Marx mal veľmi nejasnú predstavu o charaktere vysvetľujúceho práva, ktoré používali prírodní vedci na vysvetlenie pravidelností, ktoré zistili. Ale chápal ich vzťahy, ktoré sa ich týkajú medzi abstrakciami. A hľadaní týchto práv určil dve hlavné abstrakcie. Človek ako fyzikálne stvorenie, ktoré má základ vo vzťahoch k fyzikálnemu svetu. Bolo to ako želanie potrebného nástroja. A spoločnosť bola týmto nástrojom. Takto nastalo kontinuum. Postupne skúmal abstrakcie a dostal sa k pojmom trieda, práca, kapitál.
Tieto abstraktné myšlienky boli rovnicou, v ktorej boli vyjadrené práva. Abstraktné pojmy tohto ideálneho sveta a jeho organizácia sa mali najprv identifikovať s konkrétnou historickou situáciou. Trieda sa mala zmeniť z hypotetického vzťahu na ideálny proces čisto fyzikálnej produkcie. Práva, ktoré boli doteraz rovnováhou ukazujúcou potrebný vzťah medzi abstrakciami sa mali zmeniť na práva schopné vysvetliť výskyt rôznych situácií, pri ktorých sa používajú „nástroje“ a tých, ktoré sa vyskytnú v budúcnosti. Používanie nástrojov nie je jedinou činnosťou človeka a organizácia, aká funguje pri používaní nástrojov, nie je jediná možná organizácia spoločnosti. Ale všetky ostatné činnosti sú podriadené „používaniu nástroja“ buď pretože sú z nej
derivované alebo vznikli až následne.
Existuje aj iný argument. Tu je „používanie nástroja“ materiálnou aktivitou, pretože sa týka priamo fyzikálneho sveta. Právo sa nachádza hlavne v tejto aktivite. Iné ľudské aktivity môžu mať vlastné práva ale aj tak sú podriadené právam „používania nástroja“. Ale práva, ktoré vysvetľujú výskyt prípustného dobra v histórii spoločnosti, nie sú viac nariaďovacie ako každé iné práva, ktoré niečo vysvetľujú.
Autor hovorí, že nie je možné povedať, že nikto nie je schopný produkovať relevantné informácie pre zisťovanie politickej situácie alebo predpovedania výsledkov akcií. Práve naopak je potrebné produkovať nejaké informácie relevantné pre tieto záväzky. Je ale potrebné vedieť 3 veci.
Čím viac obecná je informácia, tým menej bude relevantná pre deliberáciu alebo diskurz. A čím viac je spojená so špecifickými a miestnymi podmienkami tým je pravdepodobnejšie, že bude užitočná.
Po druhé – všetko čo prispieva k politickej deliberácii a diskurzu, nemôže uspieť pri ich emancipácii od názorov a návrhov, alebo transformovať ich do demonštrácií.
Po tretie, táto akcia, ktorá sama seba identifikuje ako koniec ideológií v politickom diskurze, týmto vlastne vôbec nie je. Keď toto vyhlasoval Marx, videl sa ako proklamuje koniec nedemonštratívneho diskurzu a nahradzuje ho diskurzom vokabulárnym –
plného vedeckého presvedčenia. Ja dnešní oponenti ideologického diskurzu majú podobný koncept.
Autor vyjadruje určitý druh nespokojnosti s politickým diskurzom, ktorý bol navrhnutý aby demonštroval „korektnosť“ toho, čo odporúča. Všetci PD sú navrhnuté aby presviedčali a uvedomelý diskurz musí byť akceptovaný ako diskurz, ktorý má presviedčať účelom dokazovania.
Ťažko sa necháme podviesť človekom, ktorý tvrdí, že vie dokáyať správnosť toho, čo tvrdí. Ale necháme sa ľahko ohúriť niekým, kto hovorí o svojich návrhoch v zmysle, ktorí implikuje, že ich jedinečná vhodnosť je dokázateľná.
Túžba po demonštratívnom politickom argumente nás môže korumpovať tak, že nám vsugeruje, že nemáme robiť rozhodnutia alebo, že môžeme preniesť zodpovednosť za robenie týchto rozhodnutí na axiómy, za ktoré nemáme žiadnu zodpovednosť. A čo je rovnako dôležité je to, že túžba po demonštratívnom politickom argumente nás môže urobiť nespokojných s bežným politickým diskurzom, ktorý nás môže lákať aby sme sa naňho dívali ako na nejaký druh bláznovstva. To by bola chyba. Diskurz,
ktorý sa zaoberá možnosťami a návrhmi je logický a je jediným druhom uvažovania v praktických veciach. Tu je lepší Aristoteles ako Marx.
