Podstatou tejto eseje bolo poukázanie na charakter zaujímavej politickej módy post – renesančnej Európy. Racionalizmus tejto eseje je moderný racionalizmus. Samozrejme sú tu isté aspekty racionalizmu z minulosti , ale je jasné že dnešný racionalizmus má vlastné kvality, ktoré vplývajú na európsku politiku. Racionalizmus nie je jediným a ani najplodnejším európskym myslením. Ale je silné a živé a preto si našlo priestor vo všetkých politikách.
Základná charakteristika racionalistov – úplne dole stojí sloboda myslenia a názoru v každej situácii. Jeho mentalita je zároveň skeptická aj optimistická. Skeptická preto, pretože neexistuje žiadny názor, postoj alebo zvyk, ktorý by nespochybňoval, alebo nekládol otázky. Optimistický preto, pretože racionalista vždy verí sile svojho názoru – ak je správne aplikovaný a ktorý určuje hodnotu nejakej veci alebo pravdu názoru. Verí v „reason“ – dôvod, spoločný pre celé ľudstvo, ktorý je základom argumentácie.
Racionalisti takto získavajú nádych intelektuálneho egalitarizmu, ale zároveň je v nich silný individualizmus, pretože sa im zdá ťažké uveriť, že každý, kto vie jasne myslieť, by bol ochotný rozmýšľať inak ako oni. Racionalista sa snaží, aby bolo všetko jeho vlastným zážitkom.
Môže sa zdať, že politika nepodlieha racionalistickým zásadám. Politika bola totiž vždy úzko spojovaná s tradíciami. Niektorí presvedčení racionalisti v oblasti politiky pripustili prehru. Napr. Clemenceau – intelektuálne dieťa moderného racionalizmu – bol racionalistom v náboženstve a morálke ale určite nie v politike. Ale nie u každého to bolo tak. Najväčšie výhry dosiahol racionalizmus práve v politike.
Pre racionalistov niečo nemá hodnotu iba preto, že to existuje. A už vôbec nie preto, že to existuje mnoho generácií. Preferujú invenciu, ale neuznávajú zmenu ak to nie je zmena, ktorá vzišla z vlastného svedomia a pohnútok. Vďaka tomu si často mýlia tradično s nemennosťou. Pre racionalistov je dôležité riešenie problémov. Problémy sa ale nedajú riešiť úspešne vtedy, ak sa človek stal neflexibilným vďaka tradíciám. Porovnávajú politiku s inžinierstvom, pretože prvou myšlienkou inžiniera je eliminovanie všetkého, čo môže rozptyľovať jeho myseľ a záujmy. – Toto porovnávanie sa dá nazvať aj mýtom racionalistickej
politiky. Je to aj častou ideou racionalistickej literatúry.
Ak bola tabula rasa počmáraná iracionálnymi myšlienkami našich predkov, je práve úlohou racionalistov očistiť ju. Ako povedal Voltaire, jediný spôsob ako mať dobré zákony, je zničiť tie staré.
Ďalšie dve generálne charakteristiky racionalistickej politiky sú – politika perfekcie a politika uniformity. Každá z týchto charakteristík by bez tej druhej vytvorila iný štýl politiky. Esenciou racionalizmu je ich kombinácia.
Každá ľudská aktivita vyžaduje vedenie. Toto vedenie sa delí na dve časti – sú vždy súčasťou aktivít. Sú to dva druhy vedenia. Aj keď neexistujú separátne , je tu určitá dôležitosť vo vzťahu medzi nimi. Prvé je tzv. Technické vedenie – technical knowledge. Toto vedenie sa vyskytuje v každej činnosti. Sú to napr. poučky, ktoré sa učíme a pamätáme.
Druhý typ je tzv. praktický, pretože existuje iba pri činnosti. Nie je reflektujúci a nemôže byť zachytený v pravidlách. Toto vedenie je taktiež obsiahnuté vo všetkých činnostiach. Tieto vedenia sú rozdielne, ale neoddeliteľné a nachádzajúca sa v každej činnosti. Technika hovorí človeku čo robiť a praktické vedenie – ako to robiť. Technické vedenie je možné naučiť sa z knihy,
alebo kurzov. Toto sa nedá ale povedať o praktickom vedení. To je možné získať iba stykom s niekým, kto túto prax pravidelne praktikuje. Racionalisti hovoria, že ľudská aktivita obsahuje iba technické vedenie. Oakshott toto tvrdenie rozobral a podľa svojho názoru prišiel na to, že racionalisti v tomto tvrdení nemali pravdu. Racionalisti urobili podľa neho ale iba jednoduchú chybu. Je to chyba omylnosti často voči celku, prisudzovanie chýb celku jednotlivým častiam. Týmto ale omyl nekončí. Je presvedčenie o nadradenosti technického vedenia pramení z čistej ignorancie.
Objavenie nového intelektuálneho myslenia je ako vznik nového štýlu architektúry. Vzniká pod tlakom mnohých pôsobení a vplyvov. Nedá sa povedať že by tu boli jasné pramene vznikov. Všetko sú to pomalé zmeny, ktoré rastú a prelínajú
sa až nakoniec skončia v definovaní niečoho nového.
