Neorealizmus
- smer súčasnej filozofie, ktorý v teórii poznania zastáva tézu imanentnosti predmetu poznania, ktorý je nezávislý od vedomia, no pritom vo vedomí. V *ontológii uznáva reálnosť všeobecných pojmov a nezávislosť vecí od vzťahov medzi nimi. Kozmologický smer neorealizmu rozvíja teórie evolúcie do univerzálnych filozofických systémov.
Neorealizmus sa rozvíjal v anglickej filozofii, v americkej filozofii a v nemeckej filozofii. Neorealizmus v USA bol jedným z prvých pokusov vytvoriť pôvodnú americkú filozofiu, zovšeobecniť domáce črty vo filozofickom myslení a v živote Ameriky.
Neorealizmus vznikol v Cambridge a založil ho G. E. Moore. Neorealizmus odmietol neohegelianstvo a zasadzoval sa za nešpekulatívne spracúvanie konkrétnych filozofických problémov.
Neoralizmus zavrhuje budovanie filozofických systémov.
Stredobodom pozornosti neorealizmu je logika, teória poznania, biológia a fyzika.
* filozofické učenie o bytí, filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom. Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles, zatiaľ čo slovo "ontológia" vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike.
George Edward Moore (4. 11. 1873 Londýn - 24. 10. 1958 Cambridge) - anglický filozof, jeden zo zakladateľov analytickej filozofie; predstaviteľ neorealizmu.
1925-1939 pôsobil ako profesor v Cambridgei, 1940-1944 pôsobil ako hosťujúci profesor v USA. V rokoch 1921-47 vydával časopis Mind.
Jeho najvýznamnejším prínosom do filozofickej diskusie bolo objasňovanie výpovedí ostatnych filozofov, a síce takých vyrokov, ktroé sa mu zdali byť paradoxné. Podnetom pre filozofovanie sa teda Moorovi nestali problémy sveta alebo vied, ale to, čo o nich vypovedali iní filozofi. Mierou jeho kritiky bol common sense, suma presvedčení, ktoré ľudia už neustále vo svojom každodennom živote považujú za pravdivé.
Jeho obhajoba common sensu proti filozofickým tézam, ktoré mu odporovali, viedla neskoršie Moora k analýzam významu mienok účinkujúcich v každodennom živote ľudí.
Nicolai Hartmann (20. február 1882 Riga – 9. október 1950 Göttingen) bol nemecký filozof, ktorý sa zaoberal etikou, ontológiou a metafyzikou. Patrí medzi predstaviteľov kritického realizmu.
Študoval filozofii v Petrohradu, v estónskom Tartu (Dorpat) a v Marburgu, kde roku 1907 promoval u Hermanna Cohena a Paula Natorpa. Od roku 1920 bol profesorom v Marburgu, od roku 1925 v Kolíne nad Rýnem, od roku 1931 v Berlíne a od roku 1946 v Göttingen. Zaoberal sa najprv Platónovou teóriou skutočnosti a roku 1921 vydal knihu Základy metafyziky poznania, kritiku idealizmu, ktorá ho preslávila.
V nadviazaní na Maxa Schelera vypracoval obsahovú ("materiálnu") etiku hodnôt, kde hájil zvláštnu povahu, „ideálne bytie“ hodnôt, kde človek vníma hodnotovým cítením. Veľký význam má jeho ontologické schéma, kde – v nadviazaní na Aristotela- rozlišuje štyri vrstvy skutočnosti:
- anorganickú,
- organickú,
- duševnú
- duchovnú
Každá z nich stojí na tej predchádzajúcej, nedá sa však na ňu redukovať. V knihe Výstavba reálneho sveta (1940) Hartmann stanovil vo vzťahu k týmto vrstvám štyri zákony komplexity:
- zákon rekurzie: nižšie kategórie sa znovu objavujú vo vyšších vrstvách ako čiastočné aspekty vyšších kategórií, ale nikdy naopak;
- zákon modifikácie: kategoriálny prvky sa utvárajú a modifikujú povahou vyšších vrstiev;
- zákon novosti: vyššie kategórie sú zložené z rôznych nižších prvkov, obsahuje však špecifické nóvum, kde nie je v nižších vrstvách obsiahnuté;
- zákon odstupu medzi úrovniam: rôzne vrstvy sa nevyvíjajú spolu, ale v skokoch; preto ich ide zreteľne odlíšiť.
