prípadoch aj vymýšľať politické ideológie. Predpokladá sa, že politická ideológia je produktom intelektuálnej premeditácie.
4. augusta 1789 nastal bankrot sociálneho a politického systému vo Francúzsku a bol nahradený Právami človeka. Po prečítaní tohto dokumentu dôjdeme k záveru, že niekto nad ním musel tuho premýšľať. Je v ňom v niekoľkých vetách vyjadrená politická ideológia. Je to systém práv a povinností – sloboda, rovnosť, bezpečnosť, majetok. Je to vlastne produkt niekoho reflexie. Sú tu
vyabstrahované určité práva common law. Alebo je možné vychádzať ajz Lockovho Druhého pojednania o vláde, ktoré sa čítalo v Amerike a Francúzsku v 18. storočí, ktorý je vlastne statementom pre abstraktné princípy aplikované do praxe. Dá sa použiť aj výrok kontinentálneho spisovateľa: „sloboda drží Európu v pohybe“. Ľudia si želajú mať ju, ale nie vždy sa im to darí. Zároveň ale vedia, že sloboda by mala byť ich ľudským právom. Táto sloboda je ako vedecká hypotéza. Je to niečo, čo je už obsiahnuté v konkrétnom spôsobe jednania. Ale slobody, ktoré máme, nie sú ničím iným, iba aktivitou určitého druhu.
Pochopenie politiky ako aktivity navštevovania stretnutí (akcií) spoločnosti pod vedením nezávislej ideológie je nepochopením čisto empirickej činnosti. Je úplne jedno ako začína politika, ale nemôže začať ako ideologická aktivita. Mali sme dosť možností pochopiť princípy na ktorých stojí tento koncept. V politike jediný konkrétny spôsob zistenia aktivity je ten, v ktorom sú empirizmus a výsledky brané ako na sebe závislé.
Politika je aktivita ľudí, ktorí pri rešpektovaní toho, čo majú spoločné , sa zúčastňujú na spoločných aktivitách a vytvárajú jednu komunitu. Predpokladať spoločenstvo ľudí bez akceptovania tradícií ich správania znamená vlastne, že týchto ľudí pokladáme
za nespôsobilých venovať sa politike. Táto aktivita nevytryskne z túžob alebo generálnych princípov, ale z existujúcej tradície ovládania ich samotných. Forma môže byť rôzna. Zvyky, zákony, inštitúcie alebo diplomatické rozhodovania. Takto sa vytvára istý druh sympatie pre veci, ktoré sa nám úplne jasne nezjavujú. Politická aktivita je objavením týchto sympatií. Napr. postavenie žien v spoločnosti bol dlhý čas(a aj je) v komparatívnej zmätenosti, pretože práva a povinnosti, ktoré sa v ňom mali nachádzať boli v rozpore s právami a povinnosťami, ktoré mali alebo, ktoré neboli uznané.
Argumenty odvodené z abstraktných prirodzených práv, spravodlivosti alebo nejakého generálneho konceptu feminínnej osobnosti sa musia posudzovať buď ako irelevantné alebo nesprávnych foriem jedného správneho argumentu. A to, že tu bola inkoherencia v usporiadaní spoločnosti, ktorá tlačila na nápravu???.
Robíme často hrubé chyby v hodnotení. Aj celkový efekt naplnenia túžob je veľmi ťažké predpovedať do budúcnosti. Naša aktivita nás často vedie tam, kde by sme nešli.
Je ale možné veriť, že naše chyby pri chápaní by boli menej časté, keby sme unikli ilúzií, že politika je viac ako iba aktivita. Je to konverzácia, nie argument.
Teraz je každá spoločnosť, ktorá je intelektuálne živá, schopná z času na čas preniesť tradície správania do schémy abstraktných ideí. A možnosti politických diskusií budú prebiehať nie izolovanými transakciami ani tradičnými aktivitami, ale pomocou generálnych princípov. Tu nie je žiadna hrozba, ale naopak pozitívne benefity. Je možné, že nám zrkadlo ideológií ukáže skryté pasáže v tradíciách. Ak je tomu tak, tak intelektuálna snaha o videnie tradície keď je redukovaná na ideológiu, bude zaujímavou časťou politického vzdelávania.
V politických aktivitách sa ľudia plavia po bezodnom mori, nie je tu ani prístav, ani dno na zakotvenie. More je aj spojenec aj nepriateľ. Pravidlo hovorí, že treba využiť všetky zdroje tradičného správania preto, aby sme si urobili priateľov vo všetkých
nebezpečných situáciách.
Chybou akademikov je to, že im trvá príliš dlho, kým sa dostanú k podstate. To, k čomu sa dostane možno nie je až tak veľkého významu, ale zároveň to nie je nedozreté ovocie a jeho obratie je vecou momentu. Môže existovať pochybnosť o type vedenia a type vzdelania.
Tradícia správania je veľmi komplikovaná vec. Nie je fixovaná, ani ukončená. Nemá nemenné centrum, do ktorého sa môže zakotviť., nie je tu model, ktorý je možné kopírovať alebo pravidlo, ktoré je možné nasledovať. Niektoré časti sa môžu meniť pomalšie ako iné, ale žiadna nie je imúnna voči zmene. Princíp, ktorý tu platí, je princípom kontinuity. Autorita sa delí medzi minulosť, prítomnosť a budúcnosť. To, čo mám byť naučené, nie je abstraktná idea, ale konkrétny spôsob života.
Politická vzdelanie nie je vecou dospenia k pochopeniu tradície, je to skôr naučenie ako participovať na konverzácii. Stále bude existovať určité mystérium okolo toho, ako je možné naučiť sa tradícii politického správania. Politiky komunít sú rovnako
individuálne ako ich jazyky. Jazyk sa neučíme tak, že sa naučíme abecedu alebo gramatiku. Učíme sa ju používaním. Toto
platí aj pre naše politické vzdelanie. Začína vychutnaním alebo pozit. zhodnotením tradície, napodobňovaním správania starších.
Dlho predtým, ako dosiahneme vek, v ktorom sa začneme zaujímať o knihy o politike, získame také politické vedomosti, ktoré neskôr náš záujem o knihu vzbudia. Samozrejme je dobré ak máme toľko šťastia, že sa narodíme do spoločnosti, kde sú živé politické tradície a medzi tých, ktorí sú dostatočne politicky vzdelaní.