V 17. storočí mala Európa obdobie objavov za sebou. Ale aj tak nebolo novátorstvo vyčerpané. Ale inteligentným pozorovateľom niečo chýbalo. Najvplyvnejšími osobnosťami boli v tomto období Bacon a Descartes. Bacon systém výskumu mal 3 základné pravidlá – po prvé – je to súbor pravidiel, ktoré môžu byť pretvorené do precízneho setu direktív a tieto môžu byť naučené srdcom. Po druhé – je to súbor pravidiel, ktorých aplikácia je čisto mechanická. – Je to čisto technické, pretože nepotrebuje pre svoju aplikáciu žiadne vedenie alebo inteligenciu. Po tretie – je to súbor pravidiel univerzálnej aplikácie. Novum Organum môže byť z nášho pohľadu zosumarizovaný ako suverenita techniky. Ukazuje, že iba technické vedenie nie je vždy dostatočné.
Descartes tvrdil, že určitá vedomosť môže vzniknúť iba v čistej a prázdnej mysli. Taktiež uvádza súbor metód, ktorých aplikácia
je univerzálna a mechanická. Po tretie, nie sú tu žiadne stupne vedomosti. Po vlastných výskumoch ale Descartes, ktorý Bacona rešpektoval, prišiel na to, že suverenita technického vedenia je sen a nie realita.
Pomalými zmenami sa racionalisti 17: storočia stali racionalistami, akých poznáme teraz. Postupne sa ale stávali obecnejšími
a vulgárnejšími. To čo bolo v minulosti Art of living sa teraz stalo Technique of Success. Hlbšie motivácie, ktoré ovplyvnili toto myslenie sú obskúrne. Sú ukryté v európskej spoločnosti. Nie je možné myslieť si, že by racionalisti nastúpili bez opozície a ľahko. Vlastne vo všetkých oblastiach fungovala konštantná kritika racionalizmu.
To že je politika hlboko zasiahnutá racionalizmom dnes budú popierať iba tí, ktorí dajú slovu zasiahnutý iné meno. Naša celé myslenie v politike je už týmto myslením predurčené. Racionalizmus sa stal štylistickým kritériom všetkých rešpektovaných politických smerov.
Nové a politicky neskúsené sociálne vrstvy, ktoré vznikli v posledných 4. storočiach vzhliadajú k politickej iniciatíve a autoritám. Žiadna z týchto tried nemala možnosť získať politické vzdelanie než sa dostala k moci. Každá potrebovala nejakú politickú doktrínu. Niektoré z týchto prác sú jasným príkladom politickej vulgarizácie. Dohromady neodmietajú existenciu alebo hodnotu politických tradícií. No zhrňujú tradície do súboru abstraktných pravidiel a princípov, z ktorých ale takto nevyhnutne duch tradícií uniká.
Skorá história USA je dôležitou kapitolou dejín racionalizmu. V prípade amerických kolonistov tu bol tlak, ktorý vohnal ich revolúciu smerom k racionalizmu. Zakladatelia americkej nezávislosti mali európske myslenie a politické skúsenosti na ktorých mohli stavať. Intelektuálny dar Európy Amerike bol od začiatku predominátne racionalistický. Aj ich vzniknuté politické zvyky boli naturálnym a nesofistikovaným racionalizmom. Toto je jasne reflektované v ústavných dokumentoch a histórii kolónií. Tieto kolónie sa rozhodli pretrhnúť politickú šnúru, ktorá ich zväzovala s inými. Inšpiráciou Jeffersona bola ideológia, ktorú Locke získal z anglickej politickej tradície. Verili, že správne usporiadanie spoločnosti je na základe abstraktných princípov a nie tradícií. Tieto princípy neboli produktom civilizácie, boli človeku prirodzené. Nebola potrebná zvláštna inteligencia na ich pochopenia a získanie.
Autor eseje poukazuje na to, že politika európskych národov sa stále viac fixovala na racionalizmus. Preto sa aj prejavovali jeho defekty. Tieto boli ale často prisudzované iným príčinám. Z týchto defektov sa ale spamätáva pomaly. Je to ako dlhodobé liečenie choroby, čo je pre pacienta veľmi frustrujúce.
Existujú vedci, ktorí sú hlboko zainteresovaní do racionalistického postoja, ale mýlia sa ak si myslia, že racionalistické a vedecké pohľady na vec sú spoločné.
Stále existovali aj muži, politicky vzdelaní, ktorí boli imúnny voči racionalizmu – to hlavne v Anglicku. Dosť často sa im zdal nepraktický, že zahodili svoje knihy a používali skúsenosti ale ich získavali – podobne ako obchodníci.
Bez toho aby sme samých seba strašili vymyslenými démonmi, je možné povedať, že existujú dve charakteristiky politického racionalizmu., ktoré sú nebezpečné pre spoločnosť. Racionalizmus obsahuje chybu, zlý koncept, ktorý sa odvoláva na prírodu a ľudské vedenie a takto korumpuje myseľ. A nie je schopný sám seba opraviť. Najprv vypne svetlo a potom sa sťažuje že
nevidí.
