia zo všetkých. Povinnosti, umenia, remeslá a ostatné práce sú rozdelené medzi všetkých. Preto každý pracuje najviac štyri hodiny denne a voľný čas trávia študovaním, rozhovormi, čítaním, písaním, prechádzkami a rozvíjaním duševných a telesných vlôh. Ani žiadny telesný nedostatok im neprekáža v pracovnej činnosti.
Výber rodičov sa robí v záujme zdravého rodu. Krásne ženy spájajú len so zdatnými a urastenými mužmi, tučné ženy s chudými mužmi a chudé ženy s tučnými mužmi, aby účelne jeden druhého dopĺňali. Toto majú na starosť starší dohliadači a dohliadačky, avšak rozhodnutie vychádza od najvyššieho úradníka pre plodenie detí, ktorý je podriadený vládcovi Láske. Okamih počatia určuje astrológ a lekár, nakoľko musí byť v presnej zhode s polohou planét a hviezd, lebo podľa astrologického učenia to určuje telesné, duševné aj mravné kvality budúceho dieťaťa. Vzdelaní úradníci a vychovávatelia môžu plodiť deti iba ak počas mnohých dní zachovajú množstvo predpisov. Ich životné sily sa totiž duševnou prácou oslabujú. Stále o niečom rozmýšľajú a ich mozog mužnosť nevydáva, preto plodia slabé potomstvo. Ak sa muž a žena do seba vášnivo zamilujú, môžu spolu hovoriť, dávať si navzájom vence z kvetov a venovať si verše. Ak by to však prinášalo nebezpečie pre potomstvo, tak im pohlavný styk nepovolia, jedine vtedy, ak je žena tehotná alebo neplodná. Láska sa u nich prejavuje skôr ako priateľstvo a nie ako vášnivá a zmyselná láska. Pokiaľ niektorá žena s jedným mužom neotehotnie, spoja ju s iným a ak neotehotnie ani s ním, označia ju za neplodnú a stáva sa spoločným majetkom mužov a nie je hodná úcty ako ženy – matky. Tehotné ženy jedia iba stravu, ktorú im predpisujú lekári. Po pôrode sa dieťa dojčí aspoň dva roky, podľa predpisu Fyzika.
Deti sa po ukončení dojčenia dostávajú do starostlivosti vychovávateliek – ak je to dievča a vychovávateľov – ak je to chlapec. Vo veku od dvoch do troch rokov sa učia rozprávať a poznať abecedu. O niekoľko rokov sa zaoberajú telesnou výchovou, behom, hádzaním disku a inými cvičeniami a hrami. Do siedmych rokov chodia deti na boso a bez pokrývky hlavy. Zároveň navštevujú remeselnícke dielne. V ôsmich rokoch sa naučia základy matematiky a venujú sa všetkým prírodným vedám. Neskôr sa venujú abstraktnejším vedám. Menej nadané deti posielajú na dedinu a ak sa neskôr niektoré z nich prejavia ako schopnejšie, vrátia sa opäť do mesta. Ten, kto sa naučil najviac remesiel a umení, je považovaný za najvznešenejšieho a najváženejšieho občana.
Mená nevyberajú náhodne, ale určuje ich vládca Slnko. Podobne ako to bolo u starých Rimanov, dostávali mená podľa svojich vlastností (Krásavec, Tučnonohý, Zúrivec, Trieska...). Ak sa počas svojho života niekto niečím preslávi alebo vynikne vo svojom od bore, pripojí sa k jeho menu prezývka podľa jeho činu (Statočný, Veľký, Víťaz...) alebo podľa jeho majstrovstva (Zlatý, Veľký Maliar...). Tieto prezývky im dávajú najvyšší úradníci. Tento obrad sa často vykonáva s hudobným sprievodom a s udeľovaním venca.
