ich publikum počuť.
Situácia vo všetkých štátoch Európy bola od 16. storočia odlišná. Rozdiely v generálnych názoroch príbuzných k politike uvalili na deliberáciu zmätok a na politický diskurz komplexnosť, ktorá bola nepoznaná v republikánskom Ríme.
Je tu príklad z anglickej histórie. Keď sa House of Commons v januári 1689 uvažoval nad cestou Jamesa II do Francúzska, drvivá väčšina verila, že nebude dlho kráľom. Problémom bolo, ako ozrejmiť tento názor tak, aby ho schvaľoval celý národ. Vyprodukovaný dokument, známy svojou nekonzistentnosťou, bol navrhnutý preto, aby uspokojil každú z konfliktných názorov o úrade kráľa a smeroval k jedinej odozve. Kráľ porušil zmluvu medzi ľuďmi a kráľom a zvláštni ľudia a napr. jezuiti znásilnili základné práva a trón sa stal prázdnym.
Politický diskurz bol v európskych štátoch dlhú dobu rozoznávaný podľa množstva špeciálnych slovníkov. Každý z nich identifikuje inú politickú situáciu a implikuje iné rozhodnutie a implikuje vieru v tom, čo je zlé alebo dobré. Ale toto množstvo slovníkov nie je také dobré ako sa môže zdať. Ideológie, v ktorých sa nachádzajú totiž vykazujú iba marginálne rozdiely. Vo všeobecnosti nie je možné deliberovať na politických situáciách alebo participovať na politickom diskurze bez toho, aby sme mali moc nad nejakým typom slovníku.
Každý politický diskurz má svoj logický desing. Ten sa prejavuje v logickom statuse danom výsledku dosiahnutom v diskurze. Existuje typ designu, ktorý je najčastejší a zároveň najkomplikovanejší. Podľa Tukyda v r. 432.pnl mal Perikles prejav pred Aténskym zhromaždením, v ktorom hovoril, že je čas zaútočiť na Spartu. Sparťania prejavili snahu o mier, ale Perikles to interpretoval ako snahu o naťahovanie času a prípravu na vojnu. „Povolali nás, aby sme prelomili obkľúčenie Potidei, varovali nás aby sme nezakročili v Aegine, požadujú od nás, aby sme odvolali dekrét, ktorý vylučuje Megariánov z aténskeho územia. Verím, že nikto z vás si nebude myslieť, že ideme do vojny kvôli drobnosti, ak odmietneme odvolať megarský dekrét. Podľa tohto by sa mohlo zdať, že počúvajúci je strašený k poslušnosti a na konci budeme premohnutý Sparťanmi bez akéhokoľvek úderu. Pozrite sa ako dopadli iné krajiny, ktoré verili, že Sparta chce mier. Aténske zásoby pre vojnu nie sú horšie ako sparťanské. Budú riziká, možno sa nám nepodarí udržať Atiku. Ale naše lode sú silné a pripravené a taktiež máme spojencov. Je načase brániť sa. Neubránili sa naši otcovia Medesiňanom? Môj návrh znie aby sme návrh Sparty ignorovali a pripravili sa na nevyhnutný boj. Ak poslúchnete rady tých, korí vojnu nechcú, budete musieť bojovať, ale za horších podmienok. Jeho reč používa všetky uvažovania, ktoré sme videli v politickom diskurze. Ukazuje nám, aká by mala byť odpoveď. Balancuje výhodnosť týchto úvah na za a proti.
Aristoteles a Logika – Aristoteles pochopil politický diskurz ako druh usudzovania, ktorý, bez pomoci axióm, je navrhnutý aby odporúčal čo robiť a čo nerobiť v množstve situácii, kde existuje alternatíva možností. Materiál, z ktorého je argument konštruovaný – hovorí Aristoteles – sú pravdepodobnosti, znaky a príklady. Pravdepodobnosti sú náhodné akcie, ktoré sa bežne stávajú. Znaky sú eventy, ktoré sú väčšinou predvídateľné, príklady sú situácie, ktoré sú veľmi podobné situácií v otázke a je o nej veľa informácií. Zdôvodňovanie má sylogickú formu. Hlavná premisa je maximou. Maxima je generálne vyhlásenie, ktoré sa vzťahuje k tomu, čo sa dá očakávať od ľudského chovania, alebo to, čo sa chápe ako potrebné.