Oakshott ďalej hovorí, že spoločnosť, ktorá žije racionalistickým idiomom politiky sa postupne dostáva do stavu, kedy používa exkluzivistickú formu vzdelávania. Nemyslel komunistickú formu vzdelávania, ktorú pripúšťala iba jednu doktrínu. Myslí skôr to, že sa neponúkajú žiadne formy vzdelávania, ktoré neodpovedajú racionalistickej doktríne. Keď už existuje iba takáto forma
vzdelávania, je možné objaviť chyby iba nejakým pedantom, ktorý ich systematicky vyhľadáva. Odkedy existuje, je racionalista veľký fanúšik vzdelávania. Verí v rozum a jeho trénovanie. Pevne verí, že trénovanie technického vedenie je jediné vhodné. Verí, že učenie v „public administration“ je najvhodnejšia obrana proti demagógii.
Stále viac a viac sa bude stávať, že vzdelanie bude niečo, čo bude možné získať poštou. Budeme učené múdrymi mužmi, ktorí ale nemali šancu získať jemné nuanci v praxi. Racionalisti nevedia pochopiť, že treba aspoň dve generácie aby človek získal
prax. No a toto môže byť zničené týmto typom vzdelávania. Ako človek, ktorý vie iba Esperanto, nedokáže pochopiť, že svet nezačal v 20 storočí.
Existuje oblasť, v ktorej racionalisti vyhrali. Ale ich oponenti to nevidia ako svoju prehru. Je to otázka morálky a morálneho vzdelávania. Jeho vhodnou formou je prezentácia a vysvetľovanie morálnych princípov. Toto je prezentované ako vyššia
morálka, morálka slobodných mužov. Najdôležitejšia je jeho morálka, v tomto smere je dosť netolerantný – to, čo si myslí on je správne.
Pre mnoho ľudí je politická aktivita sekundárnou činnosťou. Znamená to, že majú na práci niečo dôležitejšie. Ale je to činnosť, ktorá je pre každú osobu(ak to nie je dieťa alebo blázon) dôležitá a nesie za ňu zodpovednosť. Oakshott to nazýva skôr navštevovanie stretnutí ako organizovanie aktivít. Aj tieto politické činnosti sa musia naučiť. Naše myšlienky politickej vzdelanosti vznikajú z našej schopnosti porozumenia politickej aktivity a typu vedenia aké obsahuje. Ak je politická aktivita nemožná bez určitého typu vzdelania a typu vedenia tak tieto veci sa stávajú súčasťou aktivity a musia byť inkorporované v jej chápaní.
V chápaní niektorých ľudí je politická aktivita aktivitou empirickou. Zdá sa, že konkrétna aktivita, ktorú je možno popísať ako aproximáciu k empirickej politike, je možná. Čisto empirická politika nie je ťažká dosiahnuteľná, je to takmer nemožná.
Najjednoduchšou sortou politickej ideológie je jednoduchá abstraktná idea ako sloboda, rovnosť, maximálna produktivita atď. Toto nám dovoľuje vidieť politickú aktivitu ako činnosť, ktorá pomáha spoločnosti prispôsobiť sa alebo reflektovať vybrané abstraktné myšlienky. Podobné myšlienky, alebo myšlienky fungujúce podľa jednotnej schémy sa združujú do určitých systémov ako napr. Atlantická Charta. Nebránia sa zmenám, ale ich hodnota je daná v ich podstate. Pri politickej aktivite stojí na prvom mieste znalosť vybranej politickej ideológie, znalosť toho, čo chceme robiť. Potom potrebuje znalosť ekonomickú a psychologickú. Vhodným vzdelaním je vzdelanie, v ktorom je vybraná politická ideológia vhodne učená a naučená, učí sa technika, ktorá je vhodná k úspechu. Vzdelanie, ktoré budeme potrebovať je také, ktoré nám umožní ubrániť, implementovať a v niektorých
prípadoch aj vymýšľať politické ideológie. Predpokladá sa, že politická ideológia je produktom intelektuálnej premeditácie.
4. augusta 1789 nastal bankrot sociálneho a politického systému vo Francúzsku a bol nahradený Právami človeka. Po prečítaní tohto dokumentu dôjdeme k záveru, že niekto nad ním musel tuho premýšľať. Je v ňom v niekoľkých vetách vyjadrená politická ideológia. Je to systém práv a povinností – sloboda, rovnosť, bezpečnosť, majetok. Je to vlastne produkt niekoho reflexie. Sú tu
vyabstrahované určité práva common law. Alebo je možné vychádzať ajz Lockovho Druhého pojednania o vláde, ktoré sa čítalo v Amerike a Francúzsku v 18. storočí, ktorý je vlastne statementom pre abstraktné princípy aplikované do praxe. Dá sa použiť aj výrok kontinentálneho spisovateľa: „sloboda drží Európu v pohybe“. Ľudia si želajú mať ju, ale nie vždy sa im to darí. Zároveň ale vedia, že sloboda by mala byť ich ľudským právom. Táto sloboda je ako vedecká hypotéza. Je to niečo, čo je už obsiahnuté v konkrétnom spôsobe jednania. Ale slobody, ktoré máme, nie sú ničím iným, iba aktivitou určitého druhu.
Pochopenie politiky ako aktivity navštevovania stretnutí (akcií) spoločnosti pod vedením nezávislej ideológie je nepochopením čisto empirickej činnosti. Je úplne jedno ako začína politika, ale nemôže začať ako ideologická aktivita. Mali sme dosť možností pochopiť princípy na ktorých stojí tento koncept. V politike jediný konkrétny spôsob zistenia aktivity je ten, v ktorom sú empirizmus a výsledky brané ako na sebe závislé.
