Albert Camus - Absurdita

Albert Camus
(7.11.1913 – 4.1.1960)

Významný francúzsky prozaik, dramatik a esejista. Jeden z popredných predstaviteľov francúzskeho ateistického existencializmu. Autor svetoznámych diel - Cudzinec, Mýtus o Sizyfovi, Mor, Vzbúrený človek a pod.

Život

Narodil sa vo vinohradníckej usadlosti východo - alžírskej provincii Constantine ako syn Španielky a Francúza z Alsaska. Vyrastal v pomerne chudobných podmienkach. Vďaka svojmu vrodenému nadaniu bol navrhnutý na konkurz na štipendijné štúdium. V roku 1923 ako 10-ročný nastúpil na lýceum v Alžírsku, kde sa v značnej miere rozvinul jeho záujem o literatúru a filozofiu. Popri štúdiu sa vo voľnom čase začína venovať futbalu. Pri tejto aktivite však dlho nezotrval. Po prvých príznakoch tuberkulózy bol donútený so športom prestať. Štúdia však úspešne dokončil obhajobou diplomovej práce o vzťahu svätého Augustína k novoplatónskemu filozofovi Plotinovi. Od roku 1934 bol členom komunistickej strany, avšak onedlho sa vďaka nezhode v názoroch rozhodol zo strany vystúpiť. Postupne sa začal venovať výhradne literárnej tvorbe.

Filozofia

Podstatou Camusovej filozofie je hľadanie zmyslu ľudského života vo svete bez Boha. Paradoxom je, že na ceste za týmto hľadaním bol ovplyvnený výlučne teistickými filozofmi: Fjodorom Michajlovičom Dostojevským, Sőrenom Kierkegaardom, Blaise Pascalom či Karlom Jaspersom. Medzi ďalších predstaviteľov, ktorí ovplyvnili jeho tvorbu patria: Karl Marx, Franz Kafka, Victor Hugo, George Orwell a iní.

Pojem absurdity

V každodennom striedaní stereotypných činností sa človek nezaujíma o príčiny svojho konania. Nehľadá zmysel života ako celku. Napriek tomu, že si je vedomý ohraničenosti svojho pôsobenia vo svete, nezaoberá sa týmito otázkami a pokračuje tak neautentickým spôsobom života. Dôvodom takéhoto počínania je zvyčajne nedostatok času, prípadne ľudská bezbrannosť v hľadaní odpovede. Zlom nastáva, keď sa udeje niečo mimoriadne. Niečo, čo sa líši od nášho monotónneho spôsobu jestvovania.

Takýmto zlomom sú obvykle hraničné situácie. Medzi hraničné situácie bezprostredne patrí smrť, choroba, náhoda, pocit viny, utrpenie, nedôvera voči svetu a pod. Jedine v týchto situáciách si človek uvedomí svoju smrteľnosť, nespravodlivosť a absurdnosť sveta. Pochopí nedostatok hlbšieho zmyslu svojho každodenného prežívania. Zároveň však prichádza na to, že nie je schopný odôvodniť všetky doterajšie rozhodnutia či skutky. Ostáva tak ohromený svojou neschopnosťou odpovedať. Je zbavený ilúzii a svetla, a tým sa stáva súčasťou celkom odlišného sveta. Cesta späť – do mechanického života - býva často príliš komplikovaná. Človek má v tomto momente na výber z 2 možností: buď sa vráti do stereotypného kolobehu alebo sa rozhodne ostať „v novom svete“, ktorý mu vnútil pocit absurdnosti. Človek sa takisto musí rozhodnúť, či sa odváži tento pocit ponechať nažive, alebo s ním jednoznačne skoncuje. Ak s ním skoncuje, znamená to, že sa vracia späť k neautentickosti. V opačnom prípade sa musí naučiť niesť jeho bremeno. Hoci presne definovať tento pocit je takmer nereálne, Camus ho charakterizuje ako pocit „pripravujúci ducha o spánok“. Pocit, ktorý nám nevysvetliteľným spôsobom bráni v návrate do každodennosti. Zodpovedá prázdnote, hrôze a hnusu.
Samotný pojem absurdity znamená niečo nemožné alebo protirečivé. Ide o rozpor, ktorý „sa rodí z každodennej konfrontácie medzi ľudským volaním a hlúpym mlčaním, ktorým svet na toto volanie odpovedá“. Práve pojem absurdity tvorí základný kameň Camusovho filozofovania. Snaží sa nájsť východisko ako sa vysporiadať s pocitom skľúčenosti a utrpenia, ktoré človek prežíva. V takejto situácii existujú opäť len 2 možnosti. Naďalej bojovať alebo sa vzdať. Zvoliť si dobrovoľnú smrť alebo si napriek všetkému zachovať nádej. Camus však jednoznačne odmieta voľbu dobrovoľného odchodu, pretože táto cesta len potvrdzuje absurdno, a zároveň znamená našu prehru. Je živým dôkazom nášho zlyhania. Camus tvrdí, že človek by sa nemal nikdy vzdať v boji s absurdnom. Namiesto toho by sa mal pokúsiť bojovať s ním. Ďalším riešením je viera v Boha. Tú však Camus považuje za „filozofickú samovraždu“, „skok do večnosti“. Najideálnejším východiskom tejto problematiky je vzbura. Vzburou si je človek vedomý absurdity, no necháva ju žiť. Nesie jej bremeno, no nezničí ju. Hľadí na ňu, hoci si ju nepriznáva. Pretože žiť podľa Camusa znamená nechať žiť absurdno. Vzbúrený človek spochybňuje svet v každom okamihu jeho existencie.

Absurdný človek

Príkladom absurdného človeka je Patrice Mersault v diele Cudzinec. Typ takéhoto človeka nehľadí na obsah či dosah svojich skúseností, zaujíma ho len ich počet. Žije flegmatickým spôsobom života, čo je spôsobené jeho necitlivosťou. Koná pod vplyvom „etiky kvantity“. Tým sa autor snaží poukázať na nevinnosť hrdinu, ktorý nedodržiava nijaké morálne ani náboženské hodnoty. Napriek tomu, že je odsúdený na trest smrti, Mersault naďalej ostáva ľahostajným voči všetkému.