Podstatou tejto eseje bolo poukázanie na charakter zaujímavej politickej módy post – renesančnej Európy. Racionalizmus tejto eseje je moderný racionalizmus. Samozrejme sú tu isté aspekty racionalizmu z minulosti , ale je jasné že dnešný racionalizmus má vlastné kvality, ktoré vplývajú na európsku politiku. Racionalizmus nie je jediným a ani najplodnejším európskym myslením. Ale je silné a živé a preto si našlo priestor vo všetkých politikách.
Základná charakteristika racionalistov – úplne dole stojí sloboda myslenia a názoru v každej situácii. Jeho mentalita je zároveň skeptická aj optimistická. Skeptická preto, pretože neexistuje žiadny názor, postoj alebo zvyk, ktorý by nespochybňoval, alebo nekládol otázky. Optimistický preto, pretože racionalista vždy verí sile svojho názoru – ak je správne aplikovaný a ktorý určuje hodnotu nejakej veci alebo pravdu názoru. Verí v „reason“ – dôvod, spoločný pre celé ľudstvo, ktorý je základom argumentácie.
Racionalisti takto získavajú nádych intelektuálneho egalitarizmu, ale zároveň je v nich silný individualizmus, pretože sa im zdá ťažké uveriť, že každý, kto vie jasne myslieť, by bol ochotný rozmýšľať inak ako oni. Racionalista sa snaží, aby bolo všetko jeho vlastným zážitkom.
Môže sa zdať, že politika nepodlieha racionalistickým zásadám. Politika bola totiž vždy úzko spojovaná s tradíciami. Niektorí presvedčení racionalisti v oblasti politiky pripustili prehru. Napr. Clemenceau – intelektuálne dieťa moderného racionalizmu – bol racionalistom v náboženstve a morálke ale určite nie v politike. Ale nie u každého to bolo tak. Najväčšie výhry dosiahol racionalizmus práve v politike.
Pre racionalistov niečo nemá hodnotu iba preto, že to existuje. A už vôbec nie preto, že to existuje mnoho generácií. Preferujú invenciu, ale neuznávajú zmenu ak to nie je zmena, ktorá vzišla z vlastného svedomia a pohnútok. Vďaka tomu si často mýlia tradično s nemennosťou. Pre racionalistov je dôležité riešenie problémov. Problémy sa ale nedajú riešiť úspešne vtedy, ak sa človek stal neflexibilným vďaka tradíciám. Porovnávajú politiku s inžinierstvom, pretože prvou myšlienkou inžiniera je eliminovanie všetkého, čo môže rozptyľovať jeho myseľ a záujmy. – Toto porovnávanie sa dá nazvať aj mýtom racionalistickej
politiky. Je to aj častou ideou racionalistickej literatúry.
Ak bola tabula rasa počmáraná iracionálnymi myšlienkami našich predkov, je práve úlohou racionalistov očistiť ju. Ako povedal Voltaire, jediný spôsob ako mať dobré zákony, je zničiť tie staré.
Ďalšie dve generálne charakteristiky racionalistickej politiky sú – politika perfekcie a politika uniformity. Každá z týchto charakteristík by bez tej druhej vytvorila iný štýl politiky. Esenciou racionalizmu je ich kombinácia.
Každá ľudská aktivita vyžaduje vedenie. Toto vedenie sa delí na dve časti – sú vždy súčasťou aktivít. Sú to dva druhy vedenia. Aj keď neexistujú separátne , je tu určitá dôležitosť vo vzťahu medzi nimi. Prvé je tzv. Technické vedenie – technical knowledge. Toto vedenie sa vyskytuje v každej činnosti. Sú to napr. poučky, ktoré sa učíme a pamätáme.
Druhý typ je tzv. praktický, pretože existuje iba pri činnosti. Nie je reflektujúci a nemôže byť zachytený v pravidlách. Toto vedenie je taktiež obsiahnuté vo všetkých činnostiach. Tieto vedenia sú rozdielne, ale neoddeliteľné a nachádzajúca sa v každej činnosti. Technika hovorí človeku čo robiť a praktické vedenie – ako to robiť. Technické vedenie je možné naučiť sa z knihy,
alebo kurzov. Toto sa nedá ale povedať o praktickom vedení. To je možné získať iba stykom s niekým, kto túto prax pravidelne praktikuje. Racionalisti hovoria, že ľudská aktivita obsahuje iba technické vedenie. Oakshott toto tvrdenie rozobral a podľa svojho názoru prišiel na to, že racionalisti v tomto tvrdení nemali pravdu. Racionalisti urobili podľa neho ale iba jednoduchú chybu. Je to chyba omylnosti často voči celku, prisudzovanie chýb celku jednotlivým častiam. Týmto ale omyl nekončí. Je presvedčenie o nadradenosti technického vedenia pramení z čistej ignorancie.
Objavenie nového intelektuálneho myslenia je ako vznik nového štýlu architektúry. Vzniká pod tlakom mnohých pôsobení a vplyvov. Nedá sa povedať že by tu boli jasné pramene vznikov. Všetko sú to pomalé zmeny, ktoré rastú a prelínajú
sa až nakoniec skončia v definovaní niečoho nového.
V 17. storočí mala Európa obdobie objavov za sebou. Ale aj tak nebolo novátorstvo vyčerpané. Ale inteligentným pozorovateľom niečo chýbalo. Najvplyvnejšími osobnosťami boli v tomto období Bacon a Descartes. Bacon systém výskumu mal 3 základné pravidlá – po prvé – je to súbor pravidiel, ktoré môžu byť pretvorené do precízneho setu direktív a tieto môžu byť naučené srdcom. Po druhé – je to súbor pravidiel, ktorých aplikácia je čisto mechanická. – Je to čisto technické, pretože nepotrebuje pre svoju aplikáciu žiadne vedenie alebo inteligenciu. Po tretie – je to súbor pravidiel univerzálnej aplikácie. Novum Organum môže byť z nášho pohľadu zosumarizovaný ako suverenita techniky. Ukazuje, že iba technické vedenie nie je vždy dostatočné.
Descartes tvrdil, že určitá vedomosť môže vzniknúť iba v čistej a prázdnej mysli. Taktiež uvádza súbor metód, ktorých aplikácia
je univerzálna a mechanická. Po tretie, nie sú tu žiadne stupne vedomosti. Po vlastných výskumoch ale Descartes, ktorý Bacona rešpektoval, prišiel na to, že suverenita technického vedenia je sen a nie realita.
Pomalými zmenami sa racionalisti 17: storočia stali racionalistami, akých poznáme teraz. Postupne sa ale stávali obecnejšími
a vulgárnejšími. To čo bolo v minulosti Art of living sa teraz stalo Technique of Success. Hlbšie motivácie, ktoré ovplyvnili toto myslenie sú obskúrne. Sú ukryté v európskej spoločnosti. Nie je možné myslieť si, že by racionalisti nastúpili bez opozície a ľahko. Vlastne vo všetkých oblastiach fungovala konštantná kritika racionalizmu.