Politika je aktivita ľudí, ktorí pri rešpektovaní toho, čo majú spoločné , sa zúčastňujú na spoločných aktivitách a vytvárajú jednu komunitu. Predpokladať spoločenstvo ľudí bez akceptovania tradícií ich správania znamená vlastne, že týchto ľudí pokladáme
za nespôsobilých venovať sa politike. Táto aktivita nevytryskne z túžob alebo generálnych princípov, ale z existujúcej tradície ovládania ich samotných. Forma môže byť rôzna. Zvyky, zákony, inštitúcie alebo diplomatické rozhodovania. Takto sa vytvára istý druh sympatie pre veci, ktoré sa nám úplne jasne nezjavujú. Politická aktivita je objavením týchto sympatií. Napr. postavenie žien v spoločnosti bol dlhý čas(a aj je) v komparatívnej zmätenosti, pretože práva a povinnosti, ktoré sa v ňom mali nachádzať boli v rozpore s právami a povinnosťami, ktoré mali alebo, ktoré neboli uznané.
Argumenty odvodené z abstraktných prirodzených práv, spravodlivosti alebo nejakého generálneho konceptu feminínnej osobnosti sa musia posudzovať buď ako irelevantné alebo nesprávnych foriem jedného správneho argumentu. A to, že tu bola inkoherencia v usporiadaní spoločnosti, ktorá tlačila na nápravu???.
Robíme často hrubé chyby v hodnotení. Aj celkový efekt naplnenia túžob je veľmi ťažké predpovedať do budúcnosti. Naša aktivita nás často vedie tam, kde by sme nešli.
Je ale možné veriť, že naše chyby pri chápaní by boli menej časté, keby sme unikli ilúzií, že politika je viac ako iba aktivita. Je to konverzácia, nie argument.
Teraz je každá spoločnosť, ktorá je intelektuálne živá, schopná z času na čas preniesť tradície správania do schémy abstraktných ideí. A možnosti politických diskusií budú prebiehať nie izolovanými transakciami ani tradičnými aktivitami, ale pomocou generálnych princípov. Tu nie je žiadna hrozba, ale naopak pozitívne benefity. Je možné, že nám zrkadlo ideológií ukáže skryté pasáže v tradíciách. Ak je tomu tak, tak intelektuálna snaha o videnie tradície keď je redukovaná na ideológiu, bude zaujímavou časťou politického vzdelávania.
V politických aktivitách sa ľudia plavia po bezodnom mori, nie je tu ani prístav, ani dno na zakotvenie. More je aj spojenec aj nepriateľ. Pravidlo hovorí, že treba využiť všetky zdroje tradičného správania preto, aby sme si urobili priateľov vo všetkých
nebezpečných situáciách.
Chybou akademikov je to, že im trvá príliš dlho, kým sa dostanú k podstate. To, k čomu sa dostane možno nie je až tak veľkého významu, ale zároveň to nie je nedozreté ovocie a jeho obratie je vecou momentu. Môže existovať pochybnosť o type vedenia a type vzdelania.
Tradícia správania je veľmi komplikovaná vec. Nie je fixovaná, ani ukončená. Nemá nemenné centrum, do ktorého sa môže zakotviť., nie je tu model, ktorý je možné kopírovať alebo pravidlo, ktoré je možné nasledovať. Niektoré časti sa môžu meniť pomalšie ako iné, ale žiadna nie je imúnna voči zmene. Princíp, ktorý tu platí, je princípom kontinuity. Autorita sa delí medzi minulosť, prítomnosť a budúcnosť. To, čo mám byť naučené, nie je abstraktná idea, ale konkrétny spôsob života.
Politická vzdelanie nie je vecou dospenia k pochopeniu tradície, je to skôr naučenie ako participovať na konverzácii. Stále bude existovať určité mystérium okolo toho, ako je možné naučiť sa tradícii politického správania. Politiky komunít sú rovnako
individuálne ako ich jazyky. Jazyk sa neučíme tak, že sa naučíme abecedu alebo gramatiku. Učíme sa ju používaním. Toto
platí aj pre naše politické vzdelanie. Začína vychutnaním alebo pozit. zhodnotením tradície, napodobňovaním správania starších.
Dlho predtým, ako dosiahneme vek, v ktorom sa začneme zaujímať o knihy o politike, získame také politické vedomosti, ktoré neskôr náš záujem o knihu vzbudia. Samozrejme je dobré ak máme toľko šťastia, že sa narodíme do spoločnosti, kde sú živé politické tradície a medzi tých, ktorí sú dostatočne politicky vzdelaní.
