Nové a politicky neskúsené sociálne vrstvy, ktoré vznikli v posledných 4. storočiach vzhliadajú k politickej iniciatíve a autoritám. Žiadna z týchto tried nemala možnosť získať politické vzdelanie než sa dostala k moci. Každá potrebovala nejakú politickú doktrínu. Niektoré z týchto prác sú jasným príkladom politickej vulgarizácie. Dohromady neodmietajú existenciu alebo hodnotu politických tradícií. No zhrňujú tradície do súboru abstraktných pravidiel a princípov, z ktorých ale takto nevyhnutne duch tradícií uniká.
Skorá história USA je dôležitou kapitolou dejín racionalizmu. V prípade amerických kolonistov tu bol tlak, ktorý vohnal ich revolúciu smerom k racionalizmu. Zakladatelia americkej nezávislosti mali európske myslenie a politické skúsenosti na ktorých mohli stavať. Intelektuálny dar Európy Amerike bol od začiatku predominátne racionalistický. Aj ich vzniknuté politické zvyky boli naturálnym a nesofistikovaným racionalizmom. Toto je jasne reflektované v ústavných dokumentoch a histórii kolónií. Tieto kolónie sa rozhodli pretrhnúť politickú šnúru, ktorá ich zväzovala s inými. Inšpiráciou Jeffersona bola ideológia, ktorú Locke získal z anglickej politickej tradície. Verili, že správne usporiadanie spoločnosti je na základe abstraktných princípov a nie tradícií. Tieto princípy neboli produktom civilizácie, boli človeku prirodzené. Nebola potrebná zvláštna inteligencia na ich pochopenia a získanie.
Autor eseje poukazuje na to, že politika európskych národov sa stále viac fixovala na racionalizmus. Preto sa aj prejavovali jeho defekty. Tieto boli ale často prisudzované iným príčinám. Z týchto defektov sa ale spamätáva pomaly. Je to ako dlhodobé liečenie choroby, čo je pre pacienta veľmi frustrujúce.
Existujú vedci, ktorí sú hlboko zainteresovaní do racionalistického postoja, ale mýlia sa ak si myslia, že racionalistické a vedecké pohľady na vec sú spoločné.
Stále existovali aj muži, politicky vzdelaní, ktorí boli imúnny voči racionalizmu – to hlavne v Anglicku. Dosť často sa im zdal nepraktický, že zahodili svoje knihy a používali skúsenosti ale ich získavali – podobne ako obchodníci.
Bez toho aby sme samých seba strašili vymyslenými démonmi, je možné povedať, že existujú dve charakteristiky politického racionalizmu., ktoré sú nebezpečné pre spoločnosť. Racionalizmus obsahuje chybu, zlý koncept, ktorý sa odvoláva na prírodu a ľudské vedenie a takto korumpuje myseľ. A nie je schopný sám seba opraviť. Najprv vypne svetlo a potom sa sťažuje že
nevidí.
Oakshott ďalej hovorí, že spoločnosť, ktorá žije racionalistickým idiomom politiky sa postupne dostáva do stavu, kedy používa exkluzivistickú formu vzdelávania. Nemyslel komunistickú formu vzdelávania, ktorú pripúšťala iba jednu doktrínu. Myslí skôr to, že sa neponúkajú žiadne formy vzdelávania, ktoré neodpovedajú racionalistickej doktríne. Keď už existuje iba takáto forma
vzdelávania, je možné objaviť chyby iba nejakým pedantom, ktorý ich systematicky vyhľadáva. Odkedy existuje, je racionalista veľký fanúšik vzdelávania. Verí v rozum a jeho trénovanie. Pevne verí, že trénovanie technického vedenie je jediné vhodné. Verí, že učenie v „public administration“ je najvhodnejšia obrana proti demagógii.
Stále viac a viac sa bude stávať, že vzdelanie bude niečo, čo bude možné získať poštou. Budeme učené múdrymi mužmi, ktorí ale nemali šancu získať jemné nuanci v praxi. Racionalisti nevedia pochopiť, že treba aspoň dve generácie aby človek získal
prax. No a toto môže byť zničené týmto typom vzdelávania. Ako človek, ktorý vie iba Esperanto, nedokáže pochopiť, že svet nezačal v 20 storočí.
Existuje oblasť, v ktorej racionalisti vyhrali. Ale ich oponenti to nevidia ako svoju prehru. Je to otázka morálky a morálneho vzdelávania. Jeho vhodnou formou je prezentácia a vysvetľovanie morálnych princípov. Toto je prezentované ako vyššia
morálka, morálka slobodných mužov. Najdôležitejšia je jeho morálka, v tomto smere je dosť netolerantný – to, čo si myslí on je správne.
Pre mnoho ľudí je politická aktivita sekundárnou činnosťou. Znamená to, že majú na práci niečo dôležitejšie. Ale je to činnosť, ktorá je pre každú osobu(ak to nie je dieťa alebo blázon) dôležitá a nesie za ňu zodpovednosť. Oakshott to nazýva skôr navštevovanie stretnutí ako organizovanie aktivít. Aj tieto politické činnosti sa musia naučiť. Naše myšlienky politickej vzdelanosti vznikajú z našej schopnosti porozumenia politickej aktivity a typu vedenia aké obsahuje. Ak je politická aktivita nemožná bez určitého typu vzdelania a typu vedenia tak tieto veci sa stávajú súčasťou aktivity a musia byť inkorporované v jej chápaní.
V chápaní niektorých ľudí je politická aktivita aktivitou empirickou. Zdá sa, že konkrétna aktivita, ktorú je možno popísať ako aproximáciu k empirickej politike, je možná. Čisto empirická politika nie je ťažká dosiahnuteľná, je to takmer nemožná.
