Samotný pojem absurdity znamená niečo nemožné alebo protirečivé. Ide o rozpor, ktorý „sa rodí z každodennej konfrontácie medzi ľudským volaním a hlúpym mlčaním, ktorým svet na toto volanie odpovedá“. Práve pojem absurdity tvorí základný kameň Camusovho filozofovania. Snaží sa nájsť východisko ako sa vysporiadať s pocitom skľúčenosti a utrpenia, ktoré človek prežíva. V takejto situácii existujú opäť len 2 možnosti. Naďalej bojovať alebo sa vzdať. Zvoliť si dobrovoľnú smrť alebo si napriek všetkému zachovať nádej. Camus však jednoznačne odmieta voľbu dobrovoľného odchodu, pretože táto cesta len potvrdzuje absurdno, a zároveň znamená našu prehru. Je živým dôkazom nášho zlyhania. Camus tvrdí, že človek by sa nemal nikdy vzdať v boji s absurdnom. Namiesto toho by sa mal pokúsiť bojovať s ním. Ďalším riešením je viera v Boha. Tú však Camus považuje za „filozofickú samovraždu“, „skok do večnosti“. Najideálnejším východiskom tejto problematiky je vzbura. Vzburou si je človek vedomý absurdity, no necháva ju žiť. Nesie jej bremeno, no nezničí ju. Hľadí na ňu, hoci si ju nepriznáva. Pretože žiť podľa Camusa znamená nechať žiť absurdno. Vzbúrený človek spochybňuje svet v každom okamihu jeho existencie.

Absurdný človek

Príkladom absurdného človeka je Patrice Mersault v diele Cudzinec. Typ takéhoto človeka nehľadí na obsah či dosah svojich skúseností, zaujíma ho len ich počet. Žije flegmatickým spôsobom života, čo je spôsobené jeho necitlivosťou. Koná pod vplyvom „etiky kvantity“. Tým sa autor snaží poukázať na nevinnosť hrdinu, ktorý nedodržiava nijaké morálne ani náboženské hodnoty. Napriek tomu, že je odsúdený na trest smrti, Mersault naďalej ostáva ľahostajným voči všetkému.