Politika je adekvátnym cieľom akademického bádania. Je to niečo o čom sa má premýšľať a je dôležité aby sme premýšľali o vhodných veciach. Platí všeobecné presvedčenie, že to o sa učíme je pochopenie politickej tradície. Preto platí presvedčenie, že štúdium politiky by malo byť historickým štúdiom. Nielen preto, že je dobré poznať minulosť , ale aj preto že by sme mali byť oboznámení s konkrétnymi detailmi. Je pravda, že všetko, čo sa objavuje v dnešnom politickom správaní má korene v minulosti. Dôležité je, čo si ľudia v tej dobe mysleli a hovorili o tom, čo sa dialo. Každá spoločnosť, podľa poznámok, ktoré robí v knihách, konštruuje legendy o vlastnom osude, ktoré sa stále aktualizujú a v ktorých je ukryté ich vlastné chápanie politiky. A historické skúmanie legiend by malo byť nevyhnutnosťou pri politickom vzdelávaní. Možno by sme aj vďaka tomuto štúdiu mohli uniknúť jednému z najčastejších nedorozumení, v ktorých inštitúcie a procedúry vystupujú ako kúsky mašinérie, navrhnutej na to, aby dosiahla účel, namiesto vzorcov správania, ktoré sú bezvýznamné, keď sú odtrhnuté od celku. Napr. ako sa mýlil Mill, keď tvrdil, že niečo ako reprezentatívna vláda bola formou politiky, ktorá mohla byť žiadaná v každom spoločenstve, ktoré dosiahlo určitý level civilizácie. Proste omyl, keď sme presvedčení naše inštitúcie sú lepšie a dôležitejšie ako stopy mysliteľov, ktorí vedeli, ktorým smerom ísť bez toho, aby vedeli niečo o cieli.
Nie je dostatočné zaoberať sa iba tradíciou jednej politickej aktivity. Pre správne pochopenie politiky je potrebné poznať aj tradície iných spoločenstiev, pretože sme s nimi vo vzťahu.
Nezačali sme mať vzťahy so susedmi včera. A taktiež nemusíme stále behať po vonku a hľadať najvhodnejšie formule pre naše vzťahy. Jedinou dôležitou vedomosťou o politike inej spoločnosti je rovnaká vedomosť, akú hľadáme v našej.
Štúdium politík iných spoločností by nemalo byť anatomický štúdiom mechanických daností. Usporadúvať svet podľa toho, čo je najlepšie, alebo aký je najlepší účel, je jasnou cestou k strate rovnováhy.
Pri akademickom štúdiu politiky existuje aj filozofický rozmer. Reflexie politických aktivít môžu prebiehať na rôznych úrovniach. Môžeme sa zaoberať, ako sú schopné sa naše tradície vyrovnať s určitými situáciami. Alebo môžeme naše myšlienky zhrnúť do politickej doktríny, ktorú budeme používať ako vedec používa hypotézu. Politická filozofia nie je progresívna veda, neakumuluje výsledky pokusov, podľa ktorých sa niečo dá aplikovať 100%. Od politickej filozofie nemôžeme očakávať že zvýši našu
úspešnosť pri v politickej činnosti. Môže nám pomôcť rozlíšiť medzi dobrými a zlými politickými projektmi.
Plody politického vzdelania sa ukážu v tom, ako sa budeme vyjadrovať a myslieť o politike a ako ju budeme viesť.
Popis politickej aktivity – je podľa podmienok indikovaná v kooperatívnych skupinách, mnoho z nich starovekej línie, všetky majú minulosť, prítomnosť a budúcnosť a volajú sa štáty. S týmto popisom spája autor dve prepozície – ak je to pravda, musí existovať nejaký spôsob ako študovať politiku, čo je vyššie ako politické vzdelávanie. Po druhé postoj k tomu, ako sa vidíme v politickej aktivite.
Politický diskurz
Politika sa identifikuje ako praktická činnosť, ktorá je spojená s odozvou určitých situácií – tzv. politických situácií. Politická situácia sa dá charakterizovať ako stav vecí, ktoré vznikli nie prirodzene, ale vďaka ľudskej činnosti a na ktorú je možná viac ako jedna reakcia. Taktiež je PS situáciou verejnou, nie súkromnou. Za verejné sa považuje to, za čo nesie zodpovednosť vláda, alebo na to má dohliadať. Politická aktivita sa skladá z určitého typu situácie a odozvy na ňu od niekoho, kto pochopil, že existuje autorita, ktorá je povinná na ňu reagovať. Situácie môžu vznikať kvôli špecifickému presvedčeniu, napr. sionizmus alebo obecnému presvedčeniu, napr. že ekonomiku VB stagnuje. Každá situácia je komplexným stavom, výsledkom ľudských rozhodnutí a pocitov. Každé potrebuje vysvetlenie a táto interpretácia bude diagnostická a prognostická.
Dôležitá je deliberácia – starostlivé uváženie. Deliberácia je potrebná ešte predtým, než nejaká situácia vôbec vznikne.
Každé politické rozhodnutie je prijímané za účelom dosiahnutia alebo zabránenia určitých špecifických podmienok. Dôležité je porozmýšľať nad tým, či svojím rozhodnutím dosiahneme to, čo chceme.
Je dôležité sledovať odozvu, akú bude mať toto rozhodnutie. Pri rozhodnutí robiť niečo namiesto niečoho iného je potrebné sledovať všetky konsekvencie, pokiaľ je ich možné predpovedať.
Nie je možné mať žiadnu odozvu pre situácie, ak tu nie je nejaké relevantné presvedčenie o lepších alebo horších alternatívach a možných výsledkoch.
Politický diskurz sa prejaví spolu s politickou aktivitou slovom aj písmom. Rečníkov môže byť viac alebo menej, v divadle môže byť publikum malé alebo veľké. Prejavy môžu byť navrhnuté pre rozdielne typy publika a môžu mať rozdielne logické štruktúry. Ak ten čo hovorí, má aj autoritu konať, tak jeho prejav môže byť navrhnutý tak, aby evokoval odvahu alebo súhlas vo svojom obecenstve.