Závery, ktoré sú postavené na tom, čo je možné aby sa stalo, pretože sa to stáva bežne, môžu byť anulované tak, že sa ukáže, že pravdepodobnosť je menej silná ako sa uvádza, alebo iné očakávanie je možné naplniť lepšie. Závery, ktoré sú postavené na znakoch je možné znegovať tak, že ukážeme, že spojenie medzi znakom a tým, čo sa pokladá za dôležité, je menej silné ako
sa predpokladá. Závery postavené na príkladoch môžu byť znegované tak, že ukážeme, že uvádzaná podobnosť absentuje alebo že uvádzaná analógia je neprirodzená. Aristoteles uvádza, že tento spôsob politického diskurzu je navrhnutý na presvedčovanie. Rovnako ako všetky odporúčania o tom, čo robiť alebo nerobiť, politické odporúčanie je spojené s eudamoniou – ľudským šťastím. Je to komplex meniacich sa podmienok. Toto je možné nazvať prípustným dobrom spoločnosti. Ale všetky prípustné dobrá nie je možné dostatočne zabezpečiť pre všetky príležitosti.
Najbežnejším logickým designom je argument presvedčiť ale nebyť schopný overiť. Je to design všetkých politických prejavov, ktoré máme od antických dôb. A je to desing väčšiny parlamentných prejavov posledných 5. storočí. Nie je ale tajomstvo že tento design je neuspokojivý, nezáleží na tom aká jemnosť je dosiahnutá vo výbere maxím, príkladov a znakov.
Teraz záleží, na čo sa pýtame, keď hľadáme emancipáciu politickej deliberácie od dohadov o pravdepodobných výsledkoch činnosti a o náhodnej túžbe rôznych podmienok vecí? Chceme iný typ logického návrhu aký predniesol Perikles a Aristoteles. Chceme demonštratívny politický diskurz. Chceme apodeictický diskurz.
Je možné aby sa objavil vtedy, keď by boli známe princípy alebo axiómy absolútnej istoty a univerzálnej aplikácie, ku ktorým by mohli byť všetky politické návrhy uvedené v poriadku aby určil ich prednosti. Alebo sa mohol objaviť keď sme mali kategorické informácie o ľudskom chovaní a podmienkach politickej spoločnosti, čo by nám umožňovalo predpovedať konsekvencie rôznych rozhodnutí.
Plató je otcom demonštratívneho pol. diskurzu. Myslel si, že politická aktivita je činnosťou ľudskej dokonalosti – dikaisoune a myšlienka spravodlivosti je univerzálny štandard, podľa ktorého sa určuje hodnota ľudskej činnosti. Toto chápanie spravodlivosti berie ako bežnú vedomosť, ktorá vychádza z doxy. Platón hovorí, že keď má byť PD demonštratívny, tak musí uniknúť od balancu jedného prípustného dobra k druhému, pretože takto sa nikdy nedosiahne demonštratívny výsledok. Čo je potrebné, má byť jednoduché a univerzálne.
Politické rozhodnutia je možné zakladať na proroctve – napr. od Merlina a jeho predpovediach udalostí v stredovekom Anglicku. Bolo chápané ako absolútne spoľahlivá informácia o tom, čo sa stane a preto to bola aj informácie na základe ktorej bolo možné prijať „správne“ politické rozhodnutie. Bohužiaľ bola informácia nesúvislá. Tam, kde prorok mlčal, nič nebolo isté. Tam, kde je prejav proroka, tak sa týka hlavne budúcnosti. Nenahrádza politika alebo vládcu s jedinečne správnou odozvou na momentálnu situáciu. Nedá sa ani zistiť, čo je potrebné urobiť, aby sa podmienky zlepšili alebo ktoré rozhodnutie bude lepšie alebo horšie. Proroctvo nie je deliberácia. Ale je možný aj opak. Johanka z Arku počúvala hlasy, ktoré nehovorili v politickom jazyku, ale
v konkrétnom type príhovoru kde bolo povedané čo má a nemá byť urobené. Hlasy boli brané ako prejav čohosi, čo presne vie čo sa stane a nielen toho čo si myslí že bude dobré. Deliberácia bola demonštratívna pretože to bola deliberácia vševedúceho a beevolentného božstva.