Ich potrava obsahuje mäso, maslo, med, syr, datle a rôznu zeleninu. Zo začiatku boli proti zabíjaniu zvierat, nakoľko to považovali za kruté, ale uvedomili si, že zabíjanie rastlín je rovnako kruté, takže by museli umrieť od hladu. Jedlo sa pravidelne tri krát strieda – prvý deň sa je mäso, druhý deň ryby a tretí deň zelenina. Množstvo a frekvenciu stravovania im určuje Fyzik. Väčšina ľudí sa dožije sto, niektorí až dvesto rokov. Jedia výživné jedlá podľa daného ročného obdobia, tak ako im to predpisuje Vrchný Lekár. V lete sa živia čerstvými a šťavnatými plodmi, v zime sušenou stravou a na jeseň jedia hrozno.
Počas každého novu a splnu sa po vykonaní bohoslužieb schádza Rada. Všetci obyvatelia, ktorí sú starší ako dvadsať rokov majú možnosť vysloviť aké má štát chyby, ktorí úradníci pracujú dobre a ktorí zle. Každých osem dní sa schádzajú úradníci: najvyšší Slnko a spolu s ním Moc, Múdrosť a Láska, z ktorých má každý ešte troch podriadených náčelníkov, takže ich je spolu trinásť. Rovnako sa stretávajú všetci velitelia ženských a mužských oddielov, aby prerokovali štátne záležitosti a zvolili úradníkov do Veľkej rady. Štyria najvyšší vládcovia sa radia denne o bežných veciach.
V Slnečnom štáte majú málo zákonov, ktoré sú stručné a jasné. Súdne procesy sa odohrávajú pred sudcom a vládcom Moc, kde prednesú obvinenie, vypovedajú svedkovia a obžalovaný sa sám obhajuje. Trestá sa vyhnanstvom, bičovaním, zakázaním vstupu na spoločnú hostinu, vykázaním z cirkvi a zákazom styku so ženami. Ak je zločin spáchaný úmyselne, zločincov trestajú trestom smrti alebo podľa zákona odplaty („oko za oko, nos za nos, zub za zub...“). Ak sa zločin stal bez predošlého úmyslu, môže sa trest zmierniť najvyššími vládcami, alebo môže byť udelená milosť od vládcu Slnka.
Najvyšším kňazom Slnko a ďalšími kňazmi môžu byť len vyšší úradníci. Tí sa starajú o čisté svedomie obyvateľstva, ktoré sa im spovedá zo svojich hriechov. Pri tom tiež zisťujú akých hriechov sa občania najčastejšie dopúšťajú. Potom sa sami spovedajú zo svojich aj z cudzích hriechov trom najvyšším vládcom, ktorí sa nakoniec z týchto všetkých a tiež zo svojich hriechov spovedajú najvyššiemu vládcovi Slnku. Ten sa potom modlí k bohu, aby odpustil štátu, zbavil ho hriechov, poučil ho a ochránil. Pri modlitbách sa obracajú na štyri svetové strany. Pri rannej modlitbe začínajú od východu, potom na západ, juh a nakoniec sever. Pri večernej modlitbe začínajú na západ, potom na východ, sever a nakoniec na juh.
Z astronómov uznávajú Ptolemaia, ktorý hovoril o geocentrickom systéme a obdivovali tiež Kopernika a jeho heliocentrický systém, ktorému však predchádzali Aristarchos (grécky astronóm, ktorý učil, že Zem sa pohybuje okolo svojej osi a okolo Slnka) a Filoláos (Pythagorov žiak, ktorý učil o obehu desiatich telies okolo “mýtického ústredného ohňa“). Zároveň však nie sú celkom presvedčení, či je Slnko stredom pozemského sveta. Uznávajú dva základné fyzikálne princípy – slnko ako otca a zem ako matku.
Campanella sa v tomto diele často odvoláva na zlatý vek a tiež upozorňuje na obdobie raného kresťanstva, „apoštolský vek“, kláštorný život s jeho prísnym poriadkom a pravidlami.
V diele sa pokrokové prvky – spoločenská rovnoprávnosť, zrušenie súkromného vlastníctva, rovnaké práva mužov aj žien – miešajú s náboženskou a racionalistickou utópiou.