Politická diskurz obsahuje množstvo variantov rôznych vyjadrení a dikcií. Všetky časti politického diskurzu, aj tie najbežnejšie, vychádzajú z generálnych ideí. Mnoho týchto ideí patrí k „kmeňovej akcii“ ideí , ktoré používame pri myslení alebo rozprávaní o praktických situáciách a to, čo má byť urobené ako politická odozva. Slová, ktoré sú v každom politickom diskurze sú napr. potrebný, efekt, tradičný, potrebný, verejný, sila, násilie, právo, liberálny, progresívny, tyrania, fašistický, mier, vojna. Tieto slová majú v rôznych spojeniach rôzny zmysel. Často sa stáva, že výber týchto slov sa dáva dohromady aby vytvoril špeciálny slovník pre určité politické situácie. Každý kúsok politického diskurzu je vlastne uvedomením si politickej situácie alebo obrana odozvy na politickú situáciu podľa určitých špecifických slov politického slovníku.
Politickí ideológia je pozvánkou na interpretáciu politickej situácie a na to, aby sme si premysleli, čo je potrebné a nutné. Taktiež nás núti premýšľať, prečo sú niektoré konsekvencie politických rozhodnutí dôležitejšie ako iné. Je to iba význam hovorenia, čo je pokladané za zmysel politickej situácie.
V niektorých prípadoch, všetci participanti v politickom diskurze majú jednu politickú ideológiu – napr. v republikánskom Ríme. To ale neznamená, že nie sme schopní rozlíšiť prejav jedného politika od druhého. Ale rečníci boli schopní odhadnúť, čo chce
ich publikum počuť.
Situácia vo všetkých štátoch Európy bola od 16. storočia odlišná. Rozdiely v generálnych názoroch príbuzných k politike uvalili na deliberáciu zmätok a na politický diskurz komplexnosť, ktorá bola nepoznaná v republikánskom Ríme.
Je tu príklad z anglickej histórie. Keď sa House of Commons v januári 1689 uvažoval nad cestou Jamesa II do Francúzska, drvivá väčšina verila, že nebude dlho kráľom. Problémom bolo, ako ozrejmiť tento názor tak, aby ho schvaľoval celý národ. Vyprodukovaný dokument, známy svojou nekonzistentnosťou, bol navrhnutý preto, aby uspokojil každú z konfliktných názorov o úrade kráľa a smeroval k jedinej odozve. Kráľ porušil zmluvu medzi ľuďmi a kráľom a zvláštni ľudia a napr. jezuiti znásilnili základné práva a trón sa stal prázdnym.
Politický diskurz bol v európskych štátoch dlhú dobu rozoznávaný podľa množstva špeciálnych slovníkov. Každý z nich identifikuje inú politickú situáciu a implikuje iné rozhodnutie a implikuje vieru v tom, čo je zlé alebo dobré. Ale toto množstvo slovníkov nie je také dobré ako sa môže zdať. Ideológie, v ktorých sa nachádzajú totiž vykazujú iba marginálne rozdiely. Vo všeobecnosti nie je možné deliberovať na politických situáciách alebo participovať na politickom diskurze bez toho, aby sme mali moc nad nejakým typom slovníku.
Každý politický diskurz má svoj logický desing. Ten sa prejavuje v logickom statuse danom výsledku dosiahnutom v diskurze. Existuje typ designu, ktorý je najčastejší a zároveň najkomplikovanejší. Podľa Tukyda v r. 432.pnl mal Perikles prejav pred Aténskym zhromaždením, v ktorom hovoril, že je čas zaútočiť na Spartu. Sparťania prejavili snahu o mier, ale Perikles to interpretoval ako snahu o naťahovanie času a prípravu na vojnu. „Povolali nás, aby sme prelomili obkľúčenie Potidei, varovali nás aby sme nezakročili v Aegine, požadujú od nás, aby sme odvolali dekrét, ktorý vylučuje Megariánov z aténskeho územia. Verím, že nikto z vás si nebude myslieť, že ideme do vojny kvôli drobnosti, ak odmietneme odvolať megarský dekrét. Podľa tohto by sa mohlo zdať, že počúvajúci je strašený k poslušnosti a na konci budeme premohnutý Sparťanmi bez akéhokoľvek úderu. Pozrite sa ako dopadli iné krajiny, ktoré verili, že Sparta chce mier. Aténske zásoby pre vojnu nie sú horšie ako sparťanské. Budú riziká, možno sa nám nepodarí udržať Atiku. Ale naše lode sú silné a pripravené a taktiež máme spojencov. Je načase brániť sa. Neubránili sa naši otcovia Medesiňanom? Môj návrh znie aby sme návrh Sparty ignorovali a pripravili sa na nevyhnutný boj. Ak poslúchnete rady tých, korí vojnu nechcú, budete musieť bojovať, ale za horších podmienok. Jeho reč používa všetky uvažovania, ktoré sme videli v politickom diskurze. Ukazuje nám, aká by mala byť odpoveď. Balancuje výhodnosť týchto úvah na za a proti.