Tieto koncepty sa rozlíšili predovšetkým v diskusiách o interdisciplinárnom skúmaní skutočnosti a o možnostiach spolupráce medzi filozofiou a vedami.
Hlavné diela
- Platons Logik des Seins (Platónova logika bytí), 1909
- Ethik, 1925
- Der Aufbau der realen Welt (Výstavba reálného světa), 1940
- Neue Wege der Ontologie (Nové cesty ontologie), 1942
- Aesthetik (Estetika), 1953
Citáty:
„Láska nemá problém s vyjadrovaním: má tisíc jazykov, symbolov, zjavení.“
„Láska je absolútne pozitívne zmýšľanie ako také, znamená pritakanie, priazeň, oddanosť, tendenciu budovať – tak ako nenávisť znamená popretie, rozvrat, zničenie. Osobní láska je to isté pritakanie voči osobe.“
Alfred North Whitehead (* 15. február 1861, Ramsgate – † 30. december1947, Cambridge, Massachusetts) bol anglický matematik a filozof
Svetovosť si vydobyl tromi zväzkami Principia Mathematica, ktoré dokončil spoločne so svojím žiakom Bertrandom Russellom. Táto práca je považovaná za základné dielo symbolickej logiky. Vplývali na neho myšlienky írskeho matematika a logika Georgea Boolea (1815-1864). Zaoberal sa skúmaním matematických základov logiky. Spolupracoval s Russellom a napísali spoločné dielo o princípoch matematiky. Na Univerzite v Londýne sa Whitehead začal zaoberať témami filozofie vedy. Vo svojej filozofii moderným spôsobom interpretuje myšlienky Platóna, Aristotela a Leibniza. Ako filozof-systematik se Whitehead objavil na sklonku dvadsiatych rokov minulého storočia – a to bolo pre jeho súčasníkov úplne neočakávané, keďže plných štyridsať rokov svojho plodného života sa orientoval na matematiku, matematickú logiku a fyziku. Vytvoril špecifický variant teórie relativity.
Prírodu chápal dynamicky, pojem substancie nahradil dynamickým, organickým a tvorivým pojmom udalosť. Príroda je v stave neustáleho prechodu k novému, objekty sú iba statické momenty tohto procesu, sú to charaktery udalostí. Udalosťou je i akt vnímania.
Odmietol predstavu, že každý objekt zaujíma jediné priestorové a časové miesto. Predstavoval si, že všetky objekty je nutné chápať ako určité polia, ktoré sú rozložené v priestore a v čase. Napríklad v reálnom priestore nemožno nájsť euklidovský bod, ktorý by mal nejakú polohu avšak žiadnu veľkosť, alebo priamku, ktorá by mala dĺžku avšak žiadnu hrúbku. Naše predstavy, že bod je bez rozmerný a priamka jednorozmerná, vedú k chybnej zámene konkrétneho a abstraktného.
Medzi všetkými základnými prvkami prírody, ktoré sme schopní zaregistrovať naším bezprostredným vnímaním, nie je žiadny, ktorý by zaujímal jediné miesto v priestore a v čase. Takými ich urobil iba proces konštruktívnej abstrakcie. Na ich základe sme dospeli k vedeckému zovšeobecneniu súčasnej fyziky. Každý abstraktný bod je možné považovať za limit reálnej postupnosti objemov, a každý z nich leží jeden v druhom (ako drevené ruské bábiky). Za chybnú považuje tiež predstavu, že skutočný bod je o niečo viac, ako jeho abstrakcia. Skutočná poloha odpovedá celej postupnosti do seba vnorených objemov. V istom zmysle všetko existuje všade a vo všetkých okamžikoch. Každé miesto v sebe obsahuje aspekt všetkých ostatných miest. Každý bod v priestoročase odráža celý vesmír.
Každý reálny objekt môžeme chápať ako podobne skonštruovanú postupnosť javov a procesov (Dielo Process and reality - Proces a realita 1929). Ako základnú metafyzickú zložku sveta by sme mali chápať proces a nie substanciu. Úspešná filozofia musí vedieť vysvetliť spojenie medzi objektívnym, vedeckým a logickým popisom sveta a každodenným svetom našej subjektívnej skúsenosti.
Jeho idea božstva predstavuje princíp ohraničovania, výberu z možností.
„Boh je sila, ktorá z mnohých možností vyberá skutočnosť.“
Zaoberal sa tiež vzdelávaním tretieho veku.