Aristoteles a Logika – Aristoteles pochopil politický diskurz ako druh usudzovania, ktorý, bez pomoci axióm, je navrhnutý aby odporúčal čo robiť a čo nerobiť v množstve situácii, kde existuje alternatíva možností. Materiál, z ktorého je argument konštruovaný – hovorí Aristoteles – sú pravdepodobnosti, znaky a príklady. Pravdepodobnosti sú náhodné akcie, ktoré sa bežne stávajú. Znaky sú eventy, ktoré sú väčšinou predvídateľné, príklady sú situácie, ktoré sú veľmi podobné situácií v otázke a je o nej veľa informácií. Zdôvodňovanie má sylogickú formu. Hlavná premisa je maximou. Maxima je generálne vyhlásenie, ktoré sa vzťahuje k tomu, čo sa dá očakávať od ľudského chovania, alebo to, čo sa chápe ako potrebné.
Závery, ktoré sú postavené na tom, čo je možné aby sa stalo, pretože sa to stáva bežne, môžu byť anulované tak, že sa ukáže, že pravdepodobnosť je menej silná ako sa uvádza, alebo iné očakávanie je možné naplniť lepšie. Závery, ktoré sú postavené na znakoch je možné znegovať tak, že ukážeme, že spojenie medzi znakom a tým, čo sa pokladá za dôležité, je menej silné ako
sa predpokladá. Závery postavené na príkladoch môžu byť znegované tak, že ukážeme, že uvádzaná podobnosť absentuje alebo že uvádzaná analógia je neprirodzená. Aristoteles uvádza, že tento spôsob politického diskurzu je navrhnutý na presvedčovanie. Rovnako ako všetky odporúčania o tom, čo robiť alebo nerobiť, politické odporúčanie je spojené s eudamoniou – ľudským šťastím. Je to komplex meniacich sa podmienok. Toto je možné nazvať prípustným dobrom spoločnosti. Ale všetky prípustné dobrá nie je možné dostatočne zabezpečiť pre všetky príležitosti.
Najbežnejším logickým designom je argument presvedčiť ale nebyť schopný overiť. Je to design všetkých politických prejavov, ktoré máme od antických dôb. A je to desing väčšiny parlamentných prejavov posledných 5. storočí. Nie je ale tajomstvo že tento design je neuspokojivý, nezáleží na tom aká jemnosť je dosiahnutá vo výbere maxím, príkladov a znakov.
Teraz záleží, na čo sa pýtame, keď hľadáme emancipáciu politickej deliberácie od dohadov o pravdepodobných výsledkoch činnosti a o náhodnej túžbe rôznych podmienok vecí? Chceme iný typ logického návrhu aký predniesol Perikles a Aristoteles. Chceme demonštratívny politický diskurz. Chceme apodeictický diskurz.
Je možné aby sa objavil vtedy, keď by boli známe princípy alebo axiómy absolútnej istoty a univerzálnej aplikácie, ku ktorým by mohli byť všetky politické návrhy uvedené v poriadku aby určil ich prednosti. Alebo sa mohol objaviť keď sme mali kategorické informácie o ľudskom chovaní a podmienkach politickej spoločnosti, čo by nám umožňovalo predpovedať konsekvencie rôznych rozhodnutí.
Plató je otcom demonštratívneho pol. diskurzu. Myslel si, že politická aktivita je činnosťou ľudskej dokonalosti – dikaisoune a myšlienka spravodlivosti je univerzálny štandard, podľa ktorého sa určuje hodnota ľudskej činnosti. Toto chápanie spravodlivosti berie ako bežnú vedomosť, ktorá vychádza z doxy. Platón hovorí, že keď má byť PD demonštratívny, tak musí uniknúť od balancu jedného prípustného dobra k druhému, pretože takto sa nikdy nedosiahne demonštratívny výsledok. Čo je potrebné, má byť jednoduché a univerzálne.
Politické rozhodnutia je možné zakladať na proroctve – napr. od Merlina a jeho predpovediach udalostí v stredovekom Anglicku. Bolo chápané ako absolútne spoľahlivá informácia o tom, čo sa stane a preto to bola aj informácie na základe ktorej bolo možné prijať „správne“ politické rozhodnutie. Bohužiaľ bola informácia nesúvislá. Tam, kde prorok mlčal, nič nebolo isté. Tam, kde je prejav proroka, tak sa týka hlavne budúcnosti. Nenahrádza politika alebo vládcu s jedinečne správnou odozvou na momentálnu situáciu. Nedá sa ani zistiť, čo je potrebné urobiť, aby sa podmienky zlepšili alebo ktoré rozhodnutie bude lepšie alebo horšie. Proroctvo nie je deliberácia. Ale je možný aj opak. Johanka z Arku počúvala hlasy, ktoré nehovorili v politickom jazyku, ale
v konkrétnom type príhovoru kde bolo povedané čo má a nemá byť urobené. Hlasy boli brané ako prejav čohosi, čo presne vie čo sa stane a nielen toho čo si myslí že bude dobré. Deliberácia bola demonštratívna pretože to bola deliberácia vševedúceho a beevolentného božstva.
Bolo by vhodné keby sme mali pravidlá ľudského a politického správania podobne ako ich majú genetici a biológovia. Keby tieto informácie boli prístupné bola by možná diagnostika politických situácií a taktiež určovania konsekvencií politických rozhodnutí. Toto bol projekt Karla Marxa. Ideologická viera bola pre Marxa to, čo pre Platóna doxa. Neisté názory, korumpované zaujatosťou a relativitou a reprezentovaním falošného vedomia sveta. Ale Marxove propozície sa neprehlasovali za ideologické, pretože boli údajne výsledkom skúmania a informovania a schopné verifikácie predtým, než boli použité k diagnostike politickej situácie. Marx nebol jediný, ktorý sa venoval možnosti objavovania partikulárnej verzie demonštratívneho PD. Tento podnik bol na programe v Európe mnoho storočí. Intelektuálne prevaha Marxa nad Merlinom bola v tom, že to, čo údajne podporoval, neboli omrvinky informácií o budúcich udalostiach ale informácie uceleného druhu, ktoré obsahovali informácie vypovedajúce o našej možnosti rozoznávať vedecky medzi lepšími a horšími podmienkami vecí.
Marx mal veľmi nejasnú predstavu o charaktere vysvetľujúceho práva, ktoré používali prírodní vedci na vysvetlenie pravidelností, ktoré zistili. Ale chápal ich vzťahy, ktoré sa ich týkajú medzi abstrakciami. A hľadaní týchto práv určil dve hlavné abstrakcie. Človek ako fyzikálne stvorenie, ktoré má základ vo vzťahoch k fyzikálnemu svetu. Bolo to ako želanie potrebného nástroja. A spoločnosť bola týmto nástrojom. Takto nastalo kontinuum. Postupne skúmal abstrakcie a dostal sa k pojmom trieda, práca, kapitál.
Tieto abstraktné myšlienky boli rovnicou, v ktorej boli vyjadrené práva. Abstraktné pojmy tohto ideálneho sveta a jeho organizácia sa mali najprv identifikovať s konkrétnou historickou situáciou. Trieda sa mala zmeniť z hypotetického vzťahu na ideálny proces čisto fyzikálnej produkcie. Práva, ktoré boli doteraz rovnováhou ukazujúcou potrebný vzťah medzi abstrakciami sa mali zmeniť na práva schopné vysvetliť výskyt rôznych situácií, pri ktorých sa používajú „nástroje“ a tých, ktoré sa vyskytnú v budúcnosti. Používanie nástrojov nie je jedinou činnosťou človeka a organizácia, aká funguje pri používaní nástrojov, nie je jediná možná organizácia spoločnosti. Ale všetky ostatné činnosti sú podriadené „používaniu nástroja“ buď pretože sú z nej
derivované alebo vznikli až následne.
Existuje aj iný argument. Tu je „používanie nástroja“ materiálnou aktivitou, pretože sa týka priamo fyzikálneho sveta. Právo sa nachádza hlavne v tejto aktivite. Iné ľudské aktivity môžu mať vlastné práva ale aj tak sú podriadené právam „používania nástroja“. Ale práva, ktoré vysvetľujú výskyt prípustného dobra v histórii spoločnosti, nie sú viac nariaďovacie ako každé iné práva, ktoré niečo vysvetľujú.
Autor hovorí, že nie je možné povedať, že nikto nie je schopný produkovať relevantné informácie pre zisťovanie politickej situácie alebo predpovedania výsledkov akcií. Práve naopak je potrebné produkovať nejaké informácie relevantné pre tieto záväzky. Je ale potrebné vedieť 3 veci.
Čím viac obecná je informácia, tým menej bude relevantná pre deliberáciu alebo diskurz. A čím viac je spojená so špecifickými a miestnymi podmienkami tým je pravdepodobnejšie, že bude užitočná.
Po druhé – všetko čo prispieva k politickej deliberácii a diskurzu, nemôže uspieť pri ich emancipácii od názorov a návrhov, alebo transformovať ich do demonštrácií.
Po tretie, táto akcia, ktorá sama seba identifikuje ako koniec ideológií v politickom diskurze, týmto vlastne vôbec nie je. Keď toto vyhlasoval Marx, videl sa ako proklamuje koniec nedemonštratívneho diskurzu a nahradzuje ho diskurzom vokabulárnym –
plného vedeckého presvedčenia. Ja dnešní oponenti ideologického diskurzu majú podobný koncept.
Autor vyjadruje určitý druh nespokojnosti s politickým diskurzom, ktorý bol navrhnutý aby demonštroval „korektnosť“ toho, čo odporúča. Všetci PD sú navrhnuté aby presviedčali a uvedomelý diskurz musí byť akceptovaný ako diskurz, ktorý má presviedčať účelom dokazovania.
Ťažko sa necháme podviesť človekom, ktorý tvrdí, že vie dokáyať správnosť toho, čo tvrdí. Ale necháme sa ľahko ohúriť niekým, kto hovorí o svojich návrhoch v zmysle, ktorí implikuje, že ich jedinečná vhodnosť je dokázateľná.
Túžba po demonštratívnom politickom argumente nás môže korumpovať tak, že nám vsugeruje, že nemáme robiť rozhodnutia alebo, že môžeme preniesť zodpovednosť za robenie týchto rozhodnutí na axiómy, za ktoré nemáme žiadnu zodpovednosť. A čo je rovnako dôležité je to, že túžba po demonštratívnom politickom argumente nás môže urobiť nespokojných s bežným politickým diskurzom, ktorý nás môže lákať aby sme sa naňho dívali ako na nejaký druh bláznovstva. To by bola chyba. Diskurz,
ktorý sa zaoberá možnosťami a návrhmi je logický a je jediným druhom uvažovania v praktických veciach. Tu je lepší Aristoteles ako Marx.